11. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: 2Sam 12,1b-6

Prečítal som vám dnes bratia a sestry jedno krásne podobenstvo. Krásne v tom, že bolo veľmi jednoduché, ale úžasne trefné a úžasne výstižné.

A ten, kto ho počúval, si za celý čas neuvedomil, ako sa ho to priamo dotýka a ako sa sám odhaľuje vo svojej vlastnej špine a vo svojom vlastnom hriechu. Myslím, žeby pre nás nemal byť problém určiť autora, teda muža, ktorý to podobenstvo povedal a ani adresáta, ďalšieho muža, komu to slovo bolo adresované. (Nátan, kráľ Dávid)
Končia sa dvojmesačné prázdniny a pomaly začína nový školský rok. Je to čas, ktorým sa všetci dostaneme do starých zabehnutých koľají s určitou pravidelnosťou a stereotypom. Do školy a zo školy, do práce a z práce… Rozmýšľal som, čo do takého nového začiatku povedať? Keď som našiel v službe slova tento text, povedal som si, že toto predsa už poznáme, ale potom som skončil pri podobenstve, ktoré hovorí o úžasnom učiteľovi a ešte o úžasnejšom žiakovi. A to sa na začiatok školského roku hodí. Ale zase, aby ste si vy starší, ktorí do školy už nechodíte nemysleli, že sa vás to netýka, bude to o všetkých nás ako učiteľoch na strane jednej a ako o žiakoch na strane druhej.
Ak by ste vy mladší mali povedať, čo vám na starších najviac prekáža, myslím, že sa aspoň z časti trafím, keď poviem, že je to neprestajné napomínanie, kritizovanie, poučovanie a opravovanie. Sme už jednoducho takí. Nemyslíme to zle, len nevolíme tie najlepšie spôsoby, ktorými vám to hovoríme. A to často vyvoláva viac odpor ako vôľu niečo v živote na základe toho zmeniť, či napraviť.
A keby som sa opýtal starších, čo vám najviac vadilo, keď ste boli mladí na starších? Asi by ste odpovedali podobne, až na to, že s odstupom času poviete, že v mnohom čo mi hovorili, mali pravdu. Ale k tomu musí asi každý dozrieť sám.
Prorok Nátan sa predviedol pred kráľom Dávidom ako perfektný učiteľ. Aj on stál pred dilemou, ako tak vysoko postavenému mužovi povedať, že urobil chybu. Ako mu otvoriť oči, aby videl čo spravil? Aby to dokázal prijať a vstúpil si do svedomia? Aby sa neurazil a nevybuchol hnevom?
Je to podobná dilema, ktorú majú dnes rodičia pri svojich deťoch.

• Ako tomu svojmu synovi a svojej dcére povedať, že toto čo robí je zlé?
• A ako to povedať tak, aby to ten mladý človek pochopil a nevnímal to ako nejaké hlúpe a bezdôvodné zakazovanie?
• Aby povedal, áno máš pravdu, urobil som chybu?

Veľmi často takéto dobre cielené rady a dobré napomínanie končí úplnou katastrofou, pretože sa to toho človeka dotkne, nedokáže to prijať a veľakrát ešte na truc pokračuje v tom zlom.
Máme oči, ale niekedy jednoducho nevidíme, že sme urobili niečo zlé. Toto je stav, do ktorého sa môže dostať hocikto z nás. Nemáme patent na rozum, a ani vek nezaručuje, že človek urobí všetko múdro.
Každý naokolo, kto by vedel, čo Dávid urobil s Batšebou a ako sa zbavil Uriáša, by vedel posúdiť toto konanie ako ohromnú hanebnosť a hriech. No Dávid, zbožný muž, pisateľ žalmov, si žil spokojne a šťastne, úplne zaslepený s totálne umlčaným svedomím. Dôkazom toho je, že Nátan porozprával celý príbeh o tom boháčovi, ktorý ukradol jednu jedinú ovcu svojmu susedovi a jemu za celý čas nezaplo, že je to celé o ňom. Svitlo mu až po slovách: Ty si ten muž. To jasne dokazuje, že Dávid by na to sám nikdy nebol prišiel. Pri samom sebe zlé veci nevnímame tak kriticky. A to sa týka každého z nás. Ľudia, ktorí v nás v niečom napomenú sú pre nás pomocou. Sú nutní k tomu, aby sme niektoré veci svojho života dali do poriadku. Aj keď to občas bolí a je to nepríjemné počuť, ako nás niekto kritizuje.
Neviďte v tom podobenstve len kráľa Dávida, ale viďte aj samých seba. Niektoré naše hriechy sú nami samými trvalo prehliadané. Sme takí zaslepení, že ich pri sebe vôbec nevnímame. A tu sa bavíme o každom z nás, nie len o deťoch a študentoch, je to vec každej vekovej kategórie. V tejto Božej škole života sme všetci študenti. Sú veci v našom živote, ktoré bez pomoci niekoho druhého jednoducho nezbadáme, lebo na seba nie sme dostatočne kritickí. Proste musí prísť niekto druhý a otvoriť nám oči. Povedať nám to, čo my pri pohľade na seba vôbec nevidíme.
Myslím, že pri takomto rozmýšľaní sa zhodneme na tom, že to povedať treba. Aj Nátan to tak cítil. Kráľ nekráľ, ale s týmto hriechom nemôže žiť ďalej bez toho, aby to nejakým spôsobom riešil.
No najzložitejšie je vybrať si ten správny spôsob. Nikto nemá rad neprestajné poučovanie a napomínanie, ako sme hovorili v úvode, nikto nemá rad striktné rozkazy. Sú ľudia, ktorým rozkazovať a nariaďovať veci už nemôžete. Keď sú deti dospelé, staršie, keď sú to povedzme vaši vlastní rodičia, či starí rodičia, ktorých treba napomenúť. Aj sa mi niečo nepáči, ale ako? Ako im to povedať aby vás neodpinkali slovami: Nestaraj sa, to nie je tvoja vec! Stále mám na mysli, že ich nechcem naštvať, ani ponížiť, len pomôcť, len ukázať na niečo, čo je lepšie.

