8. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: 1M 50,15–21

Daj človeku do rúk moc a vtedy spoznáš jeho pravý charakter. Je to veľmi známi citát, aj keď som sa nedopátral, kto ho vlastne vyslovil. Bude mi však trochu pomáhať v tom, čo vám chcem dnes hovoriť. Biblický text si prečítame potom neskôr.

Sledoval som nedávno správy, v ktorých Slovenská informačná služba oznamovala občanom Slovenskej republiky krajiny, do ktorých v týchto dňoch nie je vhodné vycestovať. Spomína sa Afganistan, Alžírsko, Egypt, Sýria, Irak, Lýbia, Izrael pásmo Gazy aj Ukrajina. Tieto hlavne kvôli vojnovým konfliktom či vnútorným nepokojom. Nie sú jediné, pretože okrem nich je tu ešte hrozba „eboly“ a v ďalších krajinách kvôli veľkým suchám je hlad. Ide mi však skôr o krajiny, ktoré sa pred nedávnom zbavili nejakej totalitnej moci, nejakého totalitného vodcu, prebehli v niektorých z nich voľby, ale pokoja či očakávaného kľudu sa akosi nedočkali. Očividne riadiť štát a viesť ho k blahobytu nie je vôbec také jednoduché.
A mnohí tí, ktorí si mysleli, že by to zvládli lepšie a demokratickejšie, tak ako po tom túžia ľudia, keď sa dostanú k moci, siahajú po tých istých totalitných spôsoboch vládnutia. Je to zvláštne, že bojujete proti niečomu, odsudzujete to, ale keď sa dostanete k moci, začnete robiť to isté. A tak sa v tom istom štáte využíva tá istá armáda na udržanie moci. Oponenti či kritici sa znova zatvárajú a prenasledujú a ak je treba, aj vraždia.
Je to v podstate o tom, že ak dáte nejakému človeku do rúk moc, po chvíli zbadáte, aký je v skutočnosti jeho charakter. Vyjde na svetlo to, čo v tom človeku je vo vnútri a odhalí sa všetko, čo v ňom bolo skryté.
Viem, že som začal trochu zo široka, pretože nikto z nás neriadi štát, ale zneužívať moc môžeme všetci. Myslím na moc, ktorú máme v našich rukách. Nie sme absolútne bezmocní. Niekedy je to v menšom, inokedy vo väčšom. Niekedy skutočne nemáme moc, ale časom sa veci zmenia a vtedy vyjde najavo, čo v nás skutočne je.
A teraz je už najvhodnejší čas si prečítať náš biblický text.

TEXT: 1M 50,15–21

Dajte do rúk človeka moc a zistíte jeho skutočný charakter. Myslím že tento citát presne vystihuje túto situáciu biblického patriarchu Jozefa. Jeho bratia si po otcovej smrti uvedomili, že padli všetky bariéry, ktoré bránili Jozefovi sa s nimi vysporiadať. Do istej miery mali pravdu. Jozef si svojho otca vážil a mal pred ním rešpekt, takže jeho smrťou padla skutočne posledná prekážka na spravodlivú odplatu. Jozef má v rukách moc a oni čakajú, čo bude ďalej.
Musím povedať, že je to jeden z mála pozitívnych biblických príkladov, kde moc nezmenila človeka, kde mu nezohavila jeho charakter.
O pár storočí sa v Izraelskom národe odohral iný prípad. Po smrti sudcu Gideona, riešil Izrael otázku, kto nám bude vládnuť. Gideon mal cez 70 synov a jeden z nich Abimelech prišiel do Síchemu a navrhol ľuďom v tejto oblasti, aby zvážili, či je lepšie, aby im vládlo 70 Gideonoých synov, alebo len on sám. Zahral ešte na strunu spoločných predkov, pretože jeho matka pochádzal zo Síchemu. Síchemčania si vybrali Abimelecha a podporili ho. A ten, keďže dostal do rúk moc, išiel a zabil svojich sedemdesiat bratov. Prežil len jeden jediný, volal sa Jótam.
Dáte človeku do rúk moc a zrazu zbadáte čo v ňom drieme, kto vlastne je. Aj keď sa doteraz nikdy takto neprejavoval. Nikdy nevystupoval ako niekto, kto je niečoho takého schopný.
A keď sa pozriete o pár storočí ďalej, nájdete tam ďalší podobný prípad, na pohľad veľmi milého Dávidovho syna Absolóna. Keď bol už dospelý, skoro ráno vstával a chodil k vstupnej bráne Jeruzalema. Rozprával sa tam s ľuďmi o tom, ako je už jeho otec Dávid starý a nestíha si plniť kráľovské a sudcovské povinnosti. A keď sa mu ľudia uklonili, tak ich okamžite vyzýval, že on nič také nepotrebuje ani nevyžaduje. Skromný, úctivý mladý človek. Kto by bol lepším nástupcom na kráľovskom stolci? Keď sa na jeho stranu priklonili ľudia a on sa dostal k moci, prvú vec ktorú išiel urobiť bolo, že prevzal moc v Jeruzaleme a vybral sa zabiť vlastného otca, aby mu zabránil vrátiť sa na trón.
Čo to v nás ľuďoch je? Aký to máme vlastne charakter? To sme ozaj schopní takých hanebností? Takéto zlo sa v nás samých skrýva? Je to niekde v našom vnútri a drieme to tam a len čaká na to, kedy to z nás vyjde na povrch?
Asi každý z nás by chcel teraz povedať NIE! Ja predsa taký nie som! Ja by som takýchto vecí nikdy nebol schopný!

