2. pôstna 2016

Kázňový text: L 10,17–20

Čo by vám bratia a sestry urobilo radosť? Viem, že je to taká všeobecná otázka a každý z vás by pri nej myslel na to svoje, čím teraz prechádza a čím žije.

Niekto by možno povedal, že by ho potešilo, keby dnešný kostol bol kratší, alebo aby ste už mali navarený nedeľný obed, alebo aby vám v práci zvýšili plat, alebo aby parlamentné voľby vyhrala tá či oná strana… Viem, že som sa ani zďaleka nestrafil do všetkých vecí, na ktoré myslíte, lebo tá otázka bola veľmi všeobecná.
Začal som takto preto, lebo text, ktorý si máme dnes vyložiť, hovorí o radosti, alebo ešte presnejšie o tom, z čoho sa máme radovať a čo nás má v živote tešiť. Ale aby som to neodhalil hneď na začiatku, tak si dnes kázňový text prečítame nakoniec. Priblížim len, že je z evanjelia a rozoberá udalosti po vyslaní širšieho kruhu učeníkov. Nehovorí sa konkrétne o 12, ale o tom, ako Ježiš vyslal počas svojho verejného pôsobenia 70 učeníkov do dedín a miest Judska a Galilei. Ich hlavným poslaním bolo oznamovať, že sa priblížilo kráľovstvo Božie, a popritom mali uzdravovať chorých, vyháňať démonov, a ako najlepšie vedia pomáhať a slúžiť ľuďom.
To vyslanie bolo obmedzené na nejaký čas. Po svojej službe sa mali vrátiť a podať správu o tom, čo sa dialo. Skutočne to takto aj urobili a keď prišli, podľa slov evanjelia boli veľmi nadšení a s radosťou hovorili, že sa im aj démoni poddávali v Ježišovom mene.
Kto by nebol nadšený z takýchto prejavov moci? Predstavte si, žeby ste modlitbou a slovom v mene Ježiša Krista dokázali uzdraviť ľudí z rôznych chorôb, či už bežných, či vážnych až smrteľných, alebo psychických, ktoré sa dnes mnohokrát liečia len tým, že sa utlmujú ich prejavy, lebo inak im naša medicína pomôcť nevie. Boli to neskutočné veci, ku ktorým im Ježiš dal moc a oni ju využili. Možno aj toto bol jeden z dôvodov, prečo sa Ježišovo meno stalo veľmi rýchlo známym v celom Judsku a v Galilei.
Tak či onak, prejavy moci, ktoré dokázali uskutočniť v Ježišovom mene, boli dôvodom ohromnej radosti. Takže prišli za Ježišom a vykladali:…aj to, aj to sa dialo. Jeden z argumentov hovorí za všetko: …aj démoni sa nám poddávali…
Čo ešte môže byť viac v tej duchovnej oblasti, ako toto? Keď sa láme moc diabla a víťazí v životoch ľudí Kristus?
V tom ohromnom nadšení ich všetkých na chvíľu Pán Ježiš schladil a hovorí im: Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú… Je ešte iná radosť, väčšia radosť veriaceho človeka, ako toto. Čo to je? Viete bratia a sestry, čo má ešte viac tešiť kresťanov ako to, že môžu v Ježišovom mne pomáhať a dokonca konať zázraky?
Ešte vám neodpoviem, možno niektorí to už vedia, pretože poznajú ten text.
Boli časy, keď som nad takýmito prejavmi moci v cirkvi veľa rozmýšľal. Chodím po pastorálnych návštevách a počúvam ľudí čo prežívajú, čo ich trápi a ťaží, čím všetkým prechádzajú. Niekedy prídem domov a neviem to vyhodiť z hlavy, občas sa zobudím v noci a rozmýšľam, ako sa dá takému človeku pomôcť? Niektoré tie životné príbehy sú veľmi ťažké a dramatické. Počúvam o chorobách, o rôznych krížoch, o krivdách, ktoré ľudia prežívajú. O zlých rodinných vzťahoch, ktoré akoby nemali riešenie. Sedím, počúvam, ale nedokážem im v tých veciach pomôcť, ani ich pohnúť niekedy čo i len o milimeter k niečomu lepšiemu. Až sa sám pýtam, či je to nejaká pomoc len prísť a vypočuť si toho človeka. Modlím sa za nich, ale to všetko je akoby beh na dlhé trate, kde pomoc a záchrana nepríde hneď zajtra či o týždeň. A niekde nepríde vôbec, len sa veci ešte zhoršia.
