13. po Sv. Trojici 2014
Kázňový text: Sk 6,1–7
Občas mávame dosť skreslené predstavy o živote prvej cirkvi. My farári o tých časoch rozprávame ako o ideále, ktorý fungoval bez akýchkoľvek problémov a zádrapkou. Pri tom to bolo spoločenstvo veľmi podobné tomu nášmu.
Aj keď iniciatíva a snaha niečo robiť pre tento svet a svoje okolie bola väčšia. My sme sa dosť uspokojili s tým, ako to vlastne dnes chodí a niečo nové sa rodí a prijíma veľmi ťažko. Cirkev, to sú bohoslužby, niekoľko kresťanských úkonov a potom ešte nejaké aktivity pre mladšiu generáciu. Vytratilo sa určité prispôsobenie okolnostiam a potrebám človeka.
Je to presne to, čo píše evanjelista Lukáš, keď opisuje situáciu v prvej cirkvi. Kresťanov začalo pribúdať a bol problém pri spoločnom stolovaní, pretože nemal kto posluhovať, roznášať jedlo a stalo sa, že niektoré vdovy boli uprednostňované, iné zanedbávané. Začalo bežné reptanie, nespokojnosť a sťažnosti. Pýtame sa: V prvej cirkvi? Reptanie a nespokojnosť? Áno! Boli to ľudia ako my, žiadni svätci. Ale dokázali si veľmi rýchlo spolu sadnúť a riešiť problém, ktorý vznikol. Vytvorili nový úrad diakona za pár chvíľ, aby to pomohlo pri budovaní cirkvi a aby sa v spoločenstve nikto necítil ukrivdený, alebo poškodený.
Takúto flexibilitu by ste v našej cirkvi čakali zbytočne. Sme absolútne neprispôsobiví novým situáciám, novým podmienkam a novým potrebám, ktoré majú ľudia. Len pár príkladov:
- Nejaké novšie piesne, ktoré sa mali dostať do evanjelického spevníka
- Úprava liturgie, ktorá by nebola tak striktná, čo sa týka spevu.
- Prirodzenejší poriadok bohoslužieb, bez presnej viazanosti.
- Či len taká obyčajná vec, ako umožniť človeku, ktorý má chrípku, či nejakú infekčnú chorobu, aby sa mohol zúčastniť Večere Pánovej. Povedzme tak, že si zoberie oplátku do ruky a namočí ju do kalicha s vínom, aby to nebolo nepríjemné tým, ktorí z toho kalicha pijú po ňom, keď on má napríklad herpes. Viem, že to niektorí v našom zbore už tak urobili, ale ja som tým vážne porušil cirkevné predpisy. Možno to už budúci rok synoda schváli, ale ten dotaz na vieroučný výbor, ktorý to mal riešiť, je tam už asi 7 rokov.
Je to len pár príkladov, ktoré dokazujú, ako sme neschopní riešiť obyčajné veci, ktoré život prinesie. Je to všetko zdĺhavé a komplikované.
Ale dnes nemyslím len na cirkev ako celok, ale aj na nás ako zbor. Čo potrebujú ľudia okolo nás? Čím by sme im my, ako zbor mohli pomôcť? Čo im môžeme poskytnúť v rámci svojich možností? To by sa týkalo cudzích ľudí, mimo nášho spoločenstva. Ale čo potrebujú členovia nášho zboru? Ako pomôcť tým, ktorí patria do nášho spoločenstva? Nepotrebujú niečo?
Prvá cirkev neriešila len zvestovanie evanjelia, teda bohoslužbu. Riešili akútnu situáciu chudoby a biedy ľudí vtedajšej spoločnosti. Vdovy vtedy žili vo veľkej chudobe a tak im prichystali vždy večer spoločné stolovanie, aby sa mohli aspoň raz za čas normálne najesť.
Všimnite si, ako sme vedľa v porovnaní s tým, ako kresťanstvo žilo vo svojich začiatkoch. My riešime iba to, či sme v kostole v nedeľu a či túto „povinnosť“ máme splnenú. Nič viac nás nezaujíma. Nestaráme sa veľmi o to, čo sa deje okolo a čo ľudia okolo nás potrebujú. Akoby spoločenstvo kresťanov žiadnu inú povinnosť vo svete nemalo, len to, aby zabezpečilo bohoslužby. Sám si uvedomujem, že ani neviem, ako by sa to malo zmeniť a akým smerom by sa to malo uberať.
Cirkev je dnes akási iná a to, čo by mala robiť cirkev, musí robiť niekto iný. Štát, rôzne neziskové organizácie, televízia v niečom takom ako Modré z neba, či V siedmom nebi, atď… Otázkou je, kde je pomoc kresťanov, cirkvi, bratov a sestier v takýchto prípadoch? Možno tým niekomu krivdím, možno v mnohých prípadoch aj týmto ľuďom pomáhajú veriaci ľudia, ale viera by sa takýmto spôsobom mala viac zviditeľniť.
