Nedeľa po Novom roku 2015

Kázňový text: Joz 1,7

Mal som vám dnes prečítať celý začiatočný odstavec prvej kapitoly, ale tým, že som prečítal len jeden verš, bude to slovo pre nás adresnejšie a priamejšie. Mali by sme sa dnes baviť trochu o kompromisoch, ktoré nám pomáhajú a uľahčujú život.

Viete bratia a sestry robiť kompromisy? Keď robíte s ľuďmi, tak je to doslova nutnosť, aby ste s nimi vedeli vyjsť. Môžete od iných veľa vyžadovať, môžete byť náročný, ale je ľahšie nájsť spoločnú reč, keď niekedy viete poľaviť s nárokov.
Máte dobré vzťahy s príbuznými v rodine? Nehádate sa s nikým, vychádzate s každým dobre? Ak áno, tak to znamená, že viete urobiť kompromisy, a dáte prednosť pokoju a dobrým vzťahom, ako nejakej zásadovosti a svojim princípom. Samozrejme, že to nie je úplne presné meradlo, ale v zásade platí, že vo vzťahoch s inými sú na tom lepšie ľudia, ktorí sú viac ústretoví a vedia poľaviť zo svojich zásad a nárokov. Robia tým pádom viac kompromisov.
A manželstvo? To je myslím samostatná kapitola kompromisov. Myslím, že každý manžel, keby ho nepočúvala manželka, by hneď vedel vymenovať veci, kde ustúpil zo svojej pozície, aby nevznikla hádka a aby ostal pokoj, aj keď vedel, že to, pre čo sa rozhodli, nebolo celkom správne. A naopak to platí samozrejme tiež. Do manželstva kompromisy jednoducho patria.
Slová, ktoré Pán Boh povedal Józuovi však takto nevyzerajú. Tam veľa ústretovosti nebolo, keď mu Boh povedal, aby sa od slov, ktoré mu prikázal Mojžiš, neuchýlil ani napravo, ani naľavo. Bolo to dosť prísne a striktné, až také zákonnícke. Jednoducho, musíš urobiť všetko do bodky, čo ti bolo povedané.
Sú ľudia, ktorí takéto reči nemajú radi. Nepáči sa im nalinajkovaný život, kde je všetko vopred dané a pre nejakú ľudskú tvorivosť niet žiadny priestor. Hlavne v dnešnej dobe je to nemoderné, keď každý chce slobodu a má vlastný názor a svojský pohľad na vec.
Ak však poznáte trochu túto biblickú históriu, iste viete, že toto bol už druhý pokus.Preto ta inštruktáž bola takáto. Izraelský národ už raz pri hraniciach zasľúbenej zeme bol. Bol presne takto blízko, ale z juhu ešte pod vedením Mojžiša. Ten poslal do Kanaánu 12 vyzvedačov, ktorí mali prejsť celou krajinou, a mali doniesť správu o tom, ako to v nej vyzerá. Vtedy to celé skončilo fiaskom. Až na dvoch vyzvedačov všetci ostatní tvrdili, že aj keď je krajiny krásna, nikdy sa do nej nedostanú a nikdy sa im nepodarí zvíťaziť nad národmi, ktoré tam žijú. Nebolo treba veľa a táto pochybnosť zachvátila celý Izraelský ľud. Zrazu nikto už neveril, že táto krajina bude ich. Nebolo v celom národe ani kúska odvahy do boja. Jednoducho nebolo s kým ísť. Darmo mali zasľúbenia, darmo sa Mojžiš s Józuom vtedy snažili a presviedčali ľud. Stratili dôveru v Boha, v Božiu moc. Skončili len pri reptaní a nadávaní na Mojžiša, že ich vyviedol, aby pomreli na púšti.
Boli tak blízko a všetko padlo v jeden jediný moment práve ich nedôverou. Trestom pre národ malo byť to, že sa ďalšie roky túlali púšťou a celá generácia tých, ktorí vyšli z Egypta sa vystriedala.
Keď dostal Józua príkaz prekročiť Jordán, bolo to už druhý krát a bolo len pochopiteľné, že odzneli slová: …neuchýľ sa ani napravo ani naľavo…
Začíname bratia a sestry nový rok s mnohými otáznikmi, ktoré nás trápia a ťažia. Situácia je všade zložitá. Komplikujú sa vzťahy v práci, problémy sú vo výchove, ťažko je to aj so zamestnaním. Sme už vopred pripravení robiť v mnohých oblastiach kompromisy a ústupky. To neuchýľ sa ani napravo, ani naľavo, to sa nedá aplikovať všade.
Môžete chcieť byť rázny a rozhodný, ale keď šéf požiada, aby ste boli v práci dlhšie, tak budete. A ak požiada, aby ste prišli i v sobotu, tak pôjdete, pretože si chcete udržať prácu. A rodina bude musieť preložiť plány a upraviť si program. Takto to v živote chodí.
