6. pôstna - Kvetná 2015

Kázňový text: J 12,1–8

Riešite občas doma tému „vyhodených peňazí“? Niečo v tom zmysle, čo sa oplatí kúpiť a čo zase nie, z čoho bude nejaký úžitok a čo bude viac na oštaru?

V našej rodine je to dosť často, ale myslím, že všade tam kde sú deti, je to medzi rodičmi pravidelne rozoberaná téma. V opakujúcich sa intervaloch prichádzajú naši synovia s tým, čo by sa im zišlo a čo by sme si mali do domu kúpiť, čo veľmi nutne potrebujú a bez čoho sa ich svet nebude jednoducho krútiť tým správnym smerom.
Začínali sme rôznymi autíčkami, autodráhou, autami na elektriku, na ktorých sa dalo voziť, autíčkami na diaľkové, potom vláčikmi. No a dnes riešime notebooky, motorky, tablety, dotykové mobily a im podobné veci. Vždy si nájdu niečo, čo ich zaujme a začnú „hučať“, ako veľmi to pre život potrebujú.
No a my s manželkou si položíme tu dôležitú a stále opakujúcou sa otázkou: nebudú to len vyhodené peniaze? Fakt je nám to treba? Budú sa s tým hrať? Poslúži to na niečo dobré?
Poviem len príklad: oplatí sa mi kúpiť tablet, keď už máme doma niekoľko počítačov? Potom nebudú nič iné robiť, len sa niekde zašívať a hrať sa na tom aj vtedy, keď sa budú mať učiť do školy a ja na nich budem iba kričať, aby s tým prestali a zakazovať im to. Už dosť, že to riešim s mobilmi. Aký to má potom zmysel? Načo je dobré vyhodiť peniaze na vec, ktorá mi bude iba kaziť nervy, a ich budem dráždiť tým, že im to budem zakazovať? Nie sú to ozaj len zbytočne vyhodené peniaze?
Nehovorím, že tablet je pre každú rodinu vyhodením peňazí, ale pre nás a našu rodinu by určite zbytočnosťou bol.
Tu otázku vyhodených, či nevyhodených peňazí som vybral dnes zámerne. Súvisí to s udalosťou, ktorá sa odohrala v Betánii šesť dní pred Veľkou nocou v dome sestier Márie, Marty a ich brata Lazara. V ten deň urobila Mária jednu dosť nezvyčajnú vec. Nikdy pred tým jej nič také nenapadlo, ale v ten deň to bolo celé trochu záhadne a zvláštne. Marta ako vždy posluhovala, pretože v dome mali návštevu a ona si nemohla pomôcť, slušnosť jej kázala postarať sa o hostí. Takže obskakovala, ponúkala jedlo a pitie a ako vždy nemala čas na to, aby nejako zvlášť sledovala, čo sa dôležité v jej dome odohráva.
Milé sestry, narážam trochu na to, čo sa po tieto dni deje hlavne pri vás. Blížime sa k Veľkonočným sviatkom, pred nami je tichý týždeň a v každej domácnosti začína zhon. Umyť okná, upratať dvor, pohrabať záhradu, upratať cestu pred domom, napiecť a navariť, prichystať tradičné jedlá, atď., atď.
Marte v ten deň niečo ušlo. Ich hosť bol trochu iný ako inokedy. Neviem, ale mám pocit, že Pán Ježiš asi v tie dni bol vážnejší a hĺbavejší. Veľmi dobre vedel, že ten deň, pre ktorý prišiel na túto zem, sa veľmi rýchlo približuje a od konca ho už nedelili ani roky, ani mesiace, ale iba pár dní.
Ale Marta si to nemohla všimnúť, ona sledovala, či každý na návšteve má čo jesť a piť, či je každý spokojný a či ju budú považovať za dobrú hostiteľku.
Ten rozdiel v Ježišovom chovaní si nevšimli ani jeho najbližší, nič nevycítili. Veľmi dobre sa kontroloval, snažil sa oddialiť ten moment bolesti a utrpenia od svojich učeníkov čo najďalej, ako sa len dá. Doslova ich chcel nechať, nech si pred sviatkami ešte užijú tých pár dní v pokoji a kľude.
Keď som to písal, pomyslel som si na nehodu Airbusu z tohto týždňa. Ako dokázal tento mladý nemecký pilot skryť svoje problémy a svoje prežívanie pred ľuďmi navonok? Len s tým zásadným rozdielom, že on išiel zabíjať, ale Pán Ježiš išiel zachraňovať.
