1. slávnosť vianočná 2014

Kázňový text: Iz 9,5–6

Ako kázňový text som dnes prečítal jedno krásne proroctvo proroka Izaiáša, ktoré sa naplnilo príchodom Pána Ježiša Krista na svet. Napísal, že sa nám narodilo dieťa a že nám je daný syn, ktorý bude pre celý tento svet.

Je ozaj otázne, ako si to predstavoval sám prorok, keď tieto verše písal 500 rokov pred tým, než sa to naozaj stalo. Na pleciach jedného dieťaťa podľa proroctva spočinie kniežatstvo, bude radcom a Bohom, bude Otcom večnosti i kniežaťom pokoja.
Príliš veľké slová o nejakom dieťati, ktoré sa narodí na tento svet. Príliš veľké bremeno položené na plecia jednej osoby. Je skutočne ťažké si predstaviť, kto to vlastne bude.
…Otec večnosti, Knieža pokoja… Znie to veľmi veľkolepo a dobre, ale nie je to vôbec jednoduché, niečo také zrealizovať na tejto zemi. Nedávno som spomínal, ako veľké túžby ľudí po slobode a demokracii mnohokrát skončili stvorením ohromných tyranov, ktorí vraždili a zabíjali ešte brutálnejšie ako ich predchodcovia. Ako sa dá vytvoriť takáto ríša tu na tejto zemi? Kde a s kým by to vôbec bolo možné?
Izraelský národ veľmi dobre poznal cenu pokoja. Také obdobie znamenalo pre Izrael vždy duchovnú i hmotnú prosperitu. V čase pokoja dokázal Izrael premeniť svoju krajinu na úrodnú zem. Ich pozdrav, ktorý každý deň používali, to vystihoval: „šalom“ – teda pokoj. V tom slove je skrytá neporušenosť, celistvosť, ustálenosť pomerov, prosperita, súlad, zdravie. Ale išlo aj o pokoj v rodinách a v medziľudských vzťahoch.
A aj keď sa používala len formulácia šalom – pokoj, každý Žid vtedy vedel, že pokoj nie je možné dosiahnuť ľudským úsilím, ale že je to hodnota, ktorú tvorí medzi ľuďmi Boh. Preto to očakávanie bolo veľké a ľudia vkladali v Boha a v príchod jeho ríše všetky svoje nádeje.
Lenže je otázne, ako môže takáto ríša prísť. Násilím, ako prišli aj ostatné ríše? Ale ako môže prísť násilím pokoj? Faktom je, že dejiny iný príchod mocnej ríše ani nepoznajú.

Židovský národ to vo svojej histórii zažíval často. Každá ríša, ktorá ich poznačila, či ovplyvnila, prišla násilím a vojnou. Po rozpade kráľovstva Asýrii, tá zničila a rozložila celé severné kráľovstvo. Potom Babylonia, ktorá zotročila Južné kráľovstvo. Potom prišli Médovia a Peržania, vojnou prišlo Grécko a Rím prišiel takisto vraždením.
Ako teda príde ríša pokoja? Ako príde Knieža pokoja? Ako presvedčí k tomuto pokoju ľudí, ako ich bude viesť tak, aby sa tieto proroctvá naplnili?
Ten paradox je v tom dieťati, ktoré sa nám narodilo, v tom synovi, ktorý je nám daný. Ak hovorme o ríši pokoja, čakali by sme na začiatku slová o mocnom panovníkovi, a my máme proroctvo o dieťati, ktoré príde na svet. Keď dnes prežívame od narodenia Pána Ježiša Krista viac ako dve tisíce Vianoce, tak máme právo sa opýtať, či toto je to, čo nám Pán Boh sľúbil. Či tá ríša pokoja má mať takúto podobu, ako ju vidíme teraz. O toto išlo? Od tej doby bolo ďalšie nespočetné množstvo konfliktov a vojen, a ríša pokoja, ktorá prišla dieťaťom, ktoré nám Boh na prvé Vianoce dal, je teda kde?
Ak by sme začali vymenovávať, kde všade vo svete sú nejaké konflikty, asi by sme skončili až niekedy večer. Stačí, že sa obzrieme len okolo seba a evidujeme vojnu na Ukrajine, nepokoje a demonštrácie v Európskych krajinách a v poslednom čase, čím ďalej tým viac opakujúce sa teroristické útoky, ktorým asi celkom ani dobre nerozumieme. A to ešte nemôžeme skonštatovať, že je to všetko. Pozrite sa na Slovensko, pozrite sa do našich miesta a dedín, do našich rodín, koľko „vojen“ aktuálne prebieha tam.
Bolo by asi veľkým omylom hľadať nejaké konkrétne kilometre štvorcové na našej zemeguli, kde sa Bohu podarilo vytvoriť ríšu pokoja, vplyvom tohto narodeného dieťaťa.
Tá ríša pokoja prišla inak, to dieťa, ktoré sa narodilo, prišlo s niečím úplne novým. Ten rozmer „ríše“ je zrazu úplne osobný, dotýka sa vnútra človeka.
Pán Ježiš nie je tyran, ktorý ti bude vládnuť, či chceš alebo nechceš. Nebude ťa nútiť k pokoju, neprinúti ťa byť súčasťou jeho ríše. Je to na tebe, či tam chceš alebo nechceš patriť. Stojí to celé v osobnej rovine, rovine tvojho postoja.
Všetci dobre poznáme modlitbu Pánovu – Otčenáš. Vieme ju naspamäť od detstva, ale pravda je taká, že väčšina ľudí ani len netuší, čo sa v tej modlitbe vlastne modlí. Po oslovení je tam prosba:…posväť sa meno Tvoje. Myslím, že na poslednej konfirmácii som sa to pýtal konfirmandov, čo to znamená a o čo vlastne v tej prosbe prosia. Nevedeli to povedať.
Lutherovo vysvetlenie v malom katechizme je veľmi dobré. Božie meno je samo o sebe sväté, či sa ja Jaroslav Petro za to modlím, alebo nie, ja dokonca Pánu Bohu, a teda jeho menu, svätosť pridať neviem a ani mu z nej nijakým spôsobom neuberiem. Tak o čo sa vlastne snažím, keď poviem:…posväť sa meno Tvoje? Odpoveď je, že sa modlím o to, aby Božie meno bolo sväté pre mňa, v mojom osobnom živote, aby som si ja Boha ctil a vážil, aby som ja mal jeho meno v úcte a mal pred ním rešpekt. A tak môžete prejsť každú jednu prosbu. Ta modlitba je na prvý pohľad veľmi všeobecná, ale keď sa ju modlíte je veľmi osobná.
Tak nejako je to aj s Kráľovstvom POKOJA, ktoré nám Pán Ježiš priniesol. Akoby nás vytrhol z tohto sveta a daroval nám niečo, čo nám nikto nemôže zobrať.
Preto aj prorok Izaiáš 500 rokov pred tým, než sa Ježiš narodil, písal o tom, že …dieťa sa nám narodilo, syn nám je daný…Je to niečo, čo sa udeje v tebe, v tvojom vnútri, pretože sa to dotýka priamo tvojej osoby.

Nečakajte nejaký svetový mier, nie sme na žiadnej súťaži MISS. Že raz tu na zemi bude Pán Ježiš vládnuť a bude sedieť niekde v Bruseli. Predivný radca, Mocný Boh, Otec večnosti, Knieža pokoja… to všetko sú osobné veci, ktoré sa majú udiať v srdci každého človeka.
Veď nakoniec o to srdce každého človeka ide.
Takže svetový mier nakoniec nebude. Neutišujme sa a nechlácholme sa tým, že nám zatiaľ nič nehrozí. Máme slobodu náboženstva, cirkev prenasledovaná nie je, niektorí ľudia majú pocit, že je všetko v poriadku. Akosi sme sa uvoľnili a prestali byť ostražití. Mám dojem, že cirkev za komunizmu bola viac ostražitá, veriaci ľudia sa mali na pozore. Dnes sa nám zdá, že nám nič nehrozí, že konflikt je niekde ďaleko, a my si v pokoji môžeme užívať slobodu, ktorú tu máme. Nie je to tak.
Vo svete sa rozpútava vojna fanatického Islamu, ktorý sa rozhodol zničiť Európu. Len teraz nedávno jeden európsky novinár prišiel s tým, že si v Európe neuvedomujeme, aký je ten fanatizmus odhodlaný a silný, a aká je to pre nás veľká hrozba. Ale už sa o tom hovorí viac. Nie je to však priamo útok proti cirkvi a kresťanstvu. Tam je tá nenávisť voči všetkému čo naša kultúra prináša. Nejaké kroky proti niečomu takému sa postupne robia, ale celé je to príliš problematické.
Ale toto nie je to jediné, čo nás ohrozuje. To nie je nejaká násilná islamizácia. Je to útok, ktorý vychádza z nášho najbližšieho okolia.
Je tu veľmi rázny útok na naše rodiny, na ich rozklad, na všetky kresťanské hodnoty rodiny.
Je tu rázny útok na morálku spoločnosti, kde už akoby nebolo žiadnych zásad ani žiadnych pravidiel. Kde je všetko po čom človek zatúži dovolené.
Je tu útok na naše deti, ktoré sa nestíhajú orientovať v ponukách tohto sveta a v pokušení, ktoré tento svet prináša.
To nejde odniekiaľ z vonku, tento nepriateľ nemá nejakú konkrétnu tvár či podobu. V tom je nebezpečný. Jednoducho je tu medzi nami a ničí všetko to, čo je Božie a Kristovo.
Akosi to vyzerá tak, že sa ľahšie bránilo počas komunizmu, keď ten nepriateľ bol jednoducho identifikovateľný a mal konkrétnu podobu konkrétneho človeka. Vedeli ste, pred kým si máte dávať pozor na jazyk, pred kým máte byť opatrný, keď ho niekde stretnete. Teraz to takto nie je. Tento nepriateľ nie je nikde konkrétne, ale je akoby všade. Útočí, či pokúša z každého miesta. Hrozba je kdekoľvek, kde sa pozriete. Nevieme sa nejako brániť, nevieme sa mu postaviť, nevieme s ním bojovať. V tom je to jeho nebezpečenstvo.
Ale nakoniec znova iba poviem, že dieťa sa narodilo nám a pre nás, nám je daný ten, ktorý je Predivným radcom, Mocným Bohom, Otcom večnosti a Kniežaťom pokoja, a jedine s Ním sa môžeme postaviť tomu, čo prichádza.

AMEN

Piesne: 32; 34; A 12; 54; 36; 39; A 15
Texty: Ž 96,1–3.10–13; L 2,15–20