• Niekto dostane príležitosť a obabre súrodencov o dedičstvo.
• Iní, ak má možnosť, urobí podfuk v práci.
• Ďalší zneužije právomoc.

Stačí, že sa nám naskytne príležitosť.
Toto je náš bežný obraz. Otázkou je, kde nabral toľko charakteru Jozef, keď ostatní bratia mnoho charakteru nemali. Veď predali vlastného brata za otroka a s tým klamstvom vo svojom vnútri žili skoro 20 rokov. Pritom sa dennodenne pozerali na smútok svojho otca, ktorý na Jozefa nevedel zabudnúť.
Možno ten Jozefov charakter vycibrili jeho životné skúsenosti. Zažil ťažký život, povstania a pády až na úplne dno, a na to sa nedalo zabudnúť. Ale ani toto nie je 100% záruka pevného charakteru. To by znamenalo, že každý, kto zažil ťažké veci v živote, by mal byť vysoko charakterný človek. Ale ani toto nie je pravda. Mnoho ľudí, ktorí prežili ťažký život, dokázali byť veľmi krutí a suroví a ak sa náhodou dostali k moci, dokázali byť ohromní despoti.
Ten najdôležitejší moment, ktorý vysvetľuje Jozefovu reakciu, je ukrytý v jeho odpovedi bratom: Či ja tu stojím namiesto Boha? Táto veta dokonale vysvetľuje všetky Jozefove postoje. Hovorí o tom, ako Jozef vnímal život a svoju úlohu v ňom. Ako videl svoje miesto v tom, čo sa okolo neho dialo.
Nie je to o tom, že ja som iba akási Božia figúrka, ktorá nerozmýšľa a nič nerobí, len žije život tak, ako príde. Nie, Jozef má svoj názor, vie byť kritický, vie otestovať svojich bratov. Vie ich napomenúť a mnoho im vyčítať, ALE nesúdi. Jozef vie jednoznačne, že toto už je Božia vec.
Všetci tí, ktorí zneužívajú moc vo svoj prospech, prekračujú práve túto pomyselnú hranicu. Hranicu súdu a trestania. Aj keď to do právomocí akéhosi vládnutia patrí, určite to nepatrí do našich bežných právomocí.
Niekde tu sme sa ocitli v poslednom čase aj s našou cirkvou. Súdime, zbavujeme funkcií, postihujeme disciplinárne, robíme až výhražné „bratské“ pohovory, špiníme a osočujeme ľudí v cirkevných médiách… Tak veľmi chutí moc? Dokáže tak zmeniť človeka?
Ale myslím, že dnes viac ako o iných, by sme mali rozmýšľať o sebe. Dokáže aj nás zmeniť moc? Príležitosť, keď máme niekoho v hrsti, keď si môžeme vychutnať poníženie nášho nepriateľa, alebo iba jednoducho toho, kto nám ublížil?
Máme právo byť kritickí, máme právo napomínať, máme právo poukazovať na zlo, ktoré sa okolo nás deje. Len pripomínam, že ani my tu nie sme namiesto Boha. Takže nemáme právo nikoho odsúdiť. Ako vysoko charakterní ľudia sme? Aj nás vie zmeniť moc, ktorá sa nám môže dostať do rúk?

AMEN

Piesne: 377; 458; 217; 628; A 54; 656/11
Texty: Iz 2,1–5; R 8,12–17; Mt 7,15–23; Ž 48,2–3.9–15