Svätá Trojica 2015

Kázňový text: Sk 2,37–39

V poslednom čase sa veľmi veľa sťažujeme na to, čo sa okolo nás deje. Mám pocit, akoby ľudská nespokojnosť stále len rástla a zväčšovala sa.

Aj keď neviem, či je to vôbec možné, aby to takto pokračovalo, a dokedy sa to môže takto zhoršovať. Aj sa trochu desím toho, že niekto stratí nervy a urobí niečo veľmi zlé, či už z vlastnej frustrácie, alebo z celkovej atmosféry. Sú ľudia, ktorí z takéhoto vypätia a nezvládnutia svojej situácie spáchajú samovraždu, ale sú aj takí, ktorý svojím rozhodnutím vedia ublížiť množstve okolo nevinných ľudí.
S kýmkoľvek sa v posledných dňoch o niečom rozprávame, riešime napríklad katastrofálne rozkopané Košice, zápchy na každom mieste. Komentáre, že všade niečo začnú a nič nedokončia, nemajú konca kraja. To, že sa cez mesto nedá normálne prejsť, som chápal. Chcú vymeniť električkovú trať a je to jednoducho veľmi zdĺhavé, ale keď v pondelok ráno, keď bola špička, začali maľovať prechody pre chodcov na vstupe do mesta, to už bolo ozaj divné.
No tento týždeň som mal aj iný zážitok, kde mi zase k tej nenormálnosti niečo pribudlo. Od Ďurďošíka po Košické Olšany sfrézovali celú cestu. Chodím tam často a ten asfalt bol dobrý, záplata iba zriedka, koľaje tam tiež neboli, napriek tomu sa dobrý asfalt frézuje a dávajú tam nový (pohľad obyčajného vodiča). Väčšina ľudí krúti podľa mňa logicky hlavou, pretože máme okolo množstvo hrozných ciest, na ktoré niet peniaze na opravu. Stačí prejsť autom z Obišoviec do Drienovskej a hneď zistíte, kde máte na aute povolenú šrúbu, či nejaký vybitý čap. A tak je to skoro vo všetkom.
V politike, či v cirkvi, ľudia majú pocit, že sa dejú samé nenormálnosti. Len nadávame, jeden pred druhým sa sťažujeme, smejeme sa, púšťame ironické poznámky, ale myslím, že si aj uvedomujeme vlastnú bezmocnosť. Neurobíte s tým nič, len musíte prijímať jednu absurditu za druhou.

V piatok som stál na parkovisku pri poliklinike na severe a čakal som manželku. Sú tam také prízemné garáže, ku ktorým prišiel starší pán, dôchodca. Vybral si auto, zamkol garáž a zrazu si uvedomil, že sa nevie dostať na cestu priamo spred garáže, pretože auta na parkovisku mu zatarasili cestu. Musel prejsť po chodníku niekoľko metrov, až tak sa mu to podarilo. Na tom nebolo nič zvláštne, ale ten veľmi slušne oblečený decentný pán stiahol okienko na aute a koľko vládal, začal brutálne vulgárne kričať a nadávať. Nič z toho sa tu nedá zopakovať. Nikto okolo nešiel, nikto ho nepočúval, ako by sa rozprával sám so sebou. Ale nadával ako nepríčetný. Pri tom stačilo prejsť pár metrov autom po chodníku a na cestu sa bez problémov dostal. Mne to k jeho výzoru vôbec nešlo. Keď si otváral garáž a sadal do auta, bol to niekto iný. Ja som nechápal, koľko zloby, či hnevu dokáže byť v jednom človeku, pre takú nepodstatnú a nedôležitú vec.

Myslel som v tej chvíli na to, ako nezvládame situáciu. Nezvládame veci, ktoré sa okolo nás dejú. Sme nejakí vypätí, hocičo nás rozhodí, rozčúli, pri tom sú to často drobnosti, detaily, ktoré by sme mali ozaj s kľudom a nadhľadom zvládať a prechádzať cez ne.
Ale už nie. Už to nedokážeme. Mám pocit, že je to čím ďalej tým horšie. Preto som sa sám seba pýtal presne tak, ako sa pýtali ľudia v Jeruzaleme na prvé Letnice: Čo robiť mužovia, bratia?
Sklopiť zrak i hlavu a byť ticho a všetko to nejako pretrpieť? Povedať si, že to takto už v tomto svete musí byť a nič sa s tým robiť nedá? Alebo budeme organizovať nejaké protesty, písať sťažnosti, či petície? Viete, ale toto nás ľudí vo vnútri nezmení! Myslím, že musíme robiť niečo so sebou, lebo raz zoberieme zbrane do rúk a všetci sa tu pozabíjame. Viem, že veriacemu človeku by sa nemalo stať niečo také, že sa prestane ovládať, že sa prestane kontrolovať, že nebude vedieť reagovať rozumne a pokojne. Nech už sa dostávame do akejkoľvek ťažkej, komplikovanej, či stresovej situácie.
Akí ste vy, bratia a sestry? Máte ešte nadhľad? Dokážete sa ovládať, keď vidíte absurdity tohto sveta? Alebo už aj vám sa stáva, že vás dokážu znervózniť a znepokojiť aj maličkosti, ktoré ste v minulosti bez problémov prehliadli? Mám pocit sám pri sebe, že sa mením, že tieto veci sa horšia. Tá podráždenosť sa prejavuje častejšie ako v minulosti. Je to vekom?
Takže čo robiť? Odpoveď učeníkov na čele s apoštolom Petrom bola: Kajajte sa!
No, poviete si, to je úžasná rada, ako vystrihnutá z nejakej kresťanskej kázne. Ale musím povedať, že je to veľmi múdra rada. Skôr než začnete kohokoľvek posudzovať a nadávať mu, hodnotiť ho, uvedomte si svoje vlastné chyby. Je vždy k čomu sa priznať. Ktokoľvek môže byť „hlupák, blázon, či debil“, ale keď sa pozrieme na seba a svoj život aspoň trochu kritickým okom, uvidíme toľko vlastných nedostatkov, že vlastne by sme ani nemali iných kritizovať.
Často myslím na to, že odo mňa chce Pán Boh viac. Čítal som teraz nedávno jeden príbeh.

Nejaký muž sediaci v aute sa posúval pomaly v kolóne pred semaforom. Auto pred ním šoférovala nejaká žena, ktorá popri posúvaní auta v kolóne využívala čas, takže ešte telefonovala, potom sa upravovala, niečo hľadala v kabelke. No vďaka tomu reagovala vždy trochu oneskorene. Keď sa pomalým tempom dostala k semaforu, pri najbližšej zelenej zase niečo robila iné a auto jej zdochlo. Kým naštartovala bola znovu červená. Šofér za ňou to nevydržal. Začal trúbiť, rozhadzoval rukami za volantom a samozrejme vulgárne nadával, čo cez stiahnuté okno bolo počuť.
Do toho pribehol policajt, prišiel k otvorenému okienku muža, okamžite mu kázal vystúpiť a žiadal od neho doklady. Muž nato iba krútil hlavou a pýtal sa: – Prečo kontrolujete mňa. Videli ste čo robila táto žena?
Policajt na to odpovedal: Ja som si všimol skôr vás. Na aute máte nalepenú rybu, tú nosia ako znamenie kresťania a keď som počul ako nadávate, bol som si istý, že to auto ste určite ukradli a že ste zlodej. Preto som vás hneď skontroloval.

Viete, ako veľmi dôležité je to, aby sme v tomto svete boli iní? Aby sme dokázali jednať inak, správať sa inak? My by sme do tohto nepokojného a rozháraného sveta mali prinášať upokojenie. Už je toho chaosu tu tak či tak dosť. A celkovo