2. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: 1Pt 2,15–17

Pravdupovediac na tému úcty a rešpektu už myslím dlhší čas. Je to niečo, čo v našej spoločnosti začína byť vážnym problémom, ktorý sa z roka na rok znásobuje a vytvára čím ďalej tým väčšie konflikty.

Zároveň je dnes nedeľa, kedy si pripomíname sviatok Petra a Pavla, a slová, ktoré som vám v úvode prečítal, sú práve z pera apoštola Petra. Celý ten úsek má názov poddanosť, a v nej Peter rieši vzťahy vtedajšej spoločnosti. Niečo z toho je dnes už na Slovensku neaktuálne, pretože nemáme sluhov, ktorí majú byť podriadení svojim pánom (teda aspoň oficiálne) a nemáme monarchiu, teda nemáme kráľa.
No zo všetkého najviac v súvise s týmto textom, máme slobodu vo všetkých možných podobách a výtvoroch. Je to niečo, po čom na Slovensku ľudia v časoch komunizmu veľmi túžili a mali sme o nej asi dosť ružové predstavy. Nakoniec nám trochu zhorkla v ústach, pretože má dnes veľmi divnú chuť. Ale teraz nechcem riešiť nejakú politickú slobodu, ale skôr takú osobnú a ľudskú.
Začnem tým, že vám položím otázku: Ste slobodným človekom? Na otázku sa najlepšie odpovedá otázkou, takže:

• Slobodným, ale v akom slova zmysle?
• Že žijem v slobodnej krajine? Áno.
• Že ma nikto k ničomu násilím nenúti? Áno.
• Že mi nikto nerozkazuje v koho a čomu mám veriť? Áno.

A takto by sme mohli pokračovať v mnohých detailných veciach.
Ale na strane druhej, absolútna sloboda vo všetkom neexistuje.

• Ak ste ženatý, tak už si do kolónky „stav“ niekde v dotazníku nemôžete napísať slobodný.
• Deti si nemôžu povedať, že nebudú chodiť do školy, lebo sa im nechce, pretože ich sloboda obsahuje povinnú školskú dochádzku.
• My dospelí nie sme celkom slobodní ani v práci. Zamestnanie sa zháňa ťažko, takže povedať si, že končím v robote a nájdem si niečo iné tiež nejde.
• A v náboženskej oblasti má tiež sloboda svoje obmedzenia. Apoštol Pavel raz napísal, že …všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné.

Je to zvláštne, že sloboda nie je sloboda v tom, že si robím či hovorím čo chcem, že tá sloboda má v konečnom dôsledku všelijaké možné obmedzenia, ktoré si vytvoríme sami, alebo do ktorých sa vedome zapojíme.
Pritom niektorí ľudia majú stále pocit, že sloboda je len vtedy slobodou, keď môžeš robiť všetko, čo len chceš. Keď niet žiadnych obmedzení. Lenže vo svete v ktorom žijeme, nič také nie je. Človek nemôže byť slobodný od všetkých a od všetkého.
Napriek tomu tá sloboda do takýchto foriem dnes prechádza.

Práve sú majstrovstvá sveta vo futbale. Nie som nejaký futbalový fanúšik, ale stane sa, že občas cez reklamu na nejaký ten zápas prepnem a je mi trochu smiešne. Nie z toho ako hrajú, na to sa pozerá dobre, ale z toho, ako títo športovci vyzerajú. Ako sa snažia nejakým spôsobom zaujať a byť iní ako ostatní v tom poli hráčov. Za každú cenu musia byť výnimoční. Keďže dresy musia mať v mužstve rovnaké, tak tých možností veľa nie je, ale to čo niektorí majú na hlavách je ozaj podivuhodné.
Zapôsobiť a zaujať za každú cenu, aj keď sa zosmiešnim, či vyzerám ako retardovaný, všetko jedno. Niekedy to bolo tetovanie, čo pomaly podľa toho čo vidno vychádza z módy, teraz sú to avantgardné účesy. Veď je sloboda, takže môžete vyzerať ako len chcete. Je sloboda, môžete si obliecť čo len chcete. Je sloboda, môžete sa správať ako len chcete. Keď je treba, tak môžete aj pohrýzť počas zápasu spoluhráča, aby sa to dostalo do celého sveta aby si vás ľudia všimli.

Žijeme v čase, keď sa dáva prílišný dôraz na individualizmus. Len nebiť ako ostatní. Mať iné auto, iné oblečenie, mať iný dom, to je jedno, že je nevkusný, krikľavý a nezapadá do ulice v ktorej žijete, len nech je iný. Za každú cenu na seba upozorniť a nebyť priemerný a nebyť ako ostatní. A to je skoro vo všetkom. Keď to vidíte medzi deťmi v škole, poviete si, že z toho ešte vyrastú, ale my to už robíme aj ako dospelí.
Na jednej strane je táto túžba človeka veľmi milá, ale má strašné následky. V tej našej výnimočnosti a ojedinelosti, v ktorej chceme žiť, staviame všetkých do pozície bezvýznamných a nepodstatných. A toto je ohromne nebezpečné. Či už to robí človek vedome, aby ostatných ponížil, alebo možno aj nevedome, len chce akosi vytŕčať z radu. Pri mojom veľkom „ja“ sú všetci ostatní len bezvýznamní chudáci. Úplne sa nám začala vytrácať úcta medzi ľuďmi, a ja myslím si, že je to aj pre túto vec.

• Ja som niekto – tí druhí neznamenajú nič. Ja som výnimočný a iný, a všetci tí ostatní sú len bežný priemer.

Tú stratu úcty už zbadáte aj u detí v materskej škôlke. Tak nejako sa vychovávame. Tam je to o pýche, kde ja som niekto a moji rodičia sú niekto, ale ty? Prídete do základnej školy a ten individualizmus sa zväčšuje. Ja som niekto a potom sú ostatní menej dôležití. A zbadáte to na oblečení, na správaní, na rôznych prejavoch detí. Mnoho rodičov sa stretlo pri svojich deťoch s tým, že oni chcú niečo značkové, lebo keď je to od Číňana, tak sa im niektorí smejú. Nehovoriac o strednej škole a potom to už s nami ide ďalej. Toto je jedna z vážnych príčin straty úcty druhých ľudí. Nikto druhý už nič neznamená, len ja, ja a zase ja.
V škole nie je v úcte učiteľ. Všimnite si, keď o učiteľoch hovoria vaše deti, akoby to bol niekto posledný v škole, komu už dobre nezačínajú tykať ešte na základnej. Riaditeľ, farár, starosta, rodičia, starí rodičia… Kto je vlastne čo? Politik, riaditeľ vo firme, nadriadený. Všimnite si, aký máme na nich pohľad: „Všetko to sú hlupáci, ktorí vôbec ničomu nerozumejú a v ničom sa nevyznajú, hlavne v tom, o čom rozhodujú.“
Pavel píše …buďte ako slobodní, ktorým sloboda nie je zámienkou k zlosti… My si v našej slobode vylievame zlosť na všetkých okolo, mysliac si, že tým vyzdvihujeme seba. Lenže toto nevedie k ničomu dobrému.
V cirkvi napríklad nevieme nájsť žiadnu osobnosť, človeka, ktorého by si väčšina vážila a hovorila o ňom dobre. Spomeňte nejaké meno a určite sa nájde niekto, kto bude na neho nadávať a znevažovať ho. Ale takto je to vo všetkom.
V zbore sa takto zhadzujeme jeden pred druhým, znevažujeme sa mysliac si, že tým pozdvihneme seba. Nie len, že ničíme hodnotu toho druhého, ale nepriamo zhadzujeme celé kresťanské spoločenstvo.
Nehovoriac o tom, že takto to robíme aj pred neveriacimi ľuďmi. To je to najhoršie čo môžeme urobiť. Božie slovo hovorí, že by sme …iných mali pokladať za hodnejších než seba. Lenže podľa našich rečí, sú všetci okolo nás nehodní.
Veľmi si takto ubližujeme. V rodine ak povie niečo otec na mamu pred deťmi hanlivé, či mama na otca, za čas sa stane to, že tie deti si toho rodiča nebudú vážiť, nebudú ho poslúchať, nebude pre nich autoritou. Ak niekoho zhodíte v očiach svojich detí, ten človek nikdy u toho dieťaťa nebude mať vážnosť.
Stačí povedať pred dieťaťom – veru ta tvoja učiteľka je hlúpa. Myslíte si, že to dieťa si tú učiteľku bude niekedy vážiť? Dieťa by ju malo brať ako váženú osobu, autoritu, ale tu vážnosť mu musí niekto ukázať, ono ju musí vidieť. A tak je to nielen s učiteľmi, či farármi, ale so všetkými.
Sloboda je veľakrát len zásterkou vlastnej zloby človeka. Zla ktoré z neho vychádza a ktoré nevie v samom sebe krotiť. A tento príklad prenáša na svoje deti.
Viem, že oháňať sa minulosťou už dnes nie je ono. Vtedy bol povedzme taký učiteľ váženou a ctenou osobou a deti pred ním mali rešpekt. Niekde sa radšej skryli, ako by mali učiteľa stretnúť na ulici. Dnes je to už všetko trochu iné.
Došli sme do štádia, keď už nie sme schopní povedať o druhom človeku milého slova. Rozbíjajú sa nám takto vzťahy, ničí sa nám spoločenstvo, ale rozbíjajú sa na tom aj rodiny.
Nakoniec zopár otázok na zamyslenie:

• Myslíte si, že o vašom susedovi musíte tie zlé veci, ktoré o ňom viete, povedať každému človeku, ktorého stretnete?
• Myslíte si, že je vhodné preberať chyby učiteľov, keďže sú iba ľudia, pred vlastnými deťmi, ktoré učia?
• Myslíte si, že znevažovaním a pripomínaním nedokonalostí človeka, ktorého poznáte, seba samého vyzdvihujete?
• Apoštol Peter píše:…všetkých si uctite, bratstvo milujte… – žijete ako veriaci ľudia podľa tohto slova?
• Ste človek, ktorý rád hovorí o chybách druhých poza ich chrbát? Ak by ste tu odpovedali áno, tak to znamená, že máte radi, keď vo vašej neprítomnosti o vás iní ľudia hovoria a spomínajú predovšetkým vaše chyby.

Kto by toto mal rád? A predsa sme k tomu takí náchylní. Vidím v tom kritiku aj samého seba, pretože som veľmi kritický aj k tomu, čo sa deje v našej cirkvi a veľmi zápasím s tým, ako to urobiť a ako vyjadriť slušne a kresťansky svoju nespokojnosť. Ako?
Viete, čo by tak veľmi pomohlo aj našim spoločenstvám?
Nedokážeme zabrániť, aby sa nám do uší nedostali zlé veci o iných ľuďoch, ale dokážeme urobiť to, aby sa cez naše ústa to zlo o druhom človeku neposúvalo ďalej. Toto v našej moci je. Bola by to úžasná vec, ak by sme neboli tými, ktorí špinu druhého roznášajú po svojom okolí.

AMEN

Piesne: 260; 273; 558; 645; A 85; 656/11
Texty: Iz 43,22–28; Sk 9,1–9; Mt 16, 13–19; Ž 34, 2–12