2. Slávnosť svätodušná 2015

Kázňový text: 1Tes 5,19

Včera som sa pustil do vecí v ktorých sám nemám celkom jasno. Je veľmi jednoduché vysvetliť slová nášho textu: Ducha neuhášajte!

Môžem hodiny vykladať to, že máme dať priestor Duchu Svätému, že sa máme dať do jeho pôsobenia. Že mu máme dať priestor na to, aby ovplyvňoval naše konanie i naše reči. Ale všetko toto sú teoretické veci, pri ktorých sa môžete opýtať: Ale ako sa to vlastne deje? Čo všetko môžem vo svojom živote pripísať pôsobeniu Ducha Svätého? Pri čom a kedy si môžem byť istý, že ten Duch Svätý pôsobí aj vo mne? Veľmi ťažko sa to vysvetľuje na konkrétnych prípadoch.
Mnohí, ktorí čítajú Božie slovo, očakávajú, že Duch Svätý sa bude prejavovať aj v dnešnej dobe tak, ako to bolo v začiatkoch cirkvi. Že aj dnes musia byť tak isto viditeľné prejavy jeho prítomnosti. To znamená vietor alebo glosolalea, teda hovorenie jazykmi, alebo uzdravovania na základe skladania rúk, či vyháňanie démonov. Biblia hovorí o krste Duchom Svätým a ohňom, to hovoril Ján Krstiteľ o Ježišovom krste.
Toto všetko sa v niektorých spoločenstvách pokladá za základný prejav pôsobenia Ducha Svätého. Ak tieto prejavy nie sú, tak to znamená, že tu nie je ani prítomnosť Ducha Božieho. Podľa týchto kritérií naša cirkev nevyzerá nijako dobre, pretože väčšinu týchto vecí celkovo odmietame ako neluteránske a neevanjelické. Lepšie to znie, keď to poviem tak viac citlivo: nepatria k evanjelickej zbožnosti.
Veľakrát sa napríklad oddeľuje krst od prijatia Ducha Svätého. Väčšina sme boli pokrstení ako deti, prijali sme krstom aj Ducha Svätého? Sú kresťanské spoločenstvá, ktoré vám na túto otázku odpovedia jasné nie. Ak si bol pokrstený ako dieťa, zabudni na to, že si sa stal chrámom Ducha Svätého a že Duch Boží v tebe prebýva. Oni pri svojich členoch vyžadujú nový krst, ktorého súčasťou je osobné vyznanie viery a nejaký dôkaz prítomnosti Božieho Ducha a tým je znova glosolalea – teda hovorenie jazykom. Aj keď Božie slovo nikde nehovorí o tom, že prítomnosť Ducha Svätého sa prejavuje práve takto, alebo iba takto.
Naopak, apoštol Pavel v prvom liste Korintským kresťanom v 3. kapitole píše: Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? Kto kazí chrám Boží, toho skazí Boh, lebo chrám Boží je svätý a tým ste vy! V tom texte, ani vlastne v celej kapitole sa nehovorí o žiadnych viditeľných prejavoch prítomnosti Ducha. Nie sú tu žiadne podmienky, ktoré by mal veriaci človek splniť preto, aby o ňom platilo, že v ňom Duch Boží prebýva. Je to o obyčajných kresťanoch, o ktorých píše apoštol Pavel.
Na inom mieste spomína: Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. 1K 12,13. Preto v našej cirkvi učíme, že krstom prijímame Ducha Svätého.
Nevidím teda problém v tom, žeby v našej cirkvi nebolo pôsobenie Ducha Svätého. Nemusíme vyžadovať nejaké konkrétne zázračné prejavy, aby sme mohli povedať, že aj medzi nami pôsobí tá zvláštna Duchovná sila, ktorá nás vedie k viere. Luther tieto veci vysvetľoval tak, že človek by nikdy sám zo seba sa nemohol stať veriacim, ak by na neho nepôsobila sila Ducha Svätého. To, že sme teraz tu bez Jeho pôsobenia, by nebolo možné.
No to ešte neznamená, že je všetko v poriadku. Ducha Svätého môžeme mať v sebe, môžeme byť chrámom Ducha Svätého, ale toho Ducha môžeme svojim životom zarmucovať. Či slovami nášho kázňového textu: môžeme ho uhášať, ubíjať, ničiť, či doslova sa mu vzpierať a robiť napriek. Prípadne ho ignorovať, či úmyselne sa dostávať spod moci jeho vplyvu. Duch Svätý je Boh a Boh nie je násilník. To povedal aj Pán Ježiš.
Pôsobenie Ducha Svätého, je často prirovnávané k ohňu a k plameňu, ktorí sa dokáže veľmi rýchlo šíriť.

Pamätám si, ako sme raz v Chyžnom vypaľovali na jar suchú trávu vedľa nášho plota na záhrade u svokrovcov. My sme mali pokosenú trávu, ale z druhej strany plota bola taká stará a suchá, úplne vrastená do pletiva. A keďže nás bolo dosť, povedali sme si, že po kúsku stále niečo zapálime, budeme to lopatami strážiť, aby sme plot krásne vyčistili. Lenže zafúkal vietor a zrazu to horelo všetko. Bol to okamžik, ako sa to rýchlo vymklo spod kontroly, nedalo sa to už ustrážiť. Vtedy som prvýkrát videl, ako oheň bez problémov preskočil asi 5 metrov široký potok a už horela tráva aj na druhej strane.

Takto vyzerali prvé Letnice. To doslova a do písmena horelo tým duchovným plameňom. Radi by sme to videli aj dnes, ale to vanutie Ducha už nie je také.
Dnes to vyzerá tak, akoby sme sa snažili ten oheň ustrážiť, stále mať pod kontrolou. Ak sa niekde niečo začne šíriť, my to hneď všetko hasíme a snažíme sa to dať do nejakej prijateľnej normy podľa našich predstáv. Znova si pomôžem históriou. Keď do zákonnického židovstva prišiel Ježiš s novými myšlienkami, novým pohľadom na veci, bolo to vanutie Ducha Božieho. Prvá reakcia farizejov a sadukajov bola, všetko to stlmiť. Snažili sa to za každú cenu udržať v tých bariérach, ktoré židovstvo malo nastavené vtedy, a ťažko sa im prijímali veci, ktoré neboli v medziach ich normy.
Podobné problémy mal na svojich misijných cestách apoštol Pavel. Keď zvestoval evanjelium Židom, v mnohých synagógach im jeho zvesť nesedela do toho tradičného židovstva. A tak robili to, čo im bolo prirodzené, vzpierali sa, brzdili to celé, namietali, kládli všemožné prekážky. To všetko môžeme nazvať uhášanie Ducha. A ozaj sa to na mnohých miestach podarilo.
Pôsobenie Ducha Svätého vnímam aj v dnešnej dobe, viac však v takej osobnej rovine. Vidím pôsobenie Božieho Ducha pri deťoch, na doraste či konfirmácii. Väčšinou je to na rôznych kresťanských výletoch, keď sa Božie slovo toho človeka osobne dotkne. Vidno na nich, že začínajú chápať o čo ide, že viera v Boha je pre človeka dôležitá vec, že k životu potrebujú Boha. Vážne sa o tom začnú rozprávať, začnú sa na tieto veci pýtať. Ale potom vidím, ako výlet skonči a skončí aj ten intenzívny vplyv a celé to uhasí občas aj neveriaca rodina, pretože pre nich to nie sú podstatné a dôležité veci, či neveriaci priatelia, ktorí dokážu ten mali plamienok Ducha doslova zliať studenou vodou.
Možno to občas urobíme aj my ako cirkev, ako zbor, že nie sme schopní tolerovať nejakú inakosť v prejavoch viery. Niektoré veci sú pre nás ťažko prijateľné, nedokážeme ich prijať ako prejav zbožnosti a viery človeka. Tak sa doslova podobáme židovstvu v dobe Pána Ježiša.
Nehovoriac ešte o nejakej podpore, ktorú potrebujú ľudia na začiatku svojej cesty viery, ale my namiesto podpory, veľa kritizujeme či veľa očakávame. Čo v mnohých prípadoch prináša opačný efekt.
Ducha neuhášajte! Máme čo robiť, aby sme toto Pavlovo slovo naplnili. Otvárať vlastné srdcia, nebyť príliš poviazaní vlastnými predstavami zbožnosti a povzbudzovať tých, ktorí sú iba na začiatku cesty viery. No a veľa sa modliť, aby Duch Svätý konal medzi nami.

AMEN

Piesne: 181; 171; 170; 178; A 44
Texty: 2M 17,1–7; Sk 11,19–26; J 6,44–47; Ž 51,12–21