Veľký piatok 2015
Kázňový text: Mt 27,46
Pašie na Veľký piatok sú samé o sebe dosť smutné. Je v nich opísané ohromné množstvo bolesti a utrpenia. Sú opisom ľudskej zloby, hnevu a zákernosti, ale aj ohromnej lásky a obeti, ktorú celkom ani nevieme pochopiť.
Chcem sa dnes spolu s vami zastaviť pri jednom Ježišovom výroku, ktorý vyslovil v tých posledných chvíľach svojho života. Čítali sme ho v pašiach v pôvodnej hebrejskej reči: Eli, Eli lama sabachtány. Jeden z evanjelistov spomína, že sa židia pod krížom smiali, že vola Eliáša, a že sú veľmi zvedaví, či Eliáš príde a zachráni ho. Bolo to však spôsobené Ježišovým vyčerpaním a bolesťami, takže jeho rozprávaniu už nebolo celkom dobre rozumieť.
Asi sa až v nebi dozvieme presný význam týchto slov, pretože ani samotní teológovia sa nevedia zhodnúť, čo tieto slová znamenali.
- Opustil Pána Ježiša v tej rozhodujúcej chvíli umierania aj Boh?
- Odvrátil sa od neho v tento ťažký čas?
- Alebo tieto slová máme chápať, ako prejav Ježišovho prežívania, jeho najhlbších pocitov, no v skutočnosti to nebolo tak? Bol jeho Otec stále pri ňom?
Bolo to ťažké z každej strany. Nie len pocit opustenosti a samoty, nie iba nesmierne bolesti a prichádzajúca smrť, ale ešte aj výsmech nepriateľov. Viete si predstaviť, že pod tým krížom bola skoro celá židovská rada s úsmevom na tvári a pozerala sa na toto jeho poníženie. A nestačilo im to len vidieť. Oni si neodpustili ešte svoje výsmešné poznámky a ďalšie ponižovanie. A Ježišovi najbližší, tí zo začiatku boli od kríža dostatočne ďaleko, tak to spomína jedno z evanjelií.
Ale vrátim sa späť, k tomuto Ježišovmu výroku. To volanie k Bohu v tých najťažších okamžikoch života je veľmi zvláštny fenomén ľudstva. V utorok večer sa objavila u nás v správach informácia o tom, že z havarovaného Airbusu sa podarilo zachrániť niekoľkosekundový obrazový i zvukový záznam, ktorý vytvoril najpravdepodobnejšie jeden z cestujúcich. V podstate potvrdzuje uzávery z hlasovej schránky lietadla o tom, že hlavný pilot odišiel z kokpitu a nevedel sa doň vrátiť. Na zázname nie je poznať osoby, pretože je to celé roztrasené, ale je počuť hlasy ľudí, ktorí v niekoľkých jazykoch kričali slová: „Môj Bože“. Počuť aj búchanie nejakým kovovým predmetom, teda snahu pilota dostať sa do kokpitu lietadla. Potom záznam končí. Je vraj pravý a bude použitý ako dôkaz pri vyšetrovaní. Keď som si tú správu čítal, napadla mi hneď táto veľmi zvláštna podobnosť.
Vedomie blížiacej sa smrti v človeku vyvoláva ohromnú hrôzu a strach. Aj keď v tom Ježišovom prípade to skôr súviselo s hrozným utrpením a bolesťami. V tom prípade lietadla s uvedomením si blížiacej sa smrti a možno aj s poznaním vlastnej bezmocnosti.
Musela to byť hrôza. Najmä tá bezmocnosť človeka, ktorý tuší, že už nič nemôže urobiť, nič nestihne, jednoducho už len musí dočkať na koniec. Asi je veľmi ťažké sa do toho vžiť.
Tak či onak, každá smrť má takýto moment bezmocnosti. Človek si uvedomí, že prichádza niečo, čo už nezmení. Niekedy je tá cesta rýchla, inokedy trvá dlhšie, ale to: Bože môj! Je počuť z našich úst často.
Prečo to vyslovujeme? Je to pre nás ľudí len nejaké citoslovce, ktoré vyslovujeme vždy, keď sme v úzkych? Sme tak naučený? Je to náš zvyk? Neveriacich ľudí je už na svete dosť a tých túto vetu neučí hovoriť nikto. Málo sa s niečím takým bežne stretávajú, keď nechodia do spoločenstva, do kostola. Takže ozaj vážna otázka: Odkiaľ to zvolanie berieme a čo vlastne znamená? Čo tým výkrikom chceme vyjadriť?
