Nedeľa po Vianociach 2014

Kázňový text: Iz 63,7–16

Je to dosť dlhý text a na prvé počutie možno aj trochu chaotický. Je tam prosba o obnovenie, je tam spomienka na slávne časy vyslobodenia z Egypta, a potom znova prosba o to, aby Pán Boh pohliadol na svoj ľud a pomohol mu, pretože je pre nich jedinou nádejou.

Možno takto samé o sebe sú tieto slová proroka Izaiáša nezrozumiteľné a akoby tie jeho myšlienky boli všelijako rozhádzané. Ale toto je príklad textu, v ktorom musíte poznať čas a situáciu do ktorej bol napísaný. Ten dejinný kontext je pre pochopenie týchto slov veľmi dôležitý. Ak si ho predstavíte a vžijete sa do tej situácie potom tie slová majú zmysel a človek im oveľa lepšie porozumie.
Posledné kapitoly proroka Izaiáša sú písané do momentu, keď sa Izraelský národ vrátil z Babylonského zajatia. Po vydaní Kýrovho ediktu v roku 538 p.n.l. sa Židovský národ v niekoľkých etapách vracia späť do Izraela.
Prvá dôležitá informácie je, že sa nevrátili všetci. Po vyše 40 rokoch v Babylonii si niektorí už zvykli na život v cudzine a už nemali chuť sa vracať späť. Zariadili si život v Babylone. Tí, ktorí sa tešili na návrat dorazili v niekoľkých vlnách späť do domoviny. Čím boli bližšie, tým väčšiu radosť prežívali. Božie zasľúbenia sa znova napĺňajú. Toto je ich zem, ktorú Boh zasľúbil ešte Abrahámovi, a oni sa do nej vracajú, lebo Boh plní svoje zasľúbenia.
Podľa situácie, by ste čakali nejaký chválospev z úst proroka, ale vytriezvenie prišlo veľmi skoro. Prišli do milovanej krajiny, ktorá za 40 rokov iba chátrala. Neurobilo sa v nej nič. Mestá boli 40 rokov v ruinách, Jeruzalem 40 rokov neopravený bez hradieb, bez poriadku. Neexistuje žiadny právny systém, neplatia žiadne zákony, ani len etické. V drancovanom a rozbitom meste niet ani kus ľudskosti, každý myslel len na seba, aby nejako prežil. Tí ktorí v mestách prežívali, akosi ani nemali veľkú chuť niečo opravovať. Tí ktorí prešli dlhú cestu z Babylona, boli vyčerpaní a unavení. A to ešte nehovoríme o okolitých panovníkoch, ktorí obnovou Jeruzalema neboli nijako nadšení a zobrali ešte aj to malo nadšenia, čo niektorým zostalo.
To bol dôvod toho plačlivého tónu proroka Izaiáša. Spomína na minulosť, na zašlú slávu a vidí tu biedu, v ktorej za Boží ľud nachádzal.

• Rozpomínam sa na milostivé skutky Hospodinove, na slávne skutky Hospodinove… 7. verš
• Kde je Tvoja horlivosť a moc? Pohyb Tvojich citov a Tvoje zľutovanie sa mi odopierajú? 15. verš