No niekto v ten deň predsa len vycítil, že je táto chvíľa zvláštna. Martina sestra, ktorá často sedávala v blízkosti Ježiša, niekedy úplne vedľa pri jeho nohách. Zbadala, že Pán Ježiš bol v ten deň iný. Celá ta chvíľa bola akási zvláštna. Možno zvláštna i v tom, že to bolo posledný krát, čo bol Ježiš v ich dome a rozprával sa s nimi.
Výnimočná chvíľa potrebuje výnimočné skutky a Mária sa k niečom takému v ten deň odhodlala. Zobrala nádobu nardovej masti, ktorá sa do Izraela dovážala z Indie alebo Perzie a vyliala ju na Ježišove nohy. Rozmastila a zvyšky vyutierala do vlastných vlasov.
Bo to veľmi podivný čin, aj na tú dobu. Bolo to nelogické, pretože nikto mimo Ježiša nevedel, čo príde o pár dní a Mária mohla mať len nejakú predtuchu, či zvláštny pocit. Možno ani sama nechápala, prečo to celé robí.Bolo to nutkanie? Odkiaľ sa to vôbec zobralo?
Bolo to šialené. Hodnota tej masti bola 300 denárov, čo bola vlastne celoročná mzda bežných ľudí vtedy. Prehoďte si to do našej doby. Nebudem nijako preháňať, povedzme, že mesačne zarobíme 400,– eur. To by znamenalo, že by sme na Ježišove nohy vyliali hodnotu 4 800,– eur. A nič. Vôňou sa síce naplnil celý dom a Pán Ježiš mal príjemnejšiu pleť. To je celé. Ale veď to je hŕba peňazí.
Už chápete poznámku Judáša a ďalších učeníkov, ktorí povedali, že to bolo hlúpe? Že sú to zbytočne vyhodené peniaze? A skutočne znelo lepšie, tú masť speňažiť a tie peniaze rozdať núdznym ľuďom.
Judáš bol jediný, čo tam skutočne rozmýšľal? My sme často ako on. Všetko berieme racionálne. Nám sa to Judášovo rozmýšľanie zdá prirodzenejšie, bližšie a možno aj lepšie.Dnes už nedokážeme vnímať ten duchovný svet bolestí a pocitov. Nie sme takí empatickí ako bola Mária. Nie sme takí všímaví v tom, čo sa deje okolo nás v ľuďoch, s ktorými žijeme. Sme akýsi suroví a bezohľadnejší.
Mária tým činom urobila niečo, čo poslúžilo Ježišovi. Po jeho ukrižovaní už nestihli telo pomazať. Predbehla ten čas o niekoľko dní.
Priznám sa, že patrím tiež k takým racionálnym ľuďom, ktorí sa často pýtajú, či sa to, či ono oplatí. Sú však aj oblasti kde konáme trochu iracionálne.
Na pohrebe dokážeme zaplatiť veľké sumy peňazí za truhlu, ktorú vložíme do hrobu a vieme, že sa časom rozpadne, alebo za kvety, ktoré v zime na cintoríne zamrznú hneď v prvú noc. Ale neriešime tieto veci, pretože smrť blízkeho človeka a všetko to, čo v takých chvíľach prežívame sa nemusí podriaďovať rozumu.
Preto ten Máriin čin bol v poriadku. Vytušila niečo, čo sa odohralo až v nasledujúce dni a vyjadrila tak Ježišovi úctu, ale aj vďaku za to čo urobil.
Dokážeme sa takto vcítiť aj po dnešných pašiách do celého Ježišovho diela spásy? Dokážeme sa vcítiť do všetkého toho, čo Ježiš musel prežiť kvôli nám? Dokážeme mu byť blízky v tom jeho diele vykúpenia?
Dá sa to aj čisto racionálne, tak ako to urobila Marta. Prichystáme sa na Veľkú noc, poupratujeme, navaríme, poumývame okná a postaráme sa o návštevy, ktoré prídu. A zájdeme do kostola, kde budeme rozmýšľať nad tým, čo nám ešte treba a na čo sme zabudli. Alebo v pokore pri Kristových nohách v spoločenstve, alebo aj pri osobnom čítaní Božieho slova a osobných modlitbách prežijeme s Kristom to celé dielo jeho utrpenia s vďačnosťou, že sa to stalo pre mňa a kvôli mne?
A kľudne k tomu môžete pridať ešte aj nejaký iracionálny prejav lásky a pomoci ľuďom, pre ktorých budete doslova zosobnením Kristovej lásky. Čo vy na to? Veľká noc podľa vzoru Marty alebo Márie?

AMEN

Piesne: pašie
Texty: