Veľkonočný pondelok 2015

Kázňový text: J 20,11–15a

Už tradične k Veľkonočnému pondelku patrí táto udalosť stretnutia Pána Ježiša s Máriou Magdalénou, ktorá si ho v tom šoku poplietla so záhradníkom.

Bolo to jedno z mnohých šokujúcich a prekvapujúcich stretnutí, ktoré sa v to veľkonočné ráno odohrali. Nechcem sa však dnes znova vŕtať v tom momente stretnutia, ani rozoberať, čo to pre Máriu znamenalo, ani vysvetľovať, ako je možné, že pred ňou stál Ježiš a ona ho nespoznala.
Chcem s vami rozobrať otázku, ktorú položili tejto žene najprv anjeli a potom ju ešte raz zopakoval priamo Ježiš. KOHO HĽADÁŠ???
Predvčerom som sa rozprával na návšteve o problémoch v jednom cirkevnom zbore. Tá situácia nie je konkrétne z našej cirkvi, ale určite aj také prípady by sa našli. Farár má problém s alkoholom. Zo začiatku to nebolo až také viditeľné a funkcionári zboru sa to snažili nejakým spôsobom prikryť a tak tomu farárovi pomôcť. Ale ten problém sa prehlboval, pretože je to vážna závislosť, s ktorou si on už sám nedokáže poradiť a prikrívať sa to už nedá, pretože o tom už každý vie. Boli už aj nejaké sťažnosti nadriadeným, ale anonymné na základe ktorých sa konať nedá. No a ľuďom, ktorým už v zbore došla trpezlivosť, prestali chodiť do kostola, sú pohoršení a už len nadávajú.
Uznal som, že také niečo by sa nemalo stávať. A taký problém sa mal vyriešiť niekde hneď v začiatkoch. Bolo by to tak lepšie pre toho kazateľa, ktorý potrebuje odbornú pomoc, ale aj pre zbor a ľudí, ktorí doň patria.
Ozaj je pravda, že zlyhanie jedného človeka, vie byť pre mnohých ľudí ohromnou prekážkou viery. Najmä ak ten človek je farár a mal by byť príkladom. Je to bežná reakcia ľudí v cirkvi na vzniknutý problém. Pýtajú sa: Toto sa deje v cirkvi? Tak ja do takej cirkvi nechcem patriť. Ja končím s vierou, lebo ma sklamala situácia v ktorej sa to celé nachádza.
Rozumiem tomuto postoju. Zdá sa byť možno aj logický a znova opakujem, tí ktorí stoja v popredí v kresťanskom spoločenstve, by ozaj mali byť pre iných príkladom. Ale zároveň si kladiem otázku, ktorú položili Márii Magdaléne anjeli, ale potom aj samotný Ježiš: KOHO HĽADÁŠ?
Koho bratia a sestry hľadáte? Koho hľadáte tu na týchto bohoslužbách? Koho hľadáte tu v našom zbore na všetkých možných našich spoločných aktivitách, od náboženstva až po biblické hodiny?
Položte si túto základnú otázku a skúste si na ňu odpovedať. Mária v ten deň hľadala človeka, mŕtveho človeka a je logické, že ho nemohla nájsť, lebo on bol živý. Ťažko nájdete niečo tam, kde to nie je. Možno preto Márii tá otázka zaznela až dvakrát. Koho hľadáš?
Keď hľadáte vzkrieseného Krista, nemôžu vás vo vašom hľadaní odradiť hriechy a nedokonalostí ľudí. Je to podľa mňa veľký omyl skončiť s vierou a životom v spoločenstve preto, že ste sa sklamali vo farárovi, či nejakom inom členovi cirkevného zboru.
Alebo chcete povedať, že ste prišli dnes preto, že hľadáte dokonalého farára? Alebo preto že chcete patriť k samým bezchybným a bezhriešnym ľuďom? Odpoveď je, že toto tu v našom kostole nenájdete, pretože nič také tu nie je. Neviem o tom, žeby kresťanská cirkev niekde deklarovala, že jej stretnutia sú stretnutiami bezhriešnych a dokonalých ľudí.
Potom skutočne nemá logiku veta: prestal som veriť a chodiť do spoločenstva preto, lebo som sa sklamal vo farárovi, ktorý je alkoholik, alebo podvádza a klame, a kto vie čo ešte.
Ja nie som dokonalý človek, ani sa nepovažujem za príklad viery a zbožnosti pre vás. Nemám ani odvahu povedať to, čo napísal apoštol Pavel v jednom zo svojich listov: …bratia, buďte mojimi napodobňovateľmi… Uvedomujem si, že sa mám snažiť o lepší život, ale vy predsa, aspoň dúfam, nehľadáte dokonalého a neomylného farára v cirkvi.
Sme tu predsa kvôli vzkriesenému Kristovi. To je to najzákladnejšie, čo cirkev v tomto svete zvestuje.
