23. po Sv. Trojici 2014

Kázňový text: Abak 3,1–6

Hovoriť o večnosti, nám kresťanom, by malo byť absolútne jednoduché. Veríme v posledný súd, a vo večný život alebo večné zatratenie. Omnoho ťažšie to však bolo pre ľudí starej zmluvy.

Tých informácií a oporných bodov bolo podstatne menej. Napríklad Jób na konci svojich síl kričal, že verí, že jeho Vykupiteľ žije a raz sa postaví nad jeho prach. Túžba po spravodlivosti, ale aj po večnosti vždy bola, aj keď predstava o tom, ako to bude presne vyzerať, to si celkom židovstvo predstaviť nevedelo. Takú najpresnejšiu predstavu večnosti nám podal sám Pán Ježiš Kristus.
Potreba Božej spravodlivosti tu však bola vždy. Ľudia po nej v každej dobe túžili. Na zemi je ohromná nespravodlivosť, ktorú sa človeku nepodarí napraviť ani pri najlepšej vôli. Je málo, že ju vidíme, je málo to, že vieme, ako by sa to dalo zmeniť. Ale pravda je taká, že nemáme sily ani možnosti to celé urobiť.
V tom sa to za tie roky veľmi nezmenilo. Vidíte aj dnes bratia a sestry nespravodlivosť vo svete v ktorom žijeme? Vidíte krivdy, ktoré sa dejú skoro na každom kroku? A vedeli by ste aj povedať, ako to celé zmeniť a dať do poriadku? Tak prečo to neurobíme? Prečo nedokážem tie veci zastaviť a začať nejako od začiatku, čestne a poctivo?
Nie je to až také zložité vidieť chyby. Nejaký prístroj do nemocnice stojí pol milióna a niekto ho predá nemocnici na Slovensku za milión a pol, teda tri krát drahšie. To že to nie je v poriadku, predsa zbadá aj 10 ročné dieťa, ktoré trochu ovláda matematiku. Ale napraviť to zlo, nájsť vinníkov, odhaliť ich, dokázať im to a spravodlivo potrestať, a ešte zabrániť, aby sa nikdy nič také už nezopakovalo, je akoby nad naše sily.
Ale to nie je iba vec politiky a rozkrádania, to sa týka aj našich každodenných okamihov života, našich vzťahov v rodine, v práci. Sme dosť chytrí na to, aby sme vedeli posúdiť, čo v našom živote nie je v poriadku. Ak má človek trochu pocvičené svedomie, veľmi dobre vie, že je chybou, keď podvádza manželku, keď niečo ukradne, keď sa súdi so súrodencami o majetok, keď robí všelijaké možné podlosti. Keď zanedbáva deti, prehnane ich trestá, je voči nim nespravodlivý. To svedomie, ktoré od Boha v sebe máme a nie je totálne potlačené sa, vždy v ten okamih chyby, alebo aj krátko po takomto čine ozve a zasignalizuje: Pozor môj zlatý, to nebolo celkom v poriadku. A som si istý, že sa ozýva aj v hlave tých, ktorý okrádajú štát na rôznych zákazkách a uzatvárajú všelijaké možné obchody.
Problém človeka teda nie je odhaliť zlo, či už v blízkosti, alebo v ňom samom. Problémom je, čo s týmto pocitom viny následne urobí. Prehluší, či vo vlastnej pretvárke prekryje milým pokorným úsmevom. Takže nič nezmení, nič nenapraví, len otupí a pokračuje ďalej.
My ľudia teda nemáme až taký problém v poznaní zla, ako v náprave. A to nie je len problém súčasnosti. Vedeli to ľudia aj za proroka Abakuka. Tohto muža drvila krivda v Izraelskom ľude. Videl ohromný útlak, videl nespravodlivosť, ale uvedomil si, že nemá páky, aby to zastavil. Nemá možnosti, aby to zvrátil a zmenil k lepšiemu. A ozývať sa nestačilo. A tak na Boží pokyn zverejňuje žalospev, nariekajúcu modlitbu, v ktorej sa dovoláva, aby tieto veci už konečne vyriešil Boh. Volá ho za sudcu nad tým, čo sa vo svete deje a konči tým, že Bohu patria „…cesty večnosti“.
Ten pocit beznádeje sme zažili v živote už určite všetci. Keď tých krívd vidíme veľa a vidíme aj tu nečinnosť tých, ktorí by mali zasiahnuť a niečo robiť, tak len skonštatujeme, že toto dá do laty už len Pán Boh na poslednom súde. Akoby sme v kútiku duše dúfali, že zlo bude potrestané.
Ono je to vlastne jeden z filozofických dôkazov Božej existencie. Človek má v sebe ohromnú túžbu po spravodlivosti, má predstavu, ako by táto spravodlivosť mala vyzerať, ale zároveň vie, že ju nie je možné uskutočniť tu na zemi. A to je ozaj jeden nepríjemný fakt.
Máme štát a v ňom súdy, máme sudcov, máme políciu, ale napriek tomu všetci dobre vieme, že nedokážu vykonať dokonalú spravodlivosť. Je to len ich túžba a snaha, ktorá mnohokrát zlyháva i pri tej najlepšej vôli, akú len ľudia môžu mať. A to vôbec neberieme do úvahy, keď tá túžba po spravodlivosti nie je. Nie sme schopní potrestať každú nespravodlivosť, nie sme schopní vykonať ani tú zdanlivú, tu našu ľudskú, v ktorej nevieme zobrať do úvahy všetky veci, pretože nevidíme do vnútra človeka. Ale stále žijeme v tom, že predsa musí byť niekto, kto to za nami opraví a dá do poriadku.
Nemôže byť koniec čestného a poctivého človeka, ktorý tvrdo celý život makal za 400,– eur a pri tom sa staral o rodinu a deti taký istý ako nejakého mafiána, ktorý nakradol bohatstvo, bol surový a možno i vraždil, ale prežil život v prepychu a bohatstve obskakovaný ľuďmi zo všetkých strán. A nikdy ho nechytili a nikdy nepotrestali, lebo mu všetko prešlo. Kde sa dovoláte spravodlivosti v takýchto veciach? Kto ocení ľudskú celoživotnú námahu a na strane druhej, kto potrestá ľudskú zákernosť, nepoctivosť a podlosť?
Aj keď máme o spravodlivosti vedomie, nie sme schopní ju dosiahnuť.Boli sme stvorení s tým, že dobro, ktoré človek koná, má byť odmenené, a zlo zase na strane druhej potrestané.

