Nedeľa po Vstúpení 2015

Kázňový text: J 7,37–39

Bol som tento týždeň na jednej návšteve a musím povedať, že som s veľkým obdivom sledoval starostlivosť a oddanosť jednej našej sestry.

Tú jej situáciu poznám a priznám sa, že nie vždy sa mi ide ľahko na takú návštevu. Mnohokrát neviem, čo povedať, ako potešiť, či povzbudiť, darmo to Božie slovo teoreticky ovládam, ale v niektorých situáciách života neviem po ktorom slove siahnuť a čo povedať, aby to človeka povzbudilo a potešilo. Nakoniec som po návšteve bol povzbudený a potešený ja. Videl som veľkú zodpovednosť, oddanosť a starostlivosť v praxi. Takže ten, čo išiel tešiť, asi veľa útechy nepriniesol, ale určite si veľa povzbudenia a motivácie odniesol. Popravde, stáva sa mi to často.
To naše teoretické kresťanstvo, ktorému sa toľko v našich kostoloch venujeme, by malo mať úplne praktický a viditeľný prejav v našich rodinách, v našej práci, na verejnosti, mimo kostola a mimo našich zboroviek. Škoda, že tam sa ten prejav veľakrát úplne stráca. Akoby nebolo niečo dobré. Ten svet v podstate nemá príležitosť vidieť, ako vyzerá to, o čom toľko rozprávame a čomu sa toľko venujeme.
Ježiš v ten deň povedal: Rieky živej vody potečú z vnútra toho, kto verí vo mňa. Je to krásna obrazná reč, v ktorej je požehnanie, ktoré by malo vychádzať z človeka a voľne sa okolo neho šíriť. Ale ako sa to reálne má udiať? Ako to má v praxi vyzerať napríklad v dnešnej dobe?
Ježiš volá: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa. S určitosťou vieme, že nešlo o nejaký klasický telesný smäd. Ježiš nerozdával minerálku ani nič podobné. Slovo žízniť, je vnútorná túžba po niečom, čo je stabilnejšie a istejšie, je to túžba po vnútornej spokojnosti a kľude. Bola to v tej dobe ponuka pre všetkých ľudí, ktorí hľadali vnútorný pokoj, vyslobodenie z nervozity a nedostatku, v ktorom žili.
Bieda, chudoba a neistota, ktorá súvisela s nadvládou a okupáciou Rímskou ríšou, k tomu aj tá nespokojnosť s náboženstvom, ktoré v tej dobe tým najbiednejším ľuďom nijako nepomáhalo, bolo dostatočným dôkazom ľudských túžob. Farizejské učenie ešte viac v predpisoch a zákonoch ubíjalo ľudí. Nemali z čoho žiť, boli úplne zdeptaní, a náboženstvo do nich hučalo ešte ďalšie zákazy a zákony. Nebola v ňom žiadna pomoc. Vytratila sa z neho taká obyčajná ľudskosť. To vieme napríklad z častých konfliktov Pána Ježiša s farizejmi a zákonníkmi. Keď uzdravil nejakého človeka v sobotný deň, oni ho za to odsudzovali. Pri tom Ježišov argument bol, že ak je niekto chorí 40 rokov, či pre neho nemôže prísť záchrana v sobotný deň? Či pri takejto veci treba riešiť, že je to porušenie prikázania? Toto je momentálne najdôležitejšia vec?
Pre ľudí tej doby to bolo veľmi nádejné, keď Pán Ježiš povedal, že: …ak niekto žízni, nech príde ku mne a napije sa!
Čo také mal Ježiš, čo iní nemali? Čo ponúkal, čo iní ponúknuť nemohli? Živú vodu? To znie ako z nejakej rozprávky pre deti. No Pán Ježiš skutočne ponúkal niečo, čo prinášalo ľuďom večný život. Sám povedal, kto verí vo mňa, bude žiť, aj keby umrel. A tá nádej večnosti prišla s Ním.
Tí, ktorí prišli a napili sa z tej symbolickej živej vody, stali sa ohromným požehnaním pre seba i svoje najbližšie okolie. Kresťanstvo prinieslo ľuďom nádej do ťažkého sveta v ktorom žili. Nevyriešilo síce každú bolesť a utrpenie, cez ktoré tí ľudia prechádzali, ale dodalo im silu viery, ktorá im tieto veci pomohla prekonávať.
Ten Ježišov obraz „živej vody“ to presne vystihoval. Kresťania prinášali ľuďom v tej dobe život a nádej. Bolo to niečo čo ich silne motivovalo ísť životom, bojovať a zápasiť zo všetkých síl. A keď do toho celého ešte vstúpil Duch Svätý, ktorého Ježiš poslal na Letnice na našu zem, tak najviditeľnejšie to máme opísané na učeníkoch, ktorí boli dôkazom toho, že rieky živej vody dokázali tiecť z vnútra toho, kto sa z tej živej vody napil. To, čo dostali od Krista, to dávali ľuďom plným priehrštím.