Nehovorím, že veriaci ľudia si môžu žiť, ako sa im zachce. Máme byť svetlom sveta a soľou zeme. Sme stále zodpovední za to, aký príklad dávame navonok ľuďom a tomuto svetu. Ale nemôže sa stať veriacemu človeku, že nedokonalosť nejakého člena cirkvi mu zničí jeho vieru. Môžete ísť do iného spoločenstva, môžete si nájsť iné bohoslužby a inú cestu viery, ale nedokonalosť ľudí vám predsa nemôže zobrať to základne: prečo veríme v Krista.
Tá otázka je tu pre nás položená stále. Myslite na ňu: Koho hľadáš?
Minule som, ako farár, dostal krásnu školu a perfektné ponaučenie od „nefarára“. Keď sa ma opýtate na to, ako je to v tej našej cirkvi, väčšinou sa chytím za hlavu a začnem pomaly rozprávať o tom, čo sa deje a aké je to zlé a ako to ide zlým smerom. Samozrejme, že nepoviem vždy úplne všetko, pretože to dokáže ozaj znechutiť človeka. To je presne to, o čom som hovoril. Ale som tiež len človek, ktorý vidí množstvo problémov, ktoré zaťažujú aj moju vieru.
Ten človek mi povedal: Ako môže byť cirkev deprimovaná a žiť v nejakej beznádeji? Ako môžu byť kresťania zdeptaní a ubití? Veď cirkev založil Pán Ježiš na to, aby zvestovala radostnú zvesť Ježišovho vzkriesenia a víťazstva nad smrťou. Nič dôležitejšie nemáme. Toto je predsa radosť, ktorú prinášame svetu. Ako môže byť cirkev ubitá a deprimovaná?
Ozaj sme na toto zabudli. Motáme sa v nepodstatných veciach, sami sebe komplikujeme život vlastnými výmyslami a pravidlami a potom z toho chytáme depresie.
Možno ste si všimli, že pri ostatných Večerách Pánových som pri požehnaní už nebral do rúk kalich ani patenu s oplátkami. Začalo to asi pred štyrmi rokmi, keď sme dali my farári v našom senioráte otázku vieroučnému výboru, ako prisluhovať VP z jedným kalichom, keď je vážna hrozba nejakého infekčného prenosu choroby. Po štyroch rokoch vyšlo v našej cirkvi nové nariadenie, ktoré hovorí o možnostiach prisluhovania VP iným spôsobom tzv. intinkciou. Sú k tomu však presne pokyny. Na začiatku vyzvem ľudí, ktorí majú nejaký zdravotný problém, aby prišli k oltáru ako prví. Po rozhrešení musím zobrať do ruky kalich, do ďalšej ruky oplátku, ktorú potom namočím do vína a vložím do úst. Po každú oplátku sa musím vrátiť k oltáru, alebo potrebujem pomocníka, ktorý mi oplátky bude držať. Je to pre nás farárov záväzný predpis, ktorý nesmiem porušiť. Čiže žiadny iný postup prisluhovania VP nemôžem použiť. Je v ňom aj to, že už nemám brať pri požehnaní kalich ani patenu do ruky, ale majú byť na viditeľnom mieste na oltári.
Malo to poslúžiť v niekoľkých zvláštnych prípadoch, nakoniec je z toho detailný predpis, ktorí sa s najväčšou pravdepodobnosťou v takejto podobe nebude ani využívať.
Zväzujeme sa do pravidiel, predpisov a zákazov, tak ako židovstvo vtedy a zabúdame na to, že najpodstatnejšie je zvestovať vzkrieseného Krista. Neviem, či by Pán Ježiš riešil, kde presne má byť na oltári položený kalich a ako má byť poskladaná utierka a či pri otázke o krvi a tele držím elementy v 90 stupňovom uhle. Táto dokonalosť do najmenších detailov je možno pre niekoho dôležitá. Ale toto hľadáme v cirkvi?
A sme znova na začiatku pri otázke položenej Márii. Dúfam, že nehľadám dokonalého biskupa, dokonalého farára, dokonalé vzťahy, dokonalý princíp a zriadenie či absolútnu spravodlivosť. Toto v evanjelickej cirkvi augsburského vyznania nenájdete. Poviem to tak otvorene, musíte hľadať niekde inde.
Ale ak hľadáte vzkrieseného Krista, ktorý pre nás vydobyl víťazstvo nad smrťou, tak to je dobre, pre to sme dnes tu. Dúfam z celého srdca, že sa nám ho podarí nájsť.
A ak vás budem ešte niekedy príliš ubíjať rozprávaním o ťažkých pomeroch a zlých vzťahoch v cirkvi a bude toho ozaj veľa, pripomeňte mi, že cirkev prináša dobrú a radostnú zvesť o Kristovom vzkriesení a preto nemôže byť ani pesimistická ani zdeptaná.

AMEN

Piesne: 153; 149; 126; 146;A 36
Texty: Jer 91,9–11; Kol 3,1–4; J 20,11–18; Ž 16,1–11