1. Nedeľa po Veľkej noci 2015

Kázňový text: J 20,26–27

Nejako tak prirodzene patrí k dnešnej nedeli udalosť, ktorá súvisí s učeníkom Tomášom. Kto by nepoznal slovné spojenie: „neveriaci Tomáš“.

Akosi to už s tým menom od celej tej udalosti ide. Úplne presne nemôžeme povedať, že sa to stalo týždeň po Ježišovom vzkriesení, ale je 1. nedeľa po Veľkej noci a my máme odvtedy prvé bohoslužby.
Už aj preto, že je to tak známy text, som najprv naň kázať nechcel. Myslím, že už sme toho počuli veľa, čo sa týka tej Tomášovskej podmienky: …ak neuvidím stopy klincov v jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli a ruku mu nevložím do boku, vôbec neuverím. Nerád opakujem niečo, čo tak či tak všetci už vieme a počuli sme to mnohokrát. Ale práve v súvise s Tomášom som narazil na jednu veľmi zaujímavú myšlienku, ktorú vám musím povedať.
Nikdy mi celkom nešlo do hlavy, prečo Tomáš povedal takúto zvláštnu podmienku preto, aby uveril v Kristovo vzkriesenie.Nestačilo povedať, že uverí až vtedy, keď ho na vlastne očí uvidí tvárou v tvár? Prečo si sám pre seba položil tu podmienku, že bude veriť až vtedy, keď sa dotkne svojimi prstami práve tých miest, kde tie klince boli a že položí svoju ruku na miesto, kde vojak na kríži prepichol Ježišovi bok? Nestačilo to, čo stačilo všetkým ostatným, vidieť ho živého a porozprávať sa s ním?
Pre mňa, je Tomášova podmienky dôkazom Kristovho ukrižovania. Ukrižovanie Ježiša Krista bolo podľa Tomášovej požiadavky jasným faktom a tak isto bolo jasným faktom aj to, že Ježiš na Veľký piatok na kríži zomrel. Touto informáciou si bol absolútne istý. Preto bola aj tá podmienka. Nemohlo dôjsť k nejakej zámene osôb. Jeden Kristus zomrel, druhý jemu veľmi podobný zrazu chodil po Jeruzaleme a všetkým tvrdil, že vstal z mŕtvych.
Takéto triky sa dodnes používajú v rôznych zábavných programoch, len ide o to, aby tí ľudia si boli veľmi podobní. Takže k trikom nejakého šikovného mága patrí premiestňovanie z jedného miesta na druhé. Tomáš sa niečomu takému chcel vyhnúť. Faktom je, že toto mohla byť jedna z možností, ako rozumom to celé vysvetliť.
Veľa sa dá špekulovať nad tým, aj kvôli textu tej istej kapitoly Jánovho evanjelia, ktoré opisuje stretnutie Márie Magdalény s Ježišom, ktorá ho hneď v prvý moment nespoznala a pomýlila si ho so záhradníkom. Ako je to možné? Ako je možné, že nespoznáte človeka, ktorého stretávate skoro denne tri roky? Tie pochybností v ten prvý moment boli, a bolo ich určite dosť. Emauzský učeníci ho tiež nespoznali a pritom s ním prešli kus cesty.
Kľudne môžeme špekulovať nad tým, či to nebol niekto iný, kto sa potom za Krista vydával. Už rozprávam, ako nejaký „kacír“. Ale ak si všetky tie súvislosti dáte dohromady, tak Tomášova podmienka o dotknutí sa miest, kde boli klince v Ježišových rukách a nohách zrazu dáva zmysel.
A možno tá podmienka ani nebola až taká, aby sme Tomáša nazývali neveriacim. Jednoducho v tom chaose informácií, ktoré prichádzali z každej strany, chcel mať raz a navždy jasno.Je to skutočne Kristus? Ten Kristus, ktorého ukrižovali? A musím povedať, že vďaka Tomášovi máme túto vec potvrdenú a dokázanú raz a navždy.
Vzkriesený Kristus je ten, ktorý bol mŕtvy, premohol smrť a znova žije. Ten večer, keď sa sním Ježiš stretol, bol pre Tomáša, ako ušitý. Ježišovi nikto nič nehovoril, a On zrazu pristupuje hneď k Tomášovi a hovorí mu „…dotkni sa“.
Občas presne takto vnímam Božie slovo. Skutočne sa vie presne strafiť do toho, čím človek práve vtedy žije. Nad niečím rozmýšľate a zrazu dostane presnú odpoveď, akoby bola adresovaná priamo vám, aby ste sa vedeli podľa nej zariadiť. Tak trefne prišiel Ježiš za Tomášom: …daj sem prst a pozri sa na moje ruky, daj sem ruku a vlož ju do môjho boku…
Ale čo ak tieto slová neboli len pozvaním k tomu, aby Tomáš uveril? Čo ak bolo za tým dotknutím sa aj niečo viac?
To je práve tá myšlienka, ku ktorej som chcel dnes dôjsť. Učeník Tomáš bol podľa tradície poslaný do Indie. Po Ježišovom vstúpení na nebesá a zoslaní Ducha Svätého, sa všetci učeníci rozišli, každý do inej krajiny. My máme v Skutkoch apoštolských zmapovanú a sčasti opísanú cestu učeníka Petra. O ostatných s Božieho slova nevieme nič. Je to vec histórie a podrobného skúmania.
