7. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: 1M 39,1–4

Akosi mi to nedalo a rozhodol som sa, že sa ešte po tretí krát vrátim k patriarchovi Jozefovi.Hovorili sme si o jeho pokušeniach,o tom, ako ho neovládol hnev a nenávisť a nestal sa z neho zatrpknutý a na celý svet nahnevaný mladý človek.

Hovorili sme aj o druhom jeho pokušení, a to bolo pokušenie úpadku morálky. To je taký novodobý hriech, ktorému dnešné ľudstvo podľahlo a nevie sa z toho dostať. A spomínali sme aj tretie pokušenie, a to súviselo s cudzím prostredím v ktorom sa ocitol, kde mohli platiť iné princípy a pravidlá, ale on ostal verný Bohu. V súvise s tým tretím pokušením sme hovorili o cudzine, o živote v zahraničí, o cestovaní za prácou a ďalšími takými vecami, ktoré nás ubíjajú a ničia aj naše rodiny.
Jozefov životný príbeh má ešte ďalší možný výklad, a to je uvedomiť si, že aj my sme vlastne cudzincami. Nemyslím teraz na cestovanie do zahraničia, ale na to, že na tejto zemi sme len cudzincami, sme akoby iba v zahraničí na krátkej dovolenke. A za nejaký čas, sa tak či tak, odtiaľ poberieme domov, pretože ako hovorí Božie slovo, …nemáme tu trvalé miesto, ale ono budúce hľadáme.
Ja viem, že niekto si teraz povie, že toto dnes budú také náboženské zbožné reči o večnom živote, o Božom kráľovstve v nebesiach a o večnej domovine. Ale viem, že raz za čas si aj túto dôležitú vec musíme pripomenúť. Patrí to k našej viere.

Cestoval raz jeden turista po historických pamiatkach a skončil jeden večer neďaleko kláštora augustiniánskych mníchov. Poprosil ich, či by ho nemohli nechať prenocovať a jeden mních mu poskytol svoju vlastnú izbu. Keď do nej cudzinec vošiel, ostal trochu prekvapený, pretože izba bola vybavená veľmi stroho. Bola tam len jedna posteľ, vedľa postele stolík a jedna jediná skriňa, v ktorej mal dotyčný svoj habit. Na druhý deň ráno sa cudzinec toho mnícha pýtal:
• A kde máte ďalšie svoje osobné veci, ďalšie šaty a podobne?
Mních zareagoval protiotázkou:
• A vy kde máte svoje veci?
• Ja som len hosť a som tu u vás nakrátko.
A mních na to:
• Aj ja som tu iba hosť, aj ja som tu iba nakrátko.

Vysloviť takúto vec my veľmi nemôžeme. Nie žeby som nejako zvlášť obdivoval mníšsky život. Ale naše napojenie, alebo až naviazanie na túto zem je veľmi silné. Znásobuje sa to našou námahou a prácou, ktorú investujeme do toho, čo je dosť nestále a neisté. Postavili sme si tu ohromné domy, akoby sme v nich mali bývať viac, ako len 70 či 80 rokov. Keď si predstavíte tu investíciu, tu námahu, tú energiu, ktorú sme do toho všetkého vrazili, dokazuje to práve to, ako sú tieto veci pre nás dôležité.
Pre toho mnícha bolo jednoduché povedať, že je len hosť na tejto zemi, lebo v podstate nič nevlastnil, nič nebolo jeho. Odchodom z tohto sveta, by vlastne nič materiálne nestratil a o nič materiálne by neprišiel. Nejaké staré šaty, jedna posteľ, možno zopár kníh.
Predstavte si teraz seba, ak by ste mali dnes odísť z tohto sveta, čo všetko opustíte?

• Koľko všemožných vecí, potrebných i nepotrebných tu hneď v ten okamih zanechávate?
• Keď si predstavíte ten dom, na ktorom ste 10 rokov dreli?
• Auto, ktoré 7 rokov splácate na nejakej pôžičke?
• Záhradu a drinu na nej rok čo rok?