Človek sa nám v tom celom niekde úplne stratil. Cirkev je spoločenstvom pre ľudí. Nie je tu sama pre seba. Ježiš ju dal na to, aby sa starala o človeka a bola mu pomocou k spaseniu.
Minule mi kolega rozprával, aké úžasné patálie má kvôli psovi z útulku. Kvôli deťom zobrali z útulku psa. Pes nie je celkom v poriadku, stále im zo záhrady uteká, preskočí plot a potom sa túla po ulici. Samozrejme, že z útulku potom chodia a riešia vážnu vec, že sa o psíka nestarajú dobre. Tak sa rozhodli, že ho dajú na reťaz. Ale pani ktorá chodí pravidelne kontrolovať, ako sa o psa starajú, povedala, že to takto nemôže byť, že pes potrebuje voľnosť. Tak mu urobili koterec, ale aj z toho sa mu podarilo akosi dostať von. A pes sa zase túlal po ulici. Tak sa už rozhodli, že ho vrátia, pretože dať ho utratiť, na to ani nesmú pomyslieť. Takže sa teraz hľadá nový pán pre psíka, ale zatiaľ ho oni musia mať ešte doma.
Je to úžasné, akú opateru ten pes má. Rozmýšľam o ktorého bezdomovca v Košiciach sa takto niekto stará? A či vôbec niektorý má takýto dozor a takúto kontrolu nad sebou?
Nie som za týranie zvierat, ale o psov by som sa staral až vtedy, keby už bolo postarané o všetkých ľudí, tí by podľa mňa mali mať prednosť. To sa mi zdá viac logické. Mám pocit, že aj toto podivné nasmerovanie dokazuje, že naša spoločnosť sa vybrala nie celkom dobrým smerom.
No ešte niečo iné ma zaujalo pri voľbe diakonov. Potrebovali ľudí na prácu, ale vôbec nič sa v tom texte nehovorí o odmenách. Všimli ste si? Bola to pracovná náplň, ktorá vyžadovala námahu a čas, ale niet zmienky o tom, že by za to bol niekto niečo platil. Bola to služba, dobrovoľná práca týchto ľudí.
Dnes žijeme v čase, keď sa pri každej práci ľudia opýtajú: Čo za to? Koľko dostanem? Kto to zaplatí? Kto to zafinancuje? O mnohých charitatívnych nadáciách na Slovensku sa hovorí, že väčšina peňazí z dobrovoľníckych zbierok ide na prevádzku kancelárii a odmien a že tak ¼ peňazí sa dostane na konkrétny účel. Možno. Nie sme tu na to, aby sme to posudzovali. Ale znova pripomeniem, že prvá cirkev nefungovala na platených funkciách. Bola to dobrovoľnícka činnosť. Bola to služba, do ktorej sa ľudia zapájali, lebo videli, že je to pre človeka potrebné.
Musím povedať, že som rád, že sú veci, ktoré aj v našom zbore fungujú práve takto, ako dobrovoľná služba a starostlivosť. Od vyučovania detskej besiedky, dorastu, mládeže, cez upratovanie kostolov, opravy kostolov a brigády, kurátorskú službu, až po prácu dozorcu.
Ale mohlo by toho byť ešte viac. Občas to zbadáme ešte v nejakých zahraničných filmoch, ako niektorí ľudia robia dobrovoľnícku prácu v charite, vydávajú stravu, či varia v niektoré dni v týždni jedlo pre bezdomovcov. Veľakrát je to pravidelná činnosť, ktorá im zaberie aj niekoľko hodín týždenne, bez toho, aby za to žiadali nejakú odmenu.
V katolíckej cirkvi o takýchto veciach hovoria viac. Sú to dobré skutky, ktoré sa vyžadujú. My povieme radšej to Pavlovské, že sme spasení z milosti, bez zásluh a konania človeka. Takže sa nám trochu stráca motivácia ísť a niečo urobiť, či niekomu slúžiť.
Faktom je, že toto k viere ľudí vždy patrilo. Prináša to človeku uspokojenie, pocit užitočnosti a robí to náš život šťastnejším.
Porozmýšľajte nad tým, čo by ste mohli robiť vy. Nie preto, aby ste sa mohli pochváliť dobrými skutkami, ale preto, že takáto dobrovoľnícka práca nás vychováva a vedie k plnohodnotnejšiemu životu. Môže to byť akákoľvek starostlivosť o ľudí v našom okolí, môže to byť akákoľvek služba s vedomím, že za to nepotrebujete byť zaplatení a úplne stačí aj to obyčajné ďakujem.
AMEN
Piesne: 355; 548; 554; 550; A 57; 654
Texty: Am 5,4–7.10–13; 1J 4,7–12; L 10,25–37; Ž 112,1–9
