19. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: Jk 5,13–16

Ste hrdí na to, že ste evanjelikmi? Stáva sa vám, že sa pred ľuďmi pochválite, že patríte do evanjelickej cirkvi? Viem, že s vyznávaním viery je to s nami niekedy ťažké, ale sú v živote momenty, keď pred inými hrdo povieme, že sme lutheráni.

Je to väčšinou vtedy, keď ľudia kritizujú niektoré momenty v iných cirkvách, a my môžeme vtedy vyhlásiť, že naša cirkev takú a takú chybu nerobí. Že už dávno naši reformátori nás v tejto oblasti posunuli ďalej.
Priznám sa, aj ja sám som taký. Dobre to padne človeku pri nejakej kritike, keď môže povedať, že v našej cirkvi toto a toto problém nie je.

• Keď sa hovorí o pedofílii u kňazov v RKC, my môžeme povedať, že naši kňazi sa môžu ženiť a majú svoje rodiny, a tam by niečo také nemalo byť.
• Keď v niektorých cirkvách vyžadujú, aby človek chodil do kostola, lebo je to povinnosť, my sme demokratickí a povieme, že je to vecou osobnej potreby človeka. Ukážeme sa ako veľmi demokratickí a liberálni.

Občas takéto veci robíme úmyselne. Dobre sa nadáva na niekoho iného, aby sme tým poukázali na to, že takéto veci sú u nás dávno vyriešené. To je hrdosť na niečo, v čom žijeme a v čom sme boli vychovávaní.
No napriek reformácii, ktorá prebehla v našej cirkvi začiatkom 16-teho storočia, nemôžeme povedať, že je všetko vyriešené a dané na poriadok. Darmo sme hrdí na reformáciu a nápravu cirkvi, ktorá vtedy prebehla, nedá sa povedať, že vyriešila všetko a my sme jedna dokonalá a bezchybná cirkev. Sú veci, kde hrdosť nie je na mieste, kde pýcha nemá čo robiť a kde je potrebné skôr pokánie, ako nejaká prílišná sebaistota.
V príliš veľkej hrdosti na naše lutheránstvo sa nám stáva, že Biblia, Božie slovo, sa posúva na vedľajšiu koľaj. Akoby mala občas len bezvýznamné postavenie v porovnaní s tým, čo je v našej cirkvi historicky a reformáciou dané. Minule som si prečítal článok v našom Evanjelickom posli o detskej misii a o tom, že obrátenie je pojem skôr typický pre evanjelikálne cirkvi a nie pre našu evanjelickú. Viem, že naši reformátori boli v tejto téme trochu strohí a vyhýbali sa jej, ale najpodstatnejšie pre veriaceho človeka a kresťana je predsa to, čo hovorí o tejto veci Božie slovo. Veď samotná reformácia hovorila, že sa máme vrátiť späť k prameňom. Čiže dôležitejšie, ako to, čo hovorí Luther, či Melanchton je to, čo hovorí Božie slovo, Pán Ježiš, či apoštoli.
O obrátení apoštola Pavla, ktorého Pán Ježiš zastavil na ceste do Damasku ani nemusíme hovoriť, lebo je to všetkým dobre známe. Môžeme spomenúť slová Pána Ježiša, ktorými vysvetľoval apoštolovi Petrovi, že …potom, keď sa obráti…, má povzbudzovať svojich spolubratov. Pojem obrátenie používali proroci v Starej zmluve úplne bežne. Išlo o zmenu myslenia, o pokánie nad starým životom a začiatok nového života s Bohom. Je to slovo, ktorým sa opisuje moment, keď človek pochopí a uvedomí si, čo pre neho Pán Ježiš urobil.
Biblia teda slovo obrátenie pozná a používal ho aj Pán Ježiš. No dnes sa niekto chytí toho, že hovoriť o obrátení je neevanjelické. Pýtam sa, kto má právo dnes povedať, že to, čo je v Biblii, nie je evanjelické? Že to nie je typické pre našu cirkev? Toto je kritérium pravosti? Odkedy?
To už neplatí, že naše učenie stojí na Božom slove a že sme biblický? Ak to v minulosti nebolo, tak si naň musíme zvyknúť, lebo je to podľa Božieho slova.
Akosi sme pozabudli, že aj tradícia a rôzne zvyky a spôsoby priviedli kresťanskú cirkev v časoch reformácie k šíreniu rôznych nebiblických právd. Na základe tradícií a zvykov sa dostali do cirkvi odpustky, obchodovanie s nimi, relikvie, obchodovanie s Božou milosťou. Cirkev nebola dosť ostražitá a nebola pod dostatočnou kontrolou Božieho slova.
Dnes počúvame argumenty:

• Toto nie je pre nás typické!
• Toto nie je lutheránske!
• Toto nie je podľa symbolických kníh!

Neprišla práve reformácia s tým, že základným kritériom je Božie slovo a to čo je napísané v ňom?
Jeden z možných textov, učený pre dnešnú nedeľu, je text z listu Jakuba. Chcel by som dnes, aspoň z časti na ňom vysvetliť, že nie sme neomylnou cirkvou, a že sa nemôžeme spoliehať na to, že reformácia už vyriešila úplne všetko, čo sme potrebovali.

TEXT: Jk 5,13–16

Tento biblický text máme v Božom slove už skoro 2000 rokov. Je jednoduchý a jasný. Nie je na ňom nič zložité, čo by sme nevedeli vysvetliť a čo by sme nevedeli pochopiť. Apoštol Jakub opisuje úplne bežnú vec. Ako by mal postupovať človek, ktorý je chorý. Má si zavolať starších zboru, ktorý ho v mene Pánovom pomažú olejom a budú sa za neho modliť. Modlitba z viery potom zachráni chorého a pozdvihne ho.
Tak jednoduché a prosté a predsa pre našu evanjelickú cirkev nemožné a nezrealizovateľné. Dodnes nemáme ani princíp, ani poriadok na takúto vec v cirkvi. Nenájdete o tom nič v agende, nenájdete to v žiadnom školení pre presbyterov. Nenájdete o tom poriadne nič napísané ani v žiadnom našom časopise. A ak sa niekto tejto oblasti dotkne, je to len vykrúcanie a obhajovanie dosť nepodarenými argumentmi, prečo to naša cirkev nerobí. Pritom je jasne napísané, ako pri chorom človeku treba postupovať.

• Je na mieste pocit, že naša cirkev vo svojom učení dosiahla ideál?
• Už nič nemusíme meniť?
• Na ničom už nie je treba pracovať?

Naša cirkev vysvetľuje Božie slovo v duchu symbolických kníh, ktoré zostavili naši reformátori. Toto tvrdenie nás občas omylom zavedie na scestie, že symbolické knihy, ktoré zhrňujú učenie, sú dôležitejšie ako samotné Božie slovo. Ale toto nás môže stáť veľmi draho.
Všetko nové, s čím sa naša spoločnosť stretáva, má byť skonfrontované s Božím slovom. Postoj k homosexuálom, postoj kresťanskej etiky k potratom, k eutanázii, ako aj k ďalším novým problematickým otázkam. Takto to robili aj reformátori. A v cirkvi sa to dialo takto od samého začiatku. Ak hľadali odpovede, hľadali ich v slovách Pána Ježiša, v slovách apoštolov a v konfrontácii s tým čo o podobných veciach hovorí Biblia. Ak to nie je nejako priamo vyjadrené v Božom slove, hľadáme podobné situácie, o ktoré by sme sa mohli oprieť a na základe toho povedať konkrétne stanovisko.
Božie slovo je pre nás meradlom a pravidlom, podľa ktorého postupujeme, ako vo veciach nových, tak aj vo veciach minulých.
Je to čudné, ak dnes toto reformačné pravidlo stojí bokom, a naše postoje určujú nejaké zvyky, či tradície, alebo iba naše pocity. Osočujeme v našich periodikách ľudí, zhadzujeme ich prácu, ohovárame iné kresťanské organizácie, ktoré tu roky fungujú, očierňujeme ich a hádžeme na nich špinu a potom sa na tej špine hrdo vystatujeme svojou dokonalosťou a neomylnosťou. Toto nie je pre nás lutheránov typické!!! No pravda je taká, že je veľa toho, čo by sme mali aj my v našom učení meniť a naprávať, a mali by sme byť skôr kritickí voči samým sebe.
Myslím, že našej cirkvi prílišná slepá hrdosť škodí. Mali by sme sa učiť väčšej tolerancii a rešpektu voči iným. Pán Boh má rád rôznosť a rozmanitosť, inak by sme všetci boli rovnakí, ako cez kopirák, ale nie sme. Takých nás stvoril Boh.
A z Božieho slova vieme, že v ňom potrebujeme hľadať pravdu. Veď sám Pán Ježiš povedal: A poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.

AMEN

Piesne: 245; 231; 203; 229; A 58; 654
Texty: 1M 9,8–17; Ef 4,22–32; Mt 9,1–8; Ž 32,1–5.10–11