1. Slávnosť svätodušná 2015

Kázňový text: 1Tes 5,19
Svätodušné sviatky. Zneje to tak veľkolepo a honosne, ale neviem, či by sme o nich vedeli takto rozprávať. Aj keď pre kresťanskú cirkev by to mal byť vždy veľký deň.
Na Letnice, alebo ak chcete na Svätodušné sviatky, vznikla kresťanská cirkev. Odvtedy tu kresťanstvo je. Občas máme popletené roky, aj ja som si vždy predstavoval, že to bolo niekoľko rokov po Ježišovom vzkriesení, ale pravda je taká, že ak ukrižovanie Pána Ježiša Krista a následné vzkriesenie bolo v roku 32, tak 50 dní na to boli Letnice. Sme teda stále vtom istom roku. To znamená, že kresťanstvo je na tomto svete 1983 rokov.
Svätodušné sviatky sú najviac odlišné od ostatných kresťanských sviatkov. Sú spomienkou na pôsobenie duchovných síl, ktoré zo začiatku mali aj výrazný viditeľný prejav, ale potom sa postupne strácal. Je pravda, že sa dal veľmi ľahko spochybniť, či úplne zhodiť za niečo zlé a nevhodné, čo mnohí ľudia vtedy aj urobili.
Keď si spomeniete, ako sa prítomnosť Ducha Svätého prejavila na Letnice, tak skutočne boli zvláštne tie plamene nad hlavami učeníkov, alebo veľký vietor, ktorý nastal v miestnosti, ale tieto prejavy videli iba učeníci. Ďalším prejavom pôsobenia Ducha bolo hovorenie inými jazykmi, to sa prejavilo na verejnosti v Jeruzaleme, ale niektorí svedkovia tej udalosti tvrdili, že sa učeníci opili muštom. To, čo sa mi snažíme vnímať ako veľmi veľkolepú a slávnu udalosť, odmietol niekto tak, že to dehonestoval, ako prejav nemorálnych ľudí.
Jedna a tá istá vec sa zrazu dala vnímať aj takto. Aj keď musím povedať, že to bol dôkaz neznalosti situácie. Učeníci, ktorí neboli učení, zrazu rozprávali cudzími jazykmi národov, ktoré tam v Jeruzaleme vtedy boli. To je ozaj zvláštna vec, keď si predstavíte, že nikto z nich nikdy v nejakej cudzej zemi nežil. Ale najväčším dôkazom zvláštnosti tohto dňa bol výsledok.
Jedno kázanie apoštola Petra, k tomu rozprávanie 11 ľudí v rôznych jazykoch o Kristovi, prinieslo k viere v ten deň 3000 ľudí. Nie zmanipulovalo, ani nie „oblblo“ nejakými premyslenými filozofickými ťahmi, nie zaviedlo šikovnosťou rečí, ale skutočne priviedlo k tomu, že títo ľudia uverili v Krista, stali sa kresťanmi a dali sa pokrstiť. Aspoň časť tejto Petrovej reči máme a nie je v nej nič manipulatívne ani zavádzajúce. Na ďalší deň pribudli ďalšie tisíce.
Ťažko to zamietnete pod koberec s tým, že to bol nejaký chvíľkový fanatizmus. To celé bolo hnutie, za ktorým treba vidieť duchovné pôsobenie. Myslím, že úplne presne to vystihol Gamaliel, ktorý pred židovskou radou povedal, že ak je z ľudí toto dielo, tak za chvíľu zanikne, ale ak je od Boha, tak si treba dať pozor, aby sme nebojovali priamo proti Bohu.
Letnice určite neboli dielom zopár nevzdelaných a nie veľmi výrečných mužov. Ja to beriem veľmi prakticky. Skúste v dnešnej dobe presvedčiť na niečo 3000 ľudí. Nemyslím na nejaké investovanie v nejakých bankách, či fondoch, alebo na nejaké poistenie. Bavíme sa o viere, o náboženstve.
Keď príde reč na tému svedectva nás kresťanov, tak všetci zhodne konštatujeme, že dnes ľudia nechcú o Kristovi počúvať. Nie sú ochotní veriť, nemajú o takéto veci záujem. Tak ako sa dostaneme k tomu, aby zrazu uverilo 3000 ľudí, aby ich slovo, ktoré počujú, bodlo v srdci? Peter v ten deň neurobil nejaký zázrak, na ktorý by prilákal poslucháčov. Nerobil nič zvláštne. Len kázal, ale to slovo bolo v ten deň predsa len inak oslovujúce a inak mocné.
Takže výsledok – Založenie prvého kresťanského zboru – nemôžeme pripísať na účet Petrovej šikovnosti v kázaní, ale na moc Ducha Svätého, na jeho vanutie a pôsobenie v srdciach kazateľov a poslucháčov.
Práve preto som dnes vybral ako kázňový text veľmi krátke slovo z listu apoštola Pavla.
TEXT: 1Tes 5,19
S problémami veľkých cirkví sa čím ďalej tým viac hovorí o pôsobení Ducha Svätého, ktoré sa vytráca v tradičných cirkvách, a ľudia majú pocit, že riešením je prejsť do nejakých menších spoločenstiev, ktoré nemajú tak komplikovanú organizačnú štruktúru a kde je prispôsobivosť oveľa jednoduchšia a rýchlejšia podľa požiadaviek dnešnej doby. Čím väčšia cirkev a viac cirkevných štruktúr, tým komplikovanejšia je zmena. A s tým súvisí aj množstvo problémov, ktoré vyplavávajú na povrch a odrádzajú kresťanov.