India nebola nikdy krajinou veľkého bohatstva. Nikdy som v Indii nebol, ale tú krajinu vnímam, ako ozaj veľmi chudobnú a biednu. Bieda je tam v mnohých oblastiach dodnes. Chudoba, hlad, siroty, chorý ľudia, ktorí nemajú ani základnú opateru. Svoju misiu v Indii, v Kalkate, vykonávala aj matka Tereza. Ale to iba na okraj.
Faktom je, že keď je do dnešných dní v týchto oblastiach taká bieda, určite to v dobe pôsobenia učeníka Tomáša nebolo lepšie. Čo ak tá Ježišova výzva bola pre Tomáša pozvaním k tomu, aby sa v krajine, kde bolo toľko biedy, chorôb, rôznych infekčných nemocí, skutočne dotkol tých Kristových rán a vložil do nich svoje ruky a staral sa, obväzoval a ošetroval?
Možno že sa vám tie súvislosti zdajú až veľmi ďaleké, ale ak si predstavíte Tomáša, ktorý hovorí, že uverí iba vtedy, ak sa dotkne rán po klincoch a po vpichu kópie a potom počuje z úst Ježiša: daj sem prst a dotkni sa, tak určite na tento moment stretnutia s Kristom do smrti nezabudol. A to dotýkanie sa rán sa s ním viezlo potom celý život, až do jeho mučeníckej smrti. Bola to len náhoda? Alebo to bolo skutočne pre Tomáša jeho poslanie.
Veľmi podobne to bolo pri učeníkovi Jakubovi, keď ich matka pre obidvoch synov žiadala, aby mohli sedieť po Ježišovej pravici a ľavici v nebeskom kráľovstve. Ježiš sa ich opýtal, či môžu piť z kalicha, z ktorého pije on a oni veľmi rázne odpovedali: môžeme. Jakub, brat Jánov bol prvý z učeníkov, ktorý zomrel násilnou smrťou, keď ho dal Herodes sťať.
Ale toto nie je všetko, čo som k tomu chcel povedať. To pozvanie: daj sem ruku a vlož ju do môjho boku, môže byť pozvaním pre hocikoho z nás.
Mnohí ste to už vo svojom živote zažili pri svojich rodičoch, možno pri starých rodičoch, ktorých bolo potrebné na staré kolená opatrovať. Občas to príde z ničoho nič. Po nejakom páde, pri nejakej vážnejšej nemoci, keď je skutočne treba urobiť všetku opateru, ošetrovať rany, umývať, upratovať, prebaľovať. Niekedy to takto môže trvať aj roky. Vie to vyčerpať človeka, zobrať mu všetok voľný čas, vie ho to doslova a do písmena priviazať ku posteli toho chorého. A nemusíme do detailov riešiť, čo všetko to ozaj odnáša.
Zvládli by ste takéto povolanie? Pri svojom manželovi, či manželke, otcovi, či mame? Zvládli by ste dať tie ruky k tomu a obrazne povedané „dotknúť“ sa tých rán?
Patrí to k nám, patrí to k našej kresťanskej zodpovednosti a starostlivosti. Nehovorím, že každý to má rovnaké. V tom nie je nejaká spravodlivosť, rozdelená na každého človeka rovnomerne. Niekoho tá starostlivosť úplne obíde. Iný sa môže o svojich blízkych takto starať roky a roky. Sú medzi nami ľudia, ktorí by o tejto starostlivosti mohli rozprávať oveľa kompetentnejšie a praktickejšie.
Tak či tak sa tejto veci učíme v rodinách. V minulosti v tom boli pre nás príkladom starí rodičia, keď nám to prakticky ukazovali, pretože ani iná možnosť nebola. Rodina sa postarala o odchádzajúcu generáciu, o svojich chorých a to bol príklad a vzor pre deti, ktoré to vnímali ako samozrejmosť, pretože raz aj ich rodičia budú starí a budú potrebovať takúto službu.
Otázkou však je, ako to bude ďalej, keď to dnes už mladá generácia nevidí? Domovy dôchodcov, oddelenia pre dlhodobo chorých, sociálne ústavy a ďalšie podobné zariadenie zastupujú to, čo niekedy bolo samozrejmosťou rodiny. Čím ďalej sa mladšej generácii zdá, že toto nie je ich povinnosť. To dotýkanie sa rán, tá pomoc v utrpení, v chorobe či starobe nie je pre naše ruky.
Ale to Kristovo slovo: …čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších mne ste urobili…, to stále platí.
Tie rany po operácii kĺbu, dekubity od dlhého ležania, boľavé nohy s častými ranami po cukrovke a neviem čo všetko ešte, to sú tiež tie Kristove prebodnuté ruky a nohy.
Si brat sestra pripravený i na takúto „Tomášovsku“ službu?

AMEN

Piesne: 128; 138; 145; 600; A 37
Texty: Oz 6,1–3; 1J 5,4–10; J 21,1–14; Ž 116,1–9