• Odkiaľ by sa v nás zobrala táto túžba, keď nič také by neexistovalo?
• Načo má v sebe človek ten barometer svedomia, ktorý sa v nás samých ozýva zakaždým, keď niečo nie je v priadku, keď nakoniec by to aj tak nič neznamenalo, pretože ocenenie dobra neexistuje, a potrestanie zla je tiež nereálne?
• Načo by to bolo v človeku, keď by to nemalo byť naplnené?

My veríme, že Boh nás stvoril takto. Stvoril nás aj s tým poznaním vlastných chýb, stvoril nás s pocitmi viny, výčitkami, aby nás tieto dotknutia upozorňovali na chyby a na potrebu nápravy. Aj s tým vedomím, že nič neostane iba tak, zabudnuté a nepovšimnuté. Boh sa raz na ten môj i tvoj život brat sestra pozrie, aby si s nami prešiel, ako sme sa popasovali s vlastnými chybami, ako si riešili veci, keď nás svedomie hrýzlo, či pocit viny za zlé kroky a rozhodnutia zožierali.
Je pre nás úplne normálne, že ľudský organizmus má svoje ochranné postupy. Udriete sa niekde silno, človek pocíti bolesť, objaví sa modrina a opuchlina, pretože telo vie, že túto boľavú časť je potrebné zafixovať. Poškodíte si kožu, porežete sa, v tom okamihu začne tiecť krv, dokonca vyčistí ranu tým, že sa snaží vyplaviť nečistoty, potom sa znova vytvorí opuch a po čase chrasta a keď sa rana zahojí, chrasta odpadne. My tomu organizmu iba pomáhame liekmi, obväzmi a opaterou. Ľudský organizmus je v tom ozaj prepracovaný do najmenších detailov. No presne tak, ako to funguje z tej fyzickej stránky, presne takéto obranné postupy má človek aj v tej psychickej oblasti.
Lenže tu sme na liečebné postupy pozabudli. Dokonca aj na tú pomoc nášmu organizmu. Utrápenému svedomiu už akosi nenapomáhame, len to celé niečím iným prehlušíme, ututleme, odignorujeme.
A k tomu všetkému sami seba presviedčame, že to nevadí, že sa na to časom zabudne a že to nie je nijako do budúcna dôležité.

No musí to byť asi zázrak. Konečne sme objavili niečo v tele človeka, čo nemá žiadnu funkciu a nič nerobí a je tam vlastne zbytočne. Naše svedomie. Ľudia majú pocit, že je jedno či kričí, či sa trápi, či ho prehlušuješ a ubíjaš. Nebude to mať pre teba žiadne následky. Nič nevadí.

Veď je to hlúposť. Tomu predsa nemôžeme veriť. Všetko má svoje dôsledky aj tie postoje nášho svedomia, ako aj naše následne reakcie a riešenia bude raz posudzovať Boh. To je zvesť dnešnej poslednej nedele cirkevného roka, nedele večnosti.

AMEN

Piesne: 689; 691; 668; 630; A 61; 654
Texty: Iz 65,17–25; 2Pt 3,8–14; Mt 25,1–13; Ž 126,1–6