5. Nedeľa po Veľkej noci 2015

Kázňový text: L 11,5–10

Asi pred dvoma mesiacmi sme mali na fare návštevu. Pri dverách zvonil nejaký pán a keď mu deti otvorili, veľmi rýchlo pochopili, že je to niekto, kto prišiel pýtať peniaze.

Takže to vždy ostane na mne. Vlastne aj kvôli tomu prídu. Vy ste pán farár, alebo častejšie sa pýtajú, vy ste otec duchovný? A potom začnú s tým klasickým, že potrebujú peniaze na to a na to, lebo ich vyhodili z vlaku a nemajú sa ako dostať domov. Väčšinou je vidno, že sú opití a ja som sa rozhodol, že im peniaze dávať nebudem.
Ale stále musím myslieť na to, že bývam na fare, že tu by ľudia pomoc nájsť mali, že by to nebolo správne, žeby ich niekto, kto má pomáhať a slúžiť ostatným, vyhnal preč s hnevom, bez toho, aby nepodal pomocnú ruku. Ale ako pomôcť? Človek nemá peniaze na rozdávanie. A ďalšia vec je, ako dokážu tí ľudia prosiť. Odbiť takýchto ľudí vo vás potom vyvolá pocit viny. Mal som pomôcť. Čo keď je to niekto, kto tento krát hovoril pravdu a ja som ho len tak vypoklonkoval od dverí? Niektorí ozaj dokážu bravúrne opísať svoju situáciu, a keď im niečo nedáte, máte pocit, že ani nie ste človek.
Minule dávali v televízii znova starších ľudí, ktorých zlodeji okradli o ich celoživotné úspory. Rozprávali o tom, ako prišli s nejakým príbehom, ktorý bol taký dôveryhodný a presvedčivý, že oni vôbec nezaváhali a s ochotou im tie svoje peniaze dali. Takýto ľudia ozaj využívajú ten ľudský súcit, ktorý v tých starších ľuďoch ešte je. Myslím, že takýto druh trestnej činnosti o chvíľu zanikne. Mladšia generácie je dnes vychovávaná k oveľa väčšej tvrdosti.
Sú ľudia, ktorí vedia prosiť tak, že nedokážete povedať nie, pretože sa vo vás pohne srdce. Niekedy to bolo vnímané ako dobrá vlastnosť, no dnes to skôr zneužívajú zlodeji a všelijaký podvodníci. V minulosti to bolo neslušné, odvrknúť niekomu a povedať, nemám záujem, dajte mi s tým pokoj. Dnes je to pre mnohých zamestnanie, ponúkať cez telefón rôzne výrobky, či produkty a jednoducho sa nedať odbiť, ale byť niekedy až dotieravý. Dnes, keď nie ste rázni, tak vám rôzne výskumy spokojnosti zákazníkov, alebo predajcovia rôznych produktov nedajú pokoj.
Ak sa na to pozriete z druhej strany, pre nich je to ich práca, zamestnanie a oni sa učia, ako vás udržať na linke, ako vás presviedčať, aby ste im nezložili telefón, prípadne aby ste si vypočuli celú ich ponuku, prípadne si od nich niečo objednali.
Keď som si čítal dnešný kázňový text, tak som mal chvíľu pocit, akoby som bol na školení nejakej firmy, ktorá svoje produkty ponúka takýmto spôsobom. Až na to, že na moje počudovanie o nich hovoril Pán Ježiš. Ako byť neodbytným a vytrvalým, ak niečo skutočne chceme a potrebujeme.
Pripadá mi to trochu divné aj preto, že je to ako príklad prístupu k nášmu Nebeskému Otcovi. Ak niečo chceš, tak proste dobiedzaj a buď vytrvalý, nedaj sa odbiť, aj keď budeš počuť prvýkrát nie.

• Povedzte mi, kto z vás by ostal stáť pred dverami suseda, keby ste počuli na vašu prosbu zamietavú odpoveď?
• Kto by ešte pokračoval, keby vám sused na vašu prvú prosbu odpovedal, nie nejdem ti dať to, čo žiadaš, lebo už ležím v posteli a nebudem kvôli tomu vstávať?