Prečo to dnes nie je tak, ako vtedy, keď tých 70 učeníkov vedelo priniesť nie len zvesť o Božom kráľovstve, ale aj pomoc v tých bežných životných problémoch, ktoré nás ťažia a dusia? Vedeli v Kristovom mene uzdraviť chorobu, vedeli vyslobodiť človeka z otroctva démonov, to sú dnes rôzne závislosti, ktorých sme otrokmi.
Tá odpoveď na to, prečo je naša moc oklieštená, je práve v Ježišovej odpovedi. Neradujte sa z toho, že sa vám duchovia poddávajú… My si dnes myslíme, že toto by nás potešilo a povzbudilo, keby sme dokázali práve tieto veci v Božom mene. Ježiš, ako dôvod na radosť, udáva veriacim ľuďom niečo celkom iné: …radujte sa radšej, že vaše mená sú zapísané v nebesiach.
Ako tomu rozumieť? V praxi to znamená, že mám prísť k človeku a povedať: netrápte sa, že ste pripútaný na lôžko, že nemôžete chodiť, že máte vďaka svojej chorobe neznesiteľné bolesti… Dôležité je, že vaše meno je zapísané v nebi! V podstate áno. V konečnom dôsledku je toto najpodstatnejšie a najdôležitejšie v živote človeka.
Je to pravda? Teraz sa nepýtam či je pravda, že naše mená sú zapísané v nebesiach, ale či je pravda, že nám má väčšiu radosť spôsobovať to zapísané meno, ako to, že vieme pomôcť človeku v jeho chorobe, či súžení.
Túžba po zázrakoch v cirkvi bola a vždy aj bude. Keď si prečítame niečo z evanjelií, väčšinou si všimneme práve tu Božiu moc, v ktorej sa diali veľké veci v Ježišovom mene. To vždy ľudí lákalo a ohurovalo viac, ako čokoľvek iné. A túžba po týchto prejavoch v cirkvi silnie. Ľudia chcú uzdravovať v mene Ježiša, chcú vyháňať démonov, chcú robiť prejavy moci. Ale tu nám tak jednoducho ukazuje Pán Ježiš, čo je ozaj to najdôležitejšie a čo nás má tešiť najviac. To je to vedomie, že sme Božie deti a patríme Kristovi a naše mená sú zapísané v nebesiach.
Nemôžem sa pochváliť, že viem v Ježišovom mene robiť zázraky. Že viem vyliečiť vďaka modlitbe choroby svojim cirkevníkom. Môžem tak len počúvať, ako sa mi posťažujú, čo všetko ich trápi a môžem sa nejaký čas trápiť s nimi. Ale nemôžem povedať, že mojej modlitbe sa poddávajú démoni.
Keď Ježiš tých 70 učeníkov posielal, tú moc im na nejaký čas prepožičal, a tak všetky tie veci sa udiali v jeho mene bez nejakých zásluh tých, ktorí boli poslaní. Ťažko sa v takýchto prípadoch dokázal človek vyhnúť pýche a namyslenosti.
Dnes je to v cirkvi akési iné. Nevidíme ľudí s takýmito konkrétnymi darmi.No vidím, že Boh na naše modlitby reaguje, vypočúva ich, nie sú vysielané naprázdno. Len nevieme nájsť toho konkrétneho človeka, ktorý takýto dar má. Možno je tu dnes medzi nami niekto, kto tento dar pomoci od Boha dostal. Možno tu sedí absolútne nenápadne a pokorne, a ani sám si neuvedomuje, že jeho modlitby Pán Boh počúva a vyhovie im. Možno ste to vy a ani o tom neviete. Ale keď sa modlíme za niekoho či za niečo, ako zbor, ako spoločenstvo, Pán Boh kvôli modlitbe tohto človeka zachraňuje a pomáha.
Niet pýchy na dary či schopnosti, ktoré sú aj tak Božie a človek ich dostane od Boha na nejaký čas. Je podstatné to, či sú naše mená zapísané v knihe života v nebesiach.
Možno to poviem tak humorne, ale matriku pokrstených si z nášho zboru Pán Boh požičiavať určite nebude. Podľa informácií, ktoré v Božom slove máme, si robí vlastnú evidenciu a vlastný zoznam.
A teraz nakoniec kázňový text: L 10,17–20

AMEN

Piesne: 87; 89; 83; 93; A 26; 656/11
Texty: Iz 5,1–7; 1Tes 4,1–7; Mt 15,21–28; Ž 25,1–10