Židovský národ si uvedomoval to poníženie. Oni žili tým, že sú vyvolený Boží ľud, boli takto vychovávaní. Pripomínali si to, že sú výnimoční a zvláštni, lebo im sa dal poznať pravý Boh. Oni sú tým zvláštnym Božím ľudom, ktorý jediný pozná pravého Boha. A teraz? Videli a uvedomovali si svoju aktuálnu situáciu.
To bol ten skok, ktorý dnes vidíme tak reálne napríklad pri bezdomovcoch. Židovský národ, ktorý bol počas celých dejín až do teraz na úrovni, žil v dostatku a mnohokrát v prepychu, nemá zrazu strechu nad hlavou, nemá krajinu, nemá náboženstvo, nemá nič. Je bezdomovec prespávajúci na uliciach, prežívajúci len z jedného na druhý deň, bez akýchkoľvek záruk a istôt. To bolo to ťažké.
Izaiáš len vyjadril pocity ľudí, ktorí sa vrátili a nevedeli čo ďalej. Ako začať, kde nabrať síl pustiť sa odznova do všetkého a prekonať aj odpor aj neprajnosť tých naokolo?
Izaiáš to vyjadril slovami: Veď Ty si otec náš, lebo Abrahám nevie o nás a Izrael nás nepozná. Ty Hospodine, si Otec náš. Tvoje meno odpradávna je: Náš Vykupiteľ.
Toľko histórie. Musím povedať, že je to dosť zvláštny text na nedeľu po Vianociach. Teraz je to pre nás ešte čas radosti. Má doznievať vianočná zvesť, a tu je naopak veľa pesimizmu a beznádeje. Vianočné sviatky sú pre ľudí zaujímavé preto, že sú takým úletom z každodenných povinností. Je tu viac voľna, blíži sa koniec roka, v každej práci sa veci uzatvárajú a je to čas, kedy ozaj chce človek vypnúť a zabudnúť na to, čo ho každý pracovný týždeň naháňa.
Cez sviatky nechceme myslieť na prácu a povinnosti, ale keď sa tieto voľnejšie dni skončia, musíme sa vrátiť a pokračovať tam, kde sme skončili. Naše starosti nezmizli. Tie papiere, ktoré ste si nechali v robote na stole na boku s tým, že idú sviatky a do toho sa už nepúšťate, vás tam pekne krásne čakajú, nikto to nevyriešil za vás.
Pre školákov je čochvíľa polrok, a známky vám cez Vianoce nikto neopravil.
Vysokoškoláci už majú po zápočtoch, ale o chvíľu je tu skúškové, a aj keď ste na školu cez Vianoce zabudli, ona neodišla, stále tam stojí a vás čaká každodenná drina. Tie skriptá majú stále tých 400 strán, ako pred Vianocami.
Ale aj vy ostatní bratia a sestry, ak sa vám podarilo počas Vianoc zabudnúť na nejaké bolesti, trápenia, problémy, choroby a nemysleli ste na nich, oni sa nevyriešili, ostali, a vy sa im budete musieť postaviť a čeliť im. Aj svojmu smútku, aj svojim žiaľom.
Toto vedel aj prorok Izaiáš. Nechcel týmito slovami len plakať a bedákať, čo to s nami bude, kde sme boli niekedy a kde sme dnes. Vedel, že je dôležité povedať národu, o čo sa majú oprieť, na čom stavať, na čo nezabudnúť a do čoho sa pustiť.
Nebolo to teda len bezcieľne spomínanie na zašlú slávu počas putovania púšťou pod vedením Mojžiša. Bolo to skôr pripomenutie: Pozri Izrael, to je tvoj Boh! Toto dokázal, toto urobil pre teba! Nemal s tým problém, lebo o teba stál! Tak na to mysli, keď budeš uvažovať nad tým, čo bude zajtra!
Vianočné udalosti sú dávnou minulosťou. Sú staré cez 2000 rokov, ale nemajú nás potešiť len na Štedrý večer.
Keď znova nabehnete do práce a nebudete vedieť, kde vám hlava stojí, pripomeňte si, že Boh sa kvôli vám stal človekom, urobil pre vás množstvo dôležitých vecí. Pripravil vám spasenie a večný život.
Keď sa budete drviť na skúšky, či učiť do školy vy mladší na písomky a skúšania, a bude to ťažké a ubíjajúce, pripomeňte si, že Pán Boh kvôli vám prišiel ako dieťa na svet, aby nám bol bližšie a aby nás chápal.
Keď budete bojovať so svojimi bolesťami a chorobou, myslite na to, čo veľké urobil Boh pre vás a čo stále robí, lebo mu na nás záleží.
Je čas vidieť našu budúcnosť s vedomím požehnanej minulosti. Je čas bojovať a zápasiť s každodennými starosťami s vedomím, že Boh je tu, že mu nie som ukradnutý ani moje starosti a problémy. Nie je niekde v nebi ďaleko, kde ani nedovidíme a ani sa nedokričíme.
Neoslavovali sme Vianoce na to, aby sme na nich zase celý rok nemysleli. Načo by potom boli? Aký úžitok by z nich potom človek mal?
Tie veci sa v dejinách stali preto, aby si z nich mal každý deň svojho života požehnanie. Nie iba z toho narodeného dieťatka, ale z toho Spasiteľa sveta, ktorý z toho dieťaťa vyrástol. Ten Kristus prišiel, aby nám pomáhal.
Keď zažijete nejakú dobrú vec v živote, máte vo zvyku sa k nej vracať a vždy keď si ju pripomeniete, vás to poteší. To a to sa mi stalo a bolo to dobré.
Tak si pripomeňte, čo pre vás urobil Boh, keď poslal svojho syna na svet. S ním máte prežívať svoje dni a tešiť sa z nich.

AMEN

Piesne: 57; 55; 63; 594; A19
Texty: Iz 63,7–8.15–16; G 4,1–6; J 1,14–18; Ž 71,14–18