Vo vojne, do ktorej sa Józua púšťal, však kompromis nemal miesto. Hrozilo, že to dopadne tak, ako pri prvom pokuse. Ľud potreboval vidieť pred sebou rozhodného muža, ktorý vie čo robiť a kadiaľ ísť. Preto to nekompromisné nariadenie o tom, aby nikde od slov Mojžiša neodbočil. V živote teda kompromisy robíme. Niekedy sú nutné, inokedy potrebné, občas možno aj zlé.
Ako je to však v náboženskej oblasti? Tu tiež môžeme robiť kompromisy?
Keď sme tu mali pred nedávnom hostí s FUSION, vysvetľovali nám princíp, ako pracujú s mladými ľuďmi. Hovorili, ponúkneme im vyučovanie hry na nejaký hudobný nástroj, vytvoríme s nimi spevokol, naučíme ich zopár piesní a urobíme s nimi koncert, aby sa mohli trochu predviesť. No a popri hraní na hudobné nástroje a popri speve, im vždy niečo povieme o Kristovi. Budeme s nimi spievať piesne, ktoré počúvajú v rádiách a ktoré sú im známe a popri tom ich naučíme aj nejaké kresťanské. Myslím, že zaujímavá myšlienka. Nakoniec povedali, že práve tými svetskými piesňami im akoby vychádzajú v ústrety a urobia k nim kus cesty, aby sa im mohli priblížiť a potom im prinesú Krista.
Je to v podstate kompromis. Veriaci ľudia budú spievať svetské piesne, ktoré sú mladým blízke, aby s nimi tí mladí potom mohli spievať kresťanské a hovoriť spolu o viere v Boha.
Je na tom niečo zlé? Hneval by sa Pán Boh preto na nás?
Myslím, že nie, ale určite sú duchovné veci v ktorých Pán Boh očakáva od nás tak rozhodný a tak rázny postoj, ako vtedy od Józuu. Tu sa človeče neuchýľ ani napravo ani naľavo.
Nezastávam názor, že veriaci človek nemôže tancovať, že veriaci človek si nemôže sadnúť niekde do baru, či do krčmy, aj keď v tej obišovskej som asi ešte ani raz nebol. Neodsudzujem tých, ktorí si tam raz za čas zájdu na nejaké pivo, keď poznajú mieru a vedia, kedy majú dosť. Nie je nič nenormálne, keď sa veriaci ľudia zabávajú a tešia, keď máme rodinné oslavy, či nejaký ples. Myslím, že práve tam by malo byť vidieť, že veriaci človek sa aj tam vie správať slušne.
Ale sú veci rešpektu a úcty voči Bohu, ktoré ako kresťania nemôžeme prekročiť a nemôžeme v nich odbočiť ani napravo ani naľavo. O veciach viery môžeme diskutovať, môžeme debatovať o rozličných vieroučných veciach, ale bázeň pred Bohom musí ostať bázňou.Sväté veci musia ostať sväté.
Sedí mi do toho môjho vysvetľovania aj ten moment zaujatia krajiny. Ak by bol národ zapochyboval i po druhýkrát, ak by neboli mali odvahu prejsť rieku Jordán a pustiť sa do veľkého mesta Jericha, nikdy by neboli naplnili zasľúbenie o zemi, ktorá sa mala stať ich vlastníctvom. Zapochybuješ, ustúpiš v tých vážnych veciach, nikdy nedôjdeš do kráľovstva Božieho. Máme o tom mnoho Ježišových podobenstiev.
Bratia a sestry, sme veriaci ľudia a sú veci, ktoré do nášho života jednoducho nepatria. Sú chvíle, keď odbočením napravo či naľavo zrádzame Krista a to si dovoliť nemôžeme.
Raz sa jedného farára pýtal nejaký človek, ako sa mu darí v zbore a on povedal: No viete, neveriaci sú silno neveriaci a veriaci sú slabo veriaci.
Je to tak trochu o našich kompromisoch, ktoré robíme aj tam, kde by sme celkom nemali. Potom je ťažko aj ľudí tohto sveta presvedčiť, ako nám na Bohu záleží.
Začína sa nový rok 2015 a ja vám kladiem na srdce, aby ste rozmýšľali, čo môžete ako veriaci ľudia pred očami tohto sveta urobiť a čo zase nemôžete. Čo môžete povedať, a čo by z vašich úst vyjsť nikdy nemalo. Ako sa nemôžete zachovať a čo zase ako kresťan je dôležité urobiť.
Niekde je kompromis namieste, ale sú veci duchovné, kde nemôžeme odbočiť ani napravo, ani naľavo.

AMEN

Piesne: 69; 70; 76; 73; A 24
Texty: 4M 13,25–28; Žid 3,1–6; L 2,42–52; Ž 52,3–11