Myslím si, že je to taká priama úmera. Čím viac materiálnych vecí máš, tým silnejšie je tvoje naviazanie práve na túto zem. A nepomôže povedať si, že ma to nijakým spôsobom nezväzuje. Je ťažké pre nás opúšťať krásne veci, ktoré nás stáli mnoho námahy.
Už som raz spomínal, že dosť divne práve z tohto pohľadu, že sme len cudzincami na tejto zemi, vyznievajú naše cintoríny, kde to občas vyzerá tak, akoby sme práve tu chceli bývať večne.
Skúste si to tak častejšie sami pre seba povedať: Som tu iba cudzincom, na krátky čas. Nebudem tu bývať večne, nie som tu navždy. Možno práve v uvedomení si tejto veci, by sme mnohé svoje rozhodnutia urobili inak. Viac by sme venovali vzťahom s ľuďmi, viac času by sme strávili s ľuďmi, venovali sa rodine a deťom, a menej by sme zháňali niečo materiálne a hanobili majetok.
Mne samému to občas nedochádza a moja manželka mi to musí pripomínať, že zabúdam trochu na ľudí a venujem sa iba niečomu materiálnemu.
Kto vie, či aj tie naše investície do opravy kostolov boli, alebo aj sú tak dôležité, a či pod ťarchou toho, že sme len hosťami na krátky čas, nemali sme dať prednosť niečomu inému. Ja viem, že tým trochu spochybňujem kus požehnanej roboty, ale je potrebné sa aj nad tým zamyslieť.
70 či 80 rokov predsa nie je až tak mnoho, keď to porovnáte s večnosťou, na ktorú sa chystáme. Je to skutočne iba ako kvapka v mori. Možno by sa to dalo prirovnať k jednému dňu ľudského života. Čo to je jeden jediný deň, ak tu máte prežiť ďalších 80 rokov?
Práve o tom to je. Boh nás tu postavil na túto zem na krátky čas života a my na miesto toho, aby sme tento čas strávili pre dobro ľudí, pestovali lásku, ktorá pretrvá, zháňame a budujeme, staviame a kupujeme, venujeme čas niečomu, čo aj tak vieme, že tu zostáva a raz pre nás stratí svoju hodnotu.
Občas sa v tomto dáme strhnúť davom. Proste robíme to, čo robia všetci ostatní okolo nás. Ale uvedomte si, oni nie sú náš vzor. Boh nás postavil na túto zem, aby sme reprezentovali Jeho, aby sme žili podľa Neho, aby sme zastupovali Jeho a Jeho vôľu. Sme len hostia, od ktorých náš Boh niečo očakáva. A ak si materiálne veci do hrobu nezoberieme, čo je teda fakt, tak sú len doplnkom života a nie zmyslom, ani nie podstatou. Pripisujeme im váhu, ktorú vôbec nemajú.
Otázkou je, či sme sa bratia a sestry z tohto pohľadu strafili do svojho poslania.
Keď si predstavíte Jozefa, ktorý sa dostal do Egypta ako otrok, myslíte si, že keby ho jeho otec Jákob bol videl, bol by na neho ako na svojho syna pyšný? Myslím, že by bol rád, že žil, aj keď v cudzine, predsa len zodpovedne a čestne. A keď to celé skončilo a Jozef odpustil bratom a zavolal si ich do Egypta aby sa o nich staral a chránil ich, určite bol Jákob rád, že jeho syn ostal takým zodpovedným a charakterným človekom a že ho nič nezlomilo.
Hrdosť otca na svoje dieťa. Hrdosť otca na to, že jeho syn nestratil tvár. Hrdosť na to že bol láskavým a veľkorysým.

• Akú hrdosť bude mať náš Boh, keď sa raz vrátime domov a postavíme sa pred jeho tvár?
• Bude mať byť na čo hrdý, na svojho syna či dcéru, ktorí ho zastupovali na tejto zemi?

V Starej zmluve je príklad jedného otca, ktorému chodili pravidelne ľudia hovoriť o tom, čo vystrájajú jeho dospelí synovia. Volali sa Chofní a Pinchás, a boli to synovia kňaza Éliho. Aj Pán Boh ho na to upozorňoval cez mladučkého Samuela. On im aj hovoril, že nerobia dobre, ale boli už dospelí a robili si čo sa im zachcelo. Asi nebolo na čo byť v tomto prípade hrdým.
Náš Boh nás na túto zem poslal za nejakým konkrétnym účelom a je to vždy dosť zvláštne, keď dieťa nesplní vôľu Otcovu. Že si žije v cudzine inak, ak si to praje, či predstavuje jeho otec. Je to sklamanie.
No musím povedať, že toto je v podstate aj náš prípad. Sme len cudzincami, ktorí tu prišli na krátky čas, ktorý keď sa naplní, budeme nútení vrátiť sa späť domov. Je to vážna otázka: Čo mu povieme?

AMEN

Piesne: 390; 445; 478; 615; A 53; 656/11
Texty: 2M 16,2–3.11–18; R 6,19–23; Mk 8,1–9; Ž 107,1–9