Veď to je jednoznačne záporné stanovisko, to je predsa jasné nie. Možno by som sa urazil a bol naštvaný, že sa sused zachoval takto, ale ďalej by som pri tých dverách nestál. Napriek tomu hovorí Ježiš, že ak niečo budeš žiadaš od Boha a dostaneš na prvý raz zamietavú odpoveď, alebo dokonca žiadnu, tak sa vlastne nič nedeje a od tých dverí nemáš odísť, ale vytrvalo prosiť ďalej. Že je to trochu zvláštne?
Mám pocit, že presne takéto pokyny dostávajú ľudia, ktorí cez telefón ponúkajú nejaké svoje produkty. Aj keď poviete „nie“, nemám záujem, oni hneď pokračujú, proste sa snažia, aby ste na to zamietavé stanovisko nedostali ani priestor a ak vycítia trochu vaše zaváhanie a nerozhodnosť, tak ten svoj tlak na vás ešte viac zvyšujú.
Moja otázka je: Takýto máme byť vo vzťahu k Bohu? Otravní a neodbytní? Drzí a dotieraví? Vyzerá to tak, že áno. Možno až na to „drzí“.
Mohli by ste takto charakterizovať svoje modlitby? Skôr by sme povedali, že takéto rady by sme od Pána Ježiša nečakali. Ale oni sú tu a učia nás, aby sme vo svojich prosbách voči Bohu boli neodbytní, alebo ak chcete aj dotieraví.
Myslím, že aj v modlitbách a prosbách k Bohu sa stále máme čo učiť.

AMEN

Príhovor ku dňu matiek a kresťanskej rodiny.

Nepodarilo sa mi včleniť do výkladu Božieho slova dnešný deň, kedy chceme vysloviť poďakovanie všetkým mamičkám, a tak som to dal ako samostatný vstup k dnešnej nedeli.
Poprosím všetky sestry, aby sa teraz neurazili, ale počul som tento týždeň jeden vtip, ktorý vám chcem povedať. Potom to dúfam vysvetlím a dám aj na pravú mieru.

V raji bol krásny deň hneď po stvorení sveta a Pán Boh s Adamom sa hostili pri slávnostnom jedle. Pri tom náruživo diskutovali.
Po obede sa Adam pozrie na stôl a množstvo riadu a pýta sa Pána Boha: A toto kto umyje?
A Pán Boh na to: Vieš čo, počkaj chvíľu.
A stvoril Adamovi ženu.

Berte to len ako obyčajný vtip. My muži tu vašu prácu občas takto zľahčujeme, ale musím povedať, že jednu vec som si pri ňom uvedomil. Nie to, že ženy sú len na to, aby umývali riad, to kľudne môžeme robiť aj my muži. Ale ženy sú v našich rodinách takou zárukou poriadku. Nie len nejakej čistoty, ale doslova fungovania rodiny, domácnosti.
Je to ozaj množstvo takých drobností, ktoré z toho domova vytvára rodinu, zázemie, atmosféru, kde sa človek rád vracia a kde má pocit bezpečia, miesto istoty. Čítal som nedávno taký citát: Muž vie postaviť dom, ale žena vie z neho urobiť domov.
Niekedy sa to povie obrazom, že vie dodať to teplo rodinného krbu. A v tom slove je skryté množstvo úsilia a námahy, veľkých i malých vecí, trvácnych, ale aj tých ktoré hneď miznú a tratia sa, ale tvoria tú rodinu. My muži sa môžeme snažiť, ale toto, čo viete dať vy, to je pre nás nevytvoriteľná vec. Niektorí možno tiež vieme prať, či variť, alebo vysávať a robiť poriadok v dome, možno niektorí vieme aj žehliť, ale vy do toho celého viete dodať to úžasné čaro, s ktorým vás Pán Boh stvoril.
Chcel by som vám milé naše mamy v mne nás všetkých vyjadriť úprimnú vďaku za všetko, čo pre nás a pre svoje rodiny robíte. Chcem sa poďakovať aj za tie slzy, ktoré stekajú po vašej tvári, keď sa niečo nedarí a nejde to tak ako má. Chcem sa poďakovať aj za to, keď vám tie slová vďaky možno nemá kto povedať, alebo si neuvedomuje, že ich má povedať.
Nie je pre nikoho z nás hanbou vysloviť ďakujem našej mame.
Možno občas na to zabudneme, nie vždy nám to dôjde, ale dnes je deň na to, aby sme to povedali a uvedomili si čo vo vás máme.
Milé naše mamy, ďakujem za všetko čo pre nás robíte, ďakujeme Bohu za to čo vo vás máme.

Ďakujeme!

Piesne: 154; 645; 498; 558; A 62
Texty: Pr 1, 8–10; Ef 6, 1–4; J 19, 26–27; Ž 95,1–7