Nemusíme hovoriť o inej cirkvi, stačí, ak sa pozrieme na tú našu. Neschopnosť urobiť nejakú zmenu v štruktúre riadenia, stále nové a nové konflikty, ktoré rozdúchava vedenie, a náš „mienkotvorný časopis“ to neprestajne rozširuje, vyvolávajú u ľudí nedôveru. Neuvedomujeme si jedno ohromné riziko, ktoré súvisí s tým, čo priniesla do našej spoločnosti demokracia. A tým je slobodná voľba. Ak máte zlé skúsenosti v nejakom spoločenstve, niet sily, ktorá by vám zabránila hľadať niečo iné, kde sa budete cítiť príjemnejšie a prijateľnejšie.
Mladšie generácie nemajú také väzby na evanjelickú cirkev, ako ste ich mali, či máte vy starší. Už dávno neplatí to, čo opakovali mnohí evanjelici: …v tejto cirkvi som sa narodil a v tejto cirkvi aj zomriem.Toto nie je názor dnešného mladého človeka. Nenadiktujeme mu niekoľkými článkami, že nejaká mládežnícka organizácia, ktorú poznajú, už nie je dobra a že je najlepšie aby vstúpili do inej novej organizácie, ktorú nanovo založí cirkev. Neprinútite cirkevné zbory, aby si dali poistiť majetok cez nejakého iného poisťovacieho agenta len preto, že to niekto na vrchu takto rozhodol.
Toto nie sú spôsoby, ktoré slúžia k budovaniu cirkvi v dnešnej dobe. Robíme škodu sami sebe. Autoritatívny spôsob na ľudí už dávno neplatí. A čím väčší tlak vychádza zhora, tým vzrastá väčšia nedôvera. Ľudia nám odchádzajú do menšinových cirkví, kde takéto vypuklé a na povrch vychádzajúce problémy nie sú.
Mnohí majú pocit, že tam je väčšie pôsobenie a vanutie Ducha Svätého. Že tam nie je oklieštený a poviazaný do predpisov a zásad.
Je to naozaj tak? Keď si pozriete, ako žila prvá cirkev hneď vo svojich začiatkoch, ozaj v nej bola väčšia sloboda, bolo to zo začiatku viac živelné a menej riadené nejakými prísnymi predpismi. Zoberte si len také naše bohoslužby. Všetko v nich je presne určené. Kedy máte vstať, kedy si máte sadnúť, ktorý text sa číta tú ktorú nedeľu, aké piesne sa majú spievať podľa cirkevného roka, ako má byť farár oblečený, a kde má stáť. Už aj vy sami máte v sebe nejaké zvyky, ktoré vás s touto bohoslužbou zväzujú.
Mám ísť do kostola s dvomi barlami, aby na mňa všetci pozerali? Mám ísť do kostola, keď nevládzem vstávať a sadať? Mnohí kvôli takýmto hlúpostiam radšej ostanú doma. Tu sa tratí akákoľvek sloboda. Sami sebe si vytvárame zábrany. Hovorí sa, že: jeden myslel a vymyslel fúrik, a potom ho musel tlačiť. Nie sú aj toto prekážky Duchu Svätému? Neuhášame tým jeho pôsobenie v nás a medzi nami?
Už som to razu spomínal, keď sme hovorili o eunuchovi, ktorého po jednom rozhovore pokrstil učeník Filip na ceste z Jeruzalema do Gazy. Bolo to v začiatkoch cirkvi. Povedal mu o Kristovi len niekoľko informácií a potom ho pokrstil. V dnešných časoch by bol farár, ktorý niečo také urobí po jednom rozhovore, považovaný za nezodpovedného, ktorý svoju prácu neberie vážne. Veď neurobil základné veci. Nezapísal ho do matriky, nenahlásil jeho krst v zbore, do ktorého patrí, porušil tým parochiálne právo, pretože nemal súhlas z parochie, do ktorej tento muž patrí. Neopýtal sa ho, či má zaplatený cirkevný príspevok a ani ho neupozornil na to, že od toho dňa je to jeho povinnosť, a ešte ho pokrstil mimo bohoslužieb, nie v rámci nich a k tomu ešte mimo kostola, teda mimo bohoslužobného priestoru, pritom to nebol nejaký výnimočný prípad, pretože eunuch nezomieral. A ešte ani nevieme, či ho započítal na konci roka do štatistiky. Náročky som to preexponoval, aby som ukázal ten rozdiel, kde cirkev bola a čo riešila, a kde je dnes a čo rieši.
Brat senior Matejka mi rozprával, ako bol kaplánom v Prešove a ako mladý učil náboženstvo v nejakej dedinke tu blízko pri Prešove. Na náboženstvo mu prišlo 50 detí do miestnosti, kde bola len hlinená dlážka na zemi a pár lavíc. Dnes majú krásnu dlážku, ale nemajú 50 detí.
Ducha neuhášajte! Bola to vážna výzva apoštola Pavla. Je možné, že sme tou presnou organizáciou všetkého duchovného oklieštili jeho pôsobenie? Sú tie menšie cirkvi vo výhode v tom, že majú viac slobody a voľnosti? Alebo je problém niekde inde?
(pokračujeme v pondelok)
AMEN
Piesne: 165; 167; A 42; 173; 169; 175; A 43
Texty: 1 Kron 16,8–13; 1K 12,4–11; J 14,15–21; Ž 118,24–29