Je čudné aj to, že to povedia ľudia, ktorí už na zbytočné reči nemajú čas. Nemáte pred sebou roky života, aby ste mohli „trepať“ zbytočné a pre vás nedôležité slová. Tá situácia v lietadla je toho presným a jasným dôkazom. Na prázdne slová a zbytočné reči už nie je predsa čas.
Ak to nie je len nejaká naučená a zbytočná fráza, tak čo to potom je? Je to vyjadrenie aktuálneho prežívania človeka? Teda uvedomenia si, že sa nachádzam v situácii, keď ma Boh nechal samého? Je to nejaká naša výčitka, že nás Boh opustil, odišiel od nás a nechal nás napospas ľuďom, alebo situácii, ktorá nám prináša najhoršie zlo?
Ak je to tak, tak je to trochu nepresná veta. Mali by sme skôr volať: Bože, prečo sme ťa opustili? Pán Boh neopúšťa človeka, je to naopak. My opúšťame Boha, my ho ignorujeme, my sa o Neho nezaujímame, my Ním pohŕdame… Neviem, či je situácia, v ktorej by nás Boh nechal samých a vzdialil by sa od nás, keby sme chceli, aby pri nás stál. Sám povedal, že …niet takej priepasti, do ktorej by s nami nechcel zostúpiť. Takže je to dosť divné vyjadrenie či zvolanie, ak by malo byť opisom toho, čo sa v tak ťažké momenty skutočne deje.
Alebo ešte iná možnosť, žeby to zvolanie vyjadrovalo len náš vnútorný pocit a naše chvíľkové prežívanie. Človek si zrazu myslí, že to, že sa ocitol v tak komplikovanej situácii je pre neho dôkazom toho, že Boh ho nechal napospas osudu, či utrpeniu alebo samotnej smrti. Zrazu je to chvíľa, z ktorej máme strach, lebo si myslíme, že do nej ideme bez Boha.
No čo ostatné momenty života? Prečo to „Môj Bože“ nie je počuť vo chvíľach, keď to máme v živote ľahké, keď sa nám darí a keď ide všetko tak ako má?
Prečo nás ten Boh, na ktorého voláme keď sme v úzkych, nezaujíma v čase, keď je to v našom živote dobré? Čo to s nami ľuďmi je?
Keď sa rútime k zemi, nepotrebujeme ani náboženskú výchovu a zrazu vieme ako naň volať a vieme, že ho potrebujeme. V takých momentoch niet kresťana či ateistu? Všetky rozdiely sa zrazu zmazávajú? A teraz ozaj nemyslím len na tých cestujúcich v lietadle, ale na všetkých nás.
Keď sa život končí, vtedy si zrazu uvedomujeme že potrebujeme Boha? Ale dovtedy máme svoju prácu, svoje koníčky, svojich priateľov, zábavu, televízor, počítače a mobily a ešte neviem čo všetko, tak vtedy Boha netreba. Vtedy ani nevieme, čo by sme mu povedali, a vôbec nemáme ani dôvod s Ním komunikovať.
Neviem si ani predstaviť, čo museli prežívať tých pár minút títo ľudia v lietadle, keď si uvedomili, že už nič nemá žiadnu hodnotu ani cenu. Práca, škola, rodina, priatelia… Všetko v túto chvíľu končí. Zrazu ostal len Boh. Nie je nejaký cudzí, ako doteraz, nie je nejaký vzdialený. Má prívlastok „môj“. Môj Bože! Nič iné už nie je, nič iné už neexistuje.
Neviem, či Pán Boh odvrátil svoju tvár od svojho syna, ktorý visel na golgotskom kríži. Možno aj odvrátil pre všetky tie hriechy, ktoré sme mu naložili na plecia. Ale viem, že neodvráti svoj pohľad a neopustí človeka, ktorý mu dal svoj život. A nie iba v posledných sekundách pred smrťou.
Uvedomujem si, že aj v mojom, či vo vašom živote môže prísť chvíľa, keď budem mať takýto pocit hrôzy z blížiaceho sa konca, ale ak otvoríme svoje srdce Bohu už teraz, potom to zvolanie bude úprimnou modlitbou, ktorú Pán Boh s láskou a svojou prítomnosťou naplní. Možno budeme mať takýto pocit opustenosti, ale nebude to pravda. V ten moment bude stáť vedľa vás a bude vás pevne držať za ruku, aby ste v takýchto chvíľach neboli sami.
Môj Bože, stoj pri mne aj teraz, keď mi je dobre a nič mi nehrozí.
AMEN
Piesne: pašie
Texty:
