20. po Sv. Trojici 2014 - Pamiatka zosnulých

Kázňový text: Mk 5,35–43

Tento štvrtok sme boli na cintoríne na Gemeri v Chyžnom. Sedeli sme pri hroboch manželkiných starých rodičov a ja som sa pýtal detí, či si ešte pamätajú na prastarkú, starkú od Gregušov. A začali sme rozoberať dátumy na náhrobných kameňoch.

Vtedy ešte Matúš nežil, túto babku nemohol poznať a Júlia, tá nemala ani príležitosť.
Tí ľudia nám boli blízki, boli súčasťou našich životov, pamätáme si tváre, niektoré udalosti, ktoré sme s nimi prežili, alebo niektoré typické zvyky, ktoré sa vryli do našich pamätí.
No pravdou je, že spomienky pomaly blednú a ak nám títo ľudia veľmi chýbali v dňoch po pohrebe a často sme vtedy na nich mysleli, dnes je to už menej a menej. Naučili sme sa bez nich žiť. Nie sú medzi nami a tak s nimi nepočítame. Pomaličky sa nám vytrácajú niektoré detaily ich života, a postupne bude ťažšie si vybaviť aj ich tvár.
Určite mnohí poznáte ten bezradný pocit, keď ste si uvedomili so všetkými dôsledkami smrť blízkeho človeka a pýtali ste sa: Ako budem bez neho žiť? Dokážem to? Bude sa to vôbec dať? A dnes po mesiacoch a rokoch vidíme, že áno. Človek sa dokáže vyrovnať so smrťou, pretože nemá na výber. Niektorým to ide ťažšie, iným zasa ľahšie.
Súčasťou nášho vyrovnania sa so smrťou je aj snaha porozumieť jej, pochopiť ju.Prečo prišla? Má to nejaký dôvod, príčinu? Hlavne pri tragédiách, kde zomreli ľudia, ktorí ešte mohli žiť, alebo pri zákerných chorobách, ktoré prišli rýchlo a nekompromisne nám zobrali človeka doslova spred očí. Máme pocit, že k nášmu vnútornému vyrovnaniu sa so smrťou patrí vedieť odpoveď na otázku – PREČO? Chceli by sme poznať odpovede, nejakú logickú príčinu, dôvod, ktorý by uspokojil naše hľadanie. Aj keď musím povedať, že vo väčšine prípadov adekvátnu odpoveď, ktorá by nám vyjasnila veci a bola pre nás dostačujúca, nenájdeme. Vybavila sa mi biblická kniha Jób, kde po celom tom životnom zápase sa tento muž vlastne nikdy nedozvedel, prečo musel prejsť takouto životnou skúškou. Prečo musel stratiť svoje deti a zomreli mu v mladom veku.
Otázkou aj je: Aká odpoveď pri smrti mladého človeka napríklad na rakovinu, by bola pre nás dostačujúca? Alebo pri nejakej havárii, za ktorú by ten mladý človek nemohol. Čo by sme ako odpoveď dokázali prijať? Čo by nám stačilo na to, aby sme sa uspokojili?
Chceli by sme odpovede na to, prečo sa to stalo, ale neprichádza mi na um žiadna, po ktorej by som bol razom vyrovnaný a spokojný.
Nechcem sa dnes tváriť ako niekto, kto vám tie odpovede vie dať, ale naschvál som vám dnes prečítal jednu udalosť z Ježišovho života, kde zasiahla smrť a kde bolo aj mnoho otázok. Týkala sa mladého dievčaťa, kľudne môžem povedať dieťaťa, ktoré zomieralo. Nevieme príčinu, či to bol nejaký úraz, alebo niečo náhle, alebo aj niečo dlhodobé. No som si istý, že jej rodičia mali mnoho otázok. A aj keď ich Ježiš rodičom nezodpovedal, predsa tá udalosť skrýva mnohé odpovede na naše otázky smrti.
Všetci, ktorí sa v ten deň v Jairovom dome stretli, mali niečo dočinenia so smrťou. Dali by sa veľmi jednoducho rozdeliť na dve skupiny.
Jedna skupina boli tí, ktorí nemali nádej. Prišla smrť a je koniec. Je to tragédia, pretože zomrelo dieťa, ale jediné čo mohli urobiť je, že prišli do toho domu plakať.K beznádeji, ktorá v tom dome vládla, priniesli ešte tú ďalšiu, tú svoju. Myslím, že nevedeli domácich potešiť, nevedeli na to nič povedať, nevedeli dodať nejakú nádej a tak sa len pustili do plaču. K tomu na tú beznádej ešte upozorňovali otca: Už ti dcéra zomrela, načo ešte obťažuješ Majstra? Bolo to aj tak dosť ťažké pre túto rodinu, a oni tam nič dobré do toho domu nedoniesli, len svoju beznádej a svoj plač. Na jednej strane mohol byť dobrý, lebo plakať s plačúcimi máme, ale prinášať ešte väčšiu bolesť, či väčšiu traumu tam, kde jej je aj tak dosť, je nezmyselné.
Skúste sa niekedy bratia a sestry opýtať, keď pôjdete niekam na pohreb, či už niekomu blízkemu, či vzdialenejšiemu: Čo týmto ľuďom prinášam? Čo im môžem v tej ich bolesti a smútku dať? Bolesti a plaču v takýchto prípadoch majú dosť. Nemôžem si pomôcť, ale slová o úprimnej sústrasti, ktoré povie po pohrebe 50 ľudí smútiacej rodine, sú len povrchnou a bezcennou frázou.
Otázkou je, čo môže dať človek, ktorý žiadnu vnútornú nádej nemá? Čo nádejné vám môže povedať človek, ktorý je presvedčený, že smrťou sa všetko končí a nič viac nebude.
A ešte jeden veľmi typický znak pre ľudí s beznádejou. Viete čo to je?Výsmech zo všetkého nádejného. Keď do Jairovho domu prišiel Ježiš a chcel tú rodinu potešiť, povedal, že dieťa neumrelo. Tí beznádejní ho vysmiali. Je to typické pre dnešný svet. Nevieš potešiť, ani darovať niečo nádejné, ale ešte z každej nádeje sa budeš smiať. Ani už nehovorím, ako to muselo vyznieť trápne pre toho otca a matku. Oni tomu Ježišovi dôverovali, Jairos prešiel kvôli svojej nádeji za Ježišom niekoľko kilometrov. Odišiel od umierajúcej dcéry a nebol posledné chvíle pri nej, lebo svoju nádej vložil v Krista, a pár beznádejných a neohrabaných ľudí sa mu smeje.
Možno na chvíľu odbočím, ale vytáčajú ma ľudia, ktorí prídu na pohreb, stoja niekde vonku a celý čas sa bavia a debatujú o všetkom možnom. To je pre mňa presne obraz beznádejných ľudí, ktorí sa zo všetkého nádejného čo sa pri mŕtvom zvestuje smejú a pohŕdajú tým. Sami však nič prospešné povedať nevedia.
A teraz trochu o tej ďalšej skupine ľudí. Nedá sa povedať, žeby všetkému rozumeli. Jairos prosil Ježiša, aby prišiel k jeho zomierajúcej dcére. Ale keď došli, situácia sa zmenila. Bola mŕtva. On nemal tušenie, čo Ježiš urobí. A ani samotní učeníci, ktorí, mali možnosť dostať sa do miestnosti k mŕtvemu dievčatku netušili, čo sa tam stane, čo tam bude Ježiš robiť.
Takže musíme povedať, že ani tí nádejní nemali odpovede, mali tiež len mnoho otázok.No vo svojej nádeji dokázali dôverovať Ježišovi. Bola to taká slepá poslušnosť, slepá dôvera s absolútnym rešpektom k tomu, čo Ježiš povedal. Keď kázal všetkých poslať preč, tak to urobili, lebo to Ježiš tak chcel. Nestratil sa strach, nezmizli obavy, ale Ježiš povedal Jairovi: Neboj sa len ver!
Chcel by som, bratia a sestry, aby ste dokázali v živote toto, čo dokázal tento otec. Chodíme dnes po cintorínoch, počas roka prichádzame na mnohé pohreby, nebuďte na týchto miestach ako beznádejní ľudia, ktorí nevedia ničím potešiť, nič nádejné povedať, ale k tomu sa dokážu ešte z každej nádeje smiať. Skúste dôverovať Kristovi.
Nehovorím, že všetkému čo sa pri smrti deje rozumieme, tak isto nepoznáme odpovede, tak isto máme mnoho otázok, ale viera, až by som povedal taká jednoduchá až slepá dôvera v Krista, nás v otázkach smrti posúva oveľa ďalej.
Poznať vzkriesenie nie je pre každého človeka. Pán Ježiš si vybral do tej miestnosti len tých najbližších, a oni mohli vidieť, aká jednoduchá prekážka je pre Ježiša Krista smrť. Len chytil to dieťa za ruku a povedal jej, aby vstalo.
Uveriť vo vzkriesenie, vo večný život nie je pre každé oči a uši. Sú takí, ktorí sa nám z tejto viery budú vysmievať, ale sú aj takí, ktorí prekonajú strach a naučia sa dôverovať Ježišovým slovám.
Takže vám dnes bratia a sestry Pán Ježiš skrze mňa odkazuje: Neboj sa, keď sa stretneš so smrťou, len mi dôveruj!

AMEN

Piesne: 666; 664; 668; 475; A 82; 654
Texty: 1M 23,1–9.19–20; 1Tes 4,13–18; J 5,25–29; Ž 102,2–5.25–29