2. slávnosť svätodušná 2014

Kázňový text: Sk 11,1–18

Svätodušné sviatky sú nerozlučne späté so zoslaním Ducha Svätého, a jeho zvláštnymi prejavmi. Dnes sa na to pozeráme ako na dávnu históriu a musím sa priznať, že ani v cirkvi nemáme celkom jasno, ako taký prejav ducha má vyzerať.Prečo to niekedy bolo celé také zázračné a silne emotívne? Prečo sa to prejavovalo takými zvláštnymi spôsobmi a prečo niečo také v našej cirkvi dnes nie je?

To prvé zoslanie Ducha Svätého doprevádzal veľký vietor, ktorý začal v miestnosti, kde boli zhromaždení učeníci, potom sa im nad hlavami ukázali jazyky, akoby z ohňa, a s veľkou odvahou hovorili veľké veci Božie. K tomu prispelo aj to, že hovorili v cudzích jazykoch, takže všetci tí „turisti v Jeruzaleme“ boli úplne vyvalení z toho, že niekto rozpráva v ich rodnej reči.
O Duchu Svätom sme odvtedy v cirkvi neprestali hovoriť. Hovoríme o jeho pôsobení, o tom, že vedie človeka k viere, že bez jeho pomoci by sme nikdy nedošli k poznaniu Krista. Hovoríme o tom, že Duch Svätý medzi nami pôsobí, modlitbami ho privolávame, skladaním rúk chceme aby konal v určitom úrade, požehnaním chceme aby na nás vplýval, ALE tie počiatočné prejavy už viditeľné nie sú.
Čo sa zmenilo? Zmenili sme sa my? Zmenila sa Kristova cirkev? Alebo sa zmenil Duch Svätý?
Skutočne sa prítomnosť Ducha Svätého v tých začiatkoch cirkvi neobišla bez zázračných prejavov. Niektoré menšinové cirkvi tu zázračnosť stále vyžadujú. Niekedy je to tak násilné, že vlastne nútia svojich členov k tomu, aby mali nejaký zázračný viditeľný prejav prítomnosti Ducha. Tým je glosolalea – teda hovorenie jazykmi. Problémom toho celého je, že sa to dá napodobniť, alebo aj násilím vsugerovať. Ale to dnes nechcem riešiť.
Náš text rozoberá situáciu, kde sa Duch Svätý prvýkrát prejavil v pohanskom dome. Na vysvetlenie, ak sa to stalo v Jeruzaleme, stalo sa to židom, ktorí uverili v Krista, a odvtedy si kresťania zo židovstva mysleli, že je to iba ich výsadné právo. Mali pocit, že vďaka dlhej židovskej histórii majú na niečo také nárok. Oni, a nikto iný.
Všetko sa to však v cirkvi zmenilo práve udalosťou v dome Kornélia, do ktorého vstúpil Peter vedený Duchom Svätým, kde zvestoval Krista a pohania, ktorý nemali nič so židovským náboženstvom a židovskou vierou, uverili. Aj sám Peter bol ohromený tým, že Boh dal ten istý dar pohanom, ako aj im. V tom Kornéliovom dome sa odohralo to isté, ako vtedy na Letnice.
Prečo to teda dnes už v cirkvi nevidíme?Nechceme si v cirkvi pripustiť, že by sme Ducha Svätého nemali. Tvrdíme len, že dnes sa už takýmto spôsobom neprejavuje.
Keď som o tom uvažoval, prišla mi na um jedna myšlienka. Keď sa pozriete dopodrobna na celý ten Petrov príbeh, zbadáte tam viackrát určitý moment záhadnosti. 10 kapitola Skutkov opisuje Kornélia ako muža italského prápora, ktorý bol veľmi …bohabojný s celým svojím domom, dával štedré almužny…, a ustavične sa modlieval k Bohu. Neviem presne, čo si mám predstaviť pod slovom „ustavične“, ale určite to je častejšie, ako sa modlievame my.
Bol to teda človek, ktorý často rozjímal, uvažoval, rozprával sa s Bohom. Bol veľmi duchovný.Aký čas vám vo vašom každodennom dni zaberú modlitby? Koľko vám zaberie rozjímanie nad duchovnými vecami? Nie niekde pri televízore, ale myslím na uvažovanie o Bohu a Božej vôli. Povedzme nejaká prechádzka, počas ktorej ste ticho a nerozmýšľate o záhrade, ani o svojej práci a povinnostiach.
Viete doslova vypnúť a sústrediť sa na duchovný život a tomu venovať nejaký čas dňa?
Kornélius toto robil dosť často a jeho túžbu si Boh všimol. Prvá taká zázračná vec bola videnie. Videl Božieho posla, anjela, ktorý mu jasne povedal, aby poslal dvoch mužov do neďalekého mestečka Joppy, aby mu odtiaľ priviedli muža menom Šimona Petra.
Napodiv sa Kornélius podľa tohto videnia zariadil. Aj keď to bolo dosť nelogické až hlúpe, on predsa len poslal dvoch mužov do tohto mesta, aby sa dopytovali na muža menom Šimon Peter.
Neviem, či veríte na nejaké takéto zázraky. My takéto veci popierame, ako nejakú náhodu, alebo povieme, že také niečo nie je možné.

