3. pôstna 2015

Kázňový text: L 13,1–9

Skúste si dnes so mnou predstaviť nejaký váš bežný pracovný deň. Doobeda ste v práci, potom skočíte na obed. Zavoláte manželke, či manželovi, čo práve robí a kde je.

A on či ona spomenie, že ide po obede do reštaurácie na kávu, alebo na neskorší obed a že príde dnes domov trochu neskôr, lebo sa ma stretnúť s nejakým známym. No domov nepríde a vy sa len dopočujete v správach, že nejaký narušený človek vtrhol do reštaurácie a začal strieľať a pri tom zabil 8 ľudí.
Áno, narážam na to, čo sa pred nedávnom stalo v Čechách v Uherskom Brode. Nanajvýš veľmi zvláštna udalosť v kľudnej pokojnej krajine a možno ešte v pokojnejšom maličkom meste. Česko nie je krajina, kde operujú teroristi a kde sa stávajú takéto veci. Donedávna ani Slovensko takou krajinou nebolo, ale mali sme už aj my takéto prípady.
Ako je možné, že sa takéto niečo stane? Máme to brať ako číru náhodu? Môžeme byť vďačný Bohu, že sa to nestalo niekde v Košiciach, povedzme na železničnej stanici, cez ktorú často prechádzame. A je to len vec nejakej náhody? Myslím, že mnohí, ktorým už viera v Boha nič nehovorí, by to nazvali osud, sadnúť si 24. februára v Uherskom Brode okolo 13:00 do reštaurácie Družba. Ale ja na nejaký osud neverím. A neverím ani na žiadne predurčenie, ktoré je dané človeku a nikdy sa mu nevyhne.
Otázka v súvise s touto udalosťou je: PREČO?Prečo vyhaslo tých osem ľudských životov? Prečo práve oni a nie niekto iný? Možno rodiny tých zosnulých si kladú otázky:

• Prečo ten môj blízky tam musel byť práve v takýto čas?
• Prečo neodišiel skôr?
• Alebo prečo nezašiel do inej reštaurácie niekde vedľa?

Možno niekomu v súvise s osudom napadne myšlienka, že tí ľudia boli nejakí horší a bol to trest za niečo čo spáchali. To by znamenalo, že boli väčší hriešnici, ako niektorí ostatní?
Musím povedať, že takáto debata tu už raz bola. Dokonca bola vedená aj takýmto smerom. Stala sa v časoch vlády Pontského Piláta. Boli dokonca dve. V tej prvej mal ruky priamo Pilát, keď v Jeruzaleme dal kruto povraždiť niekoľkých Galilejcov, ktorí prišli do chrámu priniesť obete. Nevieme nič bližšie, iba to, že to bolo dosť brutálne, pretože ich krv bola pomiešaná s krvou zvierat, ktoré priniesli ako obeť v Jeruzalemskom chráme.
Keď o tom rozprávali učeníci Ježišovi, čakali asi jeho pobúrenie a hnev. Možno si mysleli, že bude reagovať podobne, ako my, keď sme sa dopočuli o tom, čo sa stalo v Čechách.
Ako je to možné? Prečo mal psychicky chorý človek zbraň, prečo, keď bol nebezpečný, nebol zavretý niekde v ústave?
Možno niektorí čakali, že Ježiš povie, že si za to mohli sami, keď sa búrili proti Pilátovi. No nič z takých našich bežných reakcií neprišlo. Ježiš nenadával pobúrene na Piláta a ani neriešil, že si za to tí ľudia môžu sami. Ani nehovoril o tom, že to bol ich osud, takto zomrieť.
Celú tu smutnú udalosť zhodnotil inak. Ako? Vypočujme si dnešný kázňový text:

TEXT: L 13,1–9

Možno podobnejší prípad tomu v Čechách bol ten druhý, ktorý sa odohral tiež v Jeruzaleme, keď s najväčšou pravdepodobnosťou pri výstavbe vodovodu padla na robotníkov veža v Siloe. To, že tí osemnásti zomreli tak tragicky, z nich nerobí väčších vinníkov a hriešnikov, ako sme my. Touto cestou nenájdete vysvetlenie tejto udalosti.
Ježiš neprišiel na túto zem súdiť človeka, a myslím, že toho sa držal aj pri týchto udalostiach. Ten konečný spravodlivý Boží súd ešte len príde, jak pre Piláta, tak aj pre každého, kto bol zapojený v týchto tragických udalostiach. A tak namiesto očakávaného Ježišovho súdu, či prchkého hnevu, jeho poslucháči počúvajú o tom, že ak nezmenia nasmerovanie svojho života, ak ich cesta nebude cestou pokánia, môžu skončiť veľmi podobne.
Viete čo si o tom myslím? Myslím, že my máme veľmi radi možnosť nezaujato a nedotknute diskutovať o takýchto tragických udalostiach. Stojíme si takto bokom, ako vtedy učeníci, a chceme debatovať a rozoberať, ako sme pobúrení otrasnými udalosťami, ktoré sa okolo nás dejú. A vŕtame sa v tom, polemizujeme a rozoberáme. Hľadáme vinníkov a príčiny. Presne tak, ako vtedy učeníci. Už iba čakali, kedy sa k takejto diskusii pridá Ježiš.
No on ich spucuje ako malých chlapcov a hovorí im: aj vás sa to priamo dotýka. Netvárte sa, že stojíte niekde bokom. I jedna i druhá udalosť je dôvodom zmeniť spôsob a nasmerovanie vášho života. Urobte vo svojom živote pokánie, lebo skončíte podobne. I jednu i druhú udalosť okomentoval Pán Ježiš tými istými slovami: …ak sa nebudete kajať, všetci podobne zahyniete.
Neviem, či po tejto vete od ich majstra bolo učeníkom do reči. Ježiš nám doslova pri takýchto prípadoch hovorí: nerieš už do nekonečna to, čo sa stalo, ale urob vo svojom živote pokánie. Tá udalosť nech už je akokoľvek tragická, môže mať zmysel v tom, že ty urobíš nápravu svojho života.
Môžete to brať ako vyhrážku, ale môžete to zobrať aj ako vážne napomenutie. Tá nezmyselnosť takýchto tragédií môže byť pre ľudí výzvou k tomu, aby urobili vážne zmeny vo svojom živote.
To čo sa deje vo svete nie je len na nejakú nestrannú moju, či vašu debatu. Skutočne v tom môžeme vidieť vážne výzvy na zmenu spôsobu našich životov. A keď je toho veľa, tak ako v dnešných časoch, o to viac by sme mali my kresťania kľačať na kolenách a prosiť o Božiu milosť a Božie odpustenie. O tom je aj tento pôstny čas.
A možno preto, aby sme to celé lepšie pochopili, povedal aj nám Ježiš podobenstvo o figovníku.
Pán Boh ako majiteľ vinice, ktorý pozorne všetko sleduje v životoch ľudí vidí, že figovník zasadený v jeho vinici, už tri roky neprináša úrodu. Takže nežime v klame, že Pán Boh nevie, čo sa s nami deje. To Božie oko sleduje náš každodenný život.
Po troch rokoch, čo nemôžeme chápať ako naše bežné roky, je to nejaký čas Božej zhovievavosti a milosti, Pán Boh oznamuje: dosť. Čo zo stromu, ktorý nerodí? Je to presne tak, ako s človekom, ktorý si žije svoj vlastný život, ale Bohu, ktorý ho stvoril, neprináša nijaké ovocie. Len kazí zem na ktorej žije. Načo je taký človek? Znie to strašne. Ako sa môže niekto opýtať otázku: Načo je taký ľudský život? Ak by to zaznelo z úst človeka, bolo by to choré. Ale Tvorca má na takúto otázku právo. Plné právo.
Viete, kto Boha zastavil v tomto kroku? Podľa podobenstva je to Vinohradník, ktorý ponúkol ešte jeden rok navyše. …okopem a pohnojím, či by azda potom nepriniesol ovocie.
Viete bratia a sestry, čo je na tom zvláštne? Že Ježiš je ten istý Boh, ako Otec. V tom podobenstve sa akoby Boh rozprával sám so sebou. Ešte chcem niečo urobiť pre človeka, ešte mu dám ďalšiu šancu. A tak začína ďalší rok Božej milosti a trpezlivosti nad nami. A znova len poviem, že to nie je rok s 365 dňami. Ťažko povedať, koľko je to v mojom, či vo vašom prípade.
Ak sa vrátim na začiatok nášho textu, tak stojí za uváženie, koľko podnetov, rôznych zastavení a tragédií sme už vo svojom živote zažili. Každá z nich bola pre nás výzvou na pokánie. Koľko sme skutočne využili na naše zastavenie a zmenu zmýšľania? A ak sme nevyužili, tak už len jedna otázka: Koľko príležitostí nám ešte Pán Boh dá?

AMEN.

Piesne: 96; 98; 100; 101; A 27
Texty: Zach 3,1–5; 2K 12,7–10; L 4,31–37; Ž 34,16–23