Nebola to fráza. Skúste si predstaviť, ako sa po zoslaní Ducha Svätého začalo kresťanstvo šíriť. Ako vyslobodzovalo ľudí z bludov, povier, pohanstva a uctievania bezmocných modiel. Boli to skutočne prúdy živej vody, ktoré sa prinášali tomuto svetu.
Otázka je: čo sa s tým prúdom živej vody stalo? Prečo dnes tie prúdy živej vody nevyvierajú z tých, ktorí sa tej živej vody napili a prišli k Ježišovi? Toto je výčitka na nás, ktorí tu dnes sedíme v kostole. Tie slová Pána Ježiša sú dnes práve o nás, ktorí sme okúsili z tej živej vody Ježiša Krista. Sme veriaci ľudia a z toho živého prameňa sme sa obrazne napili, tak prečo z nás ten prúd živej vody nestrieka tak, ako to Ježiš hovoril?
Veríte v Ježiša Krista? Uverili ste jeho slovám o večnom živote? Prišla s vierou do vášho života nádej? Tak prečo z nás to požehnanie netečie, ako prúd živej vody?
Videli ste už striekať Herľanský gejzír? Možno tie najslávnejšie roky má už za sebou. Na tabuli vedľa sa píše, že niekedy striekal do výšky 35 metrov. Dnes je to asi 10 či 12. Ale aj tak je to krásny a veľkolepí pohľad, ktorý ľudí fascinuje. Tak nejako by z nás malo sršať Božie požehnanie, ale z nás to už len kvapká.
Čo sa stalo s tou živou vodou, ktorú nám Pán Ježiš dal? Nie je dosť živá? Stratil sa Duch Svätý, ktorý v cirkvi spôsobil jej naštartovanie?
Keď si prejdete dejiny kresťanstva, zbadáte, že sa to pohybovalo všelijako. Niekedy to bolo intenzívne, niekedy to vanutie Ducha bolo v útlme. Záležalo to na tom, ako sa ľudia tej ktorej doby jeho pôsobeniu otvorili. Vždy boli v cirkvi rôzne obrodenecké hnutia, ktoré sa snažili ten útlm, do ktorého cirkev upadala, nejakým spôsobom oživiť. Ale veľmi to záviselo na tom, ako sa ľudia tomu pôsobeniu Ducha Svätého otvorili. Začínalo to vždy nejakou malou skupinou ľudí, ktorí sa napili zo živej vody, ktorú Ježiš ponúkal, a potom sa z nich stali tie žriedla, z ktorých tá voda vyvierala aj na ďalších.Je to o viere, o oddanosti a úprimnej poslušnosti Bohu, Božiemu slovu.
Stále si myslím, že nič iné nepomôže tomuto svetu, aby sa dostal so svojich problémov, iba tá živá voda, ktorá na tento svet prišla s osobou Pána Ježiša Krista.
Stále si myslím, že nič iné nepomôže našim rodinám, len to, čo nás učil Pán Ježiš. Stále si myslím, že nič iné nepomôže medziľudským vzťahom, len to, čo nás vo svojom slove Ježiš naučil.
Nič lepšie nevymyslel tento svet ani vo výchove, ani v prístupe k ľuďom, ani v práci, či ľudskej zodpovednosti. Napriek tomu, že stále vymýšľame niečo nové, modernejšie, snažíme sa zbaviť kresťanskej ideológie a myslíme si, že tým, sa oslobodíme. Nič z toho nebude. Všetko toto nám prináša len trpké ovocie a následky, s ktorými sa nevieme vyrovnať.
Živá voda je len jedna a na svet prišla s osobou Ježiša Krista a potom pôsobením Ducha Svätého.
V našom svete je to ako s modernými umelými náhradami. Začali sme tvrdiť, že cukor škodí, a tak sme vymysleli umelé sladidlo. Nedávno niektorí vedci vyhlásili, že je pre zdravie nebezpečné a škodlivé.
Bolo mi minule smiešno, keď hodnotili kečupy predávané na Slovensku. Pri niektorých sa zistilo, že vôbec neobsahujú paradajky. Všetko je to o šťavách, farbivách, dochucovadlách a nakoniec ešte o množstve E-čok.
Či med, ktorý nie je med, či salámy a šunky, kde niet mäso, len pomleté kosti, veľa vody a koža.
Presne tak je to aj v tej duchovnej oblasti. Originál živej vody sme dali bokom a vymysleli sme umelé náhrady. A teraz sa čudujeme, že na nich umierame a nevieme si pomôcť.

AMEN

Piesne: 161; 163; 162; 164; A 39
Texty: 5M 31,6–8; G 3,13–14; L 24,49–53; Ž 47,2–10