Čítal som raz jedno svedectvo mladého muža, ktorý išiel v noci domov z práce. Išiel autom, ale zrazu ho preniklo veľmi zvláštne nutkanie, aby zastavil pri obchode, ktorý bol ešte otvorený a išiel niečo kúpiť. Zdalo sa mu to samému čudné, nerozumel tomu, ale aj tak zastal, vošiel do obchodu, prešiel pomedzi regály a začal si hovoriť, že mu asi šibe. Zastal pri škatuliach s mliekom a zase mal taký čudný pocit, že jednu škatuľu má zobrať. Tak ju zobral, hodil do košíka a v duchu si hovoril, že je asi fakt blázon. Zaplatil pri pokladni, sadol do auta a išiel domov. Bola už tma a bolo okolo polnoci, keď zazrel svetlo v jednom dome pri ceste. A znova prišiel ten zvláštny pocit, že má zastať a zazvoniť pri dverách tohto domu. Najprv si povedal, že nie, že bude vyzerať ako blázon, a že čo povie, keď mu otvoria. Ale stále ho niečo vo vnútri tlačilo, aby to predsa len urobil. Takže prišiel k dverám, zazvonil a v dverách sa zrazu objavil veľmi nahnevaný až vystresovaný muž. V pozadí bolo počuť plač dieťaťa. Opýtal sa ho: Čo tu chcete? Ten pán sa nezmohol na veľa, len povedal, priniesol som vám krabicu mlieka a dal mu ju do rúk. Jemu sa zrazu tvár rozžiarila, krabicu bleskovo zobral vbehol dnu, rozprával sa s nejakou ženou a po chvíli plač prestal. Dotyčný pán od dverí odišiel.

Je vám to čudné? Príliš zázračné? Príliš neskutočné? Náš prístup k takýmto duchovným veciam je skôr zamietavý. Mám pocit, že my dnes už nedokážeme počúvať akýsi vnútorný hlas. A ak by sme možno i niečo počuli, neviem, či by sme boli schopní mu nejakým spôsobom uveriť a zariadiť sa podľa toho. Veď čo by povedali ľudia okolo, čo by si o mne pomysleli?
Všimnite si, že Kornélius dvoch mužov poslal hľadať akéhosi Šimona Petra, bez ohľadu na to, čo si kto okolo myslel.
Zaujímavé je aj to, že v tom istom čase počas Petrovej modlitby Duch Svätý už konal ďalší krok. Peter, ako zbožný žid, si pred pohanmi držal odstup, aj keď počul Ježišovo slovo o tom, že má kázať evanjelium všetkému stvoreniu. Napriek tomu by na pozvanie do pohanského domu nebol vošiel. Ale keď mu Boh ukázal vo videní obrus a v ňom čisté a nečisté zvieratá a on ich mal biť a jesť, vedel, čo od neho Boh chce hneď, keď ho do pohanského domu pozvali.
Peter bol človek, ktorý sa duchom dal viesť. Nebol skeptik, nespochybňoval a neopovrhoval všetkým nadprirodzeným a možno na prvý pohľad čudným.
Toto mi v našej viere chýba. Taká otvorenosť ducha. Také poslušné a vnímavé srdce. Všetko v našich životoch podriaďujeme rozumu. Nemusí to byť zlé, nie sme snílkovia a nejaké naivky. Ale strácame tak kontakt s duchovnom a sme veľakrát slepí a hluchí.
Naša viera je viac rozumová a plná zábran. Chýba v nej ten duchovný rozmer spoľahnutia sa na Boha. Buďme viac vnímaví, viac rozmýšľajme nad duchovnými vecami, pretože Duch Svätý je Boh a on sa rokmi nezmenil.

Amen.

Piesne: 175; 173; 170; 181; A 43; 656/4
Texty: Jóel 3,1–5; Sk 10,42–48; J 3,16–21; Ž 51,12–21