Priznám sa, že aj sám s tým veľa bojujem. Aj keď viem o niečom, čo nie je v poriadku, aj keď sa mi niečo nepáči, v zbore, medzi ľuďmi, ale uvedomujem si, že nemôžem hneď niekoho napomínať a opravovať, pretože to neprinesie žiaden osoh. Možno niekto povie, že taký farár je mäkký, na všetko prikývne. Možno v tom robím aj chybu.

Toto je jednoducho „umenie“. A preto ma to zaujalo v tom Nátanovom podobenstve. Mohol prísť do paláca a povedať Dávidovi: Ty smilník a vrah! A Dávid, ako kráľ s nesmiernou mocou mohol zariadiť, aby to boli posledné slová v Nátanovom živote. Ale Nátan to urobil ako dokonalý učiteľ. Vtiahol Dávida do rozhodovania. Bol kráľ a pre židovský národ aj sudca. Pravidelne prichádzali do paláca ľudia, ktorí mali medzi sebou nejaký spor a on v týchto sporoch rozhodoval. Kráľovo rozhodnutie bolo konečné, nebolo možné nejaké odvolanie.
Preto Nátan vytiahol príbeh o arogantnom boháčovi, ktorý si robí čo chce a bez problémov okradne chudáka, ktorého má po ruke. Dávid ako sudca hneď zareagoval. Bolo jednoduché rozhodnúť takúto vec. Bol jasný vinník a bol jasný poškodený. A k tomu všetkému ešte taká očividná nespravodlivosť v jeho kráľovstve. Vytočený Dávid hovorí, že za také niečo by si zaslúžil tento muž smrť, ale skončil pri tom, že tu ovečku nahradí štvornásobne.
Bola to úžasná šikovnosť učiteľa, ktorý tú vec s cudzoložstvom a vraždou otočil a postavil ju z úplne inej strany. Dávid ani netušil, že je sudcom vlastného života, ale zrazu sa mu otvorili oči a ten jeho hriech bol aj v jeho očiach zjavný a neprehliadnuteľný.
Ak by sme sa nijako z tohto Dávidovho životného príbehu nepoučili, zapamätajme si aspoň, že vážnejšie veci sa neriešia v afekte a za horúca. Ak chcete niekoho v niečom vážnom napomenúť, premyslite si to, zvážte čo poviete a ako to poviete, poraďte sa, modlite sa za to, a potom príďte a povedzte to tomu človeku s láskou. Vážne veci potrebujú aj prípravu a čas.
Druhá vec, veľmi poučná z tejto situácie sú štyri oči. Žiadne debaty okolo s ľuďmi, žiadny diváci a poslucháči. Ťažké veci sa riešia medzi štyrmi očami. To, že o celej tej situácii vieme, je len vďaka tomu, že sa Dávid k tomu verejne pred celým národom priznal a ako kráľ urobil aj verejné pokánie. Pozrite si 51. Žalm. Ale to už je následok napomínania.
A to posledné dnes je, že každý môže napomínať a každý môže byť napomínaný. Niet neomylných kráľov, ani prorokov, ani farárov, ani učiteľov ani profesorov, ani otcov, ani mamy, ani starých rodičov ani detí, ani študentov. Každý z nás môže raz stáť na jednej a raz na druhej strane. Môžeme raz napomínať a inokedy môžeme byť napomínaní.
Je to veľký dar od Boha vedieť povedať veci tak, aby ten napomínaný povedal nakoniec, že je mu to ľúto a uvedomuje si, že zhrešil proti Bohu aj proti človeku. Tak, skúsme sa to v tomto školskom roku všetci naučiť. Či už vy mladší v škole a my straší tam kde sme.

AMEN

Piesne: 379; 494; 245; 632; A 56; 654
Texty: Pr 4,10–14; R 1,16; L 18,9–14; Ž 113,1–8