4. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: Ez 18,1–4;20–24;30–32

Využili ste už niekedy protekciu alebo nejaké známosti? Nenechám vás odpovedať, pretože asi každý z nás už niečo také aspoň v malom využil.

• Čakali by ste v čakárni u lekára, keď poznáte sestričku, ktorá by vám tie dvere otvorila bez problémov?
• Alebo keď poznáte doktora a riešite nejaký zdravotný problém, nezavoláte známemu, aby ste sa poradili, alebo aby vám dohodil niekoho, koho v tom obore pozná?
• A čo tak nejaký dobrý tovar v obchode, keď predavačka je vaša známa? To však bolo viac v minulosti, keď taký výber nebol.

Celý ten princíp známosti je založený čiastočne na zásluhách a práci niekoho iného. Človek využíva to, že niekto iný je niekde dobre známy, má niekde dobré meno a vy sa zveziete na jeho konexiách a priateľstvách. Uľahčí vám tak v nejakých momentoch život.
Je to milé, keď niekde prídete a môžete povedať, poslal ma k vám ten a ten. Oni toho človeka poznajú a budú sa k vám správať s ohľadom na vzťah toho, kto vás k nim odporúčal.
Dnes sa takýmto spôsobom postupuje v mnohých prípadoch. Zháňa sa takto práca, dohadujú obchody, zákazky, ale aj vyšetrenia u lekárov a rôznych odborníkov. Odporúčania sú dnes teda úplne bežná prax v mnohých momentoch ľudského života. Jednoducho sa iba odvoláte na niekoho iného a to vám má uľahčiť vašu cestu.
Na tento spôsob fungovania sme si zvykli, ale faktom je, že nebude platiť všade. Viem aspoň o jednom mieste, kde známosti či zásluhy iného človeka vám neumožnia žiadnu prednosť ani žiadne lepšie služby, ani žiadnu protekciu.
Túto vec priamo riešil prorok Ezechiel pred celým izraelským národom. Povedal, že pred Bohom je to tak, že …spravodlivosť spravodlivého je na jednom a vina bezbožného je na druhom. To znamená, že nijakým spôsobom spravodlivosť jedného človeka, nezaváži ako spravodlivosť pri druhom človeku. Zlo jedného nevyváži dobro druhého. Pred Bohom nezaváži protekcia ani známosti ani odporúčania.
Narážam tu na to veľmi časté odvolávanie sa na zbožných rodičov, veriacich starých rodičov, ktorí slúžili v cirkvi či zbore.

Takéto odpovede počúvam, keď prídu mne neznámi ľudia a niečo potrebujú, a ja sa ich pýtam na to, aký majú vzťah k Bohu. Keďže nemôžu hovoriť o svojej viere, tak pospomínajú vieru či službu svojich blízkych.
Znie to asi takto: Aký je váš vzťah k Bohu?
Odpoveď: Môj dedo tu bol dlhoročný presbyter, alebo hrával na tomto organe, muroval tento múr, či robil pri tomto plote, alebo babka tento kostol upratovala.

Je to také bežné odvolávanie sa na zásluhy či prácu niekoho iného. Dobre, na zemi to fungovať môže, ale u Pána Boha toto nezaváži. …spravodlivosť spravodlivého nech je na jednom a vina bezbožného nech je na druhom… Toto sa pred Bohom preniesť nedá.
Náš text však rozoberá presne opačný prípad. Keď písal prorok Ezechiel tieto slová, bol izraelský národ už niekoľko rokov v Babylonskom zajatí. Jedna generácia pomaly vymierala a nová sa začínala nahlas vypytovať. Prečo sme tu? Kto za to môže? Čia je to vina, že nemôžeme žiť ako slobodní ľudia, že sa nemôžeme vrátiť späť do svojej krajiny? Čo také sme spáchali, že musíme žiť v Babylone? Netrpíme za hriechy svojich otcov a starých otcov? Vymysleli si k tomu príslovie: Otcovia jedli trpké hrozno ale synom stŕpli zuby. Mala to byť jasná výčitka Bohu. Trestáš nás za viny našich otcov, trpíme, aj keď sme nič zlé neurobili. To všetko boli hriechy generácií pred nami a my trpíme kvôli nim.
V tejto veci sa Pán Boh ozval cez proroka Ezechiela a veľmi kriticky povedal. Vy takéto príslovie nesmiete používať! Nie je pravdivé. Vina jedného je na jednom a spravodlivosť spravodlivého je na druhom. Syn neponesie zodpovednosť za vinu svojho otca ani otec neponesie zodpovednosť za vinu syna. Jednoznačne takýto názor poburoval Pána Boha, urážal ho v jeho samotnej podstate. Boh je spravodlivý Boh a Boží národ nemôže pestovať v sebe takéto nespravodlivé ohováranie a doslova podkopávanie Božej autority.
Aby sme si to vyjasnili. O zodpovednosti hovoríme veľmi jasne pri rodičoch a deťoch do určitého veku. Rodičia nesú zodpovednosť za výchovu svojich detí do určeného času. Potom, keď dospejú, ich život ide vlastnou cestou. V našej cirkvi je ten moment pri konfirmácii, keď dieťa samo preberá zodpovednosť za svoj duchovný život.
Konfirmandom vždy vysvetľujem, že už sa končí čas, keď sa budú môcť vyhovoriť: Neprišiel som do kostola, lebo ma mama zabudla zobudiť. Takéto milé výhovorky sa občas objavia a ja hovorím, že toto už pred Bohom po konfirmácii neobstojí. Ani to, že rodičia do spoločenstva nešli, tak som ani ja nešiel. Alebo, žeby moji rodičia mi boli zlým príkladom, lebo sú neveriaci, a oni môžu vlastne za to, že som po konfirmácii s Bohom skončil. Možno je to skutočne tak, ale ako výhovorka to pred Bohom neobstojí, pretože dospelý človek má vlastný rozum a vlastnú zodpovednosť za svoje konanie.
Pri konfirmácii ste povedali, že budete verný Bohu aj cirkvi, a od tej chvíle ste považovaní za dospelých členov cirkvi. Došli ste do času, keď sa to dá povedať Ezechielovými slovami: Syn neponesie zodpovednosť za vina otca, ani otec neponesie zodpovednosť za vinu syna. Od tohto času stojíte pred Bohom každý sám a nepomôže odvolávanie sa na chyby otca či mamy, ani obhajovanie sa ich zbožnosťou a zásluhami. Ich spravodlivosť ostáva na nich a tým to končí.
Na druhej strane hovorí Pán Boh, že trestá nespravodlivosť z otcov na synov až do tretieho a štvrtého pokolenia. Tak ako to vlastne je? Priznám sa, že som nad tým dlho rozmýšľal a potom som si uvedomil, že ja sám o sebe som hriešny človek, a za každý môj hriech si zaslúžim smrť. To je ekvivalentný, teda zaslúžený trest za moje hriechy. Nepotrebujem byť trestaný za hriechy svojho otca. Ja sám som toho urobil dosť na to, aby som si zaslúžil smrť.
Bolo to veľmi zvláštne vnímanie Izraelcov v Babylonskom zajatí. V určitý moment došli do štádia, keď mali pocit, že oni sú bez viny, že trpia zajatie neprávom, že Boh to s trestom trochu prešvihol. Nedošlo im však, že aj za svoje viny si zaslúžia smrť a zajatie je len prijateľný trest za to, ako žijú.
Uvedomujem si, že v tejto veci sa nedá všetko vidieť iba čiernobielo. Veľa sa dnes hovorí o zlej výchove, o chybách, ktorých sa dopustili rodičia pri svojich deťoch a ktoré majú hrôzostrašné následky. A tam sa nedá povedať, že dieťa môže za všetko, lebo je dospelé a má vlastný rozum. Keď občas počúvame o týraní, o trýznení detí rodičmi, alebo úplne zanedbanej výchove. Všetko toto má svoje následky. Ako by to potom bolo, že je vinné len dieťa, lebo je dospelé, ale kto zoberie do úvahy chyby, ktorých sa dopustili jeho blízki?
Som presvedčený, že Boh vo svojej spravodlivosti a láske bude vedieť všetky tieto veci zobrať do úvahy.
Na detskom tábore sme preberali Samuela, ktorému Pán Boh povedal, že potrestá dom kňaza Éliho, lebo svojich synov nevychoval dobre a oni páchali ohavnosti. A ten trest prišiel. Na bojisku zomreli synovia a keď sa Éli dozvedel správu o ich smrti zomrel tiež. Vyzerá to tak, že tam bola vina nie len dospelých synov a ich konanie, ale aj chyba otca a jeho vplyv, či jeho výchova.
Myslím, že tieto veci bude Pán Boh súdiť vo svojej spravodlivosti a bude vedieť posúdiť vinu jedného i vinu druhého. Bude vedieť to presne do detailov rozdeliť, pretože nás pozná lepšie ako my sami. Preto mohol vyhlásiť cez proroka Ezechiela, že …syn neponesie zodpovednosť za vinu svojho otca, ani otec neponesie zodpovednosť za vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého nech je na jednom a vina bezbožného nech je na druhom.

AMEN

Piesne: 396; 282; 203; 625 (289); A 49; 656/11
Texty: 1M 50,15–21; R 8,18–23; L 6,36–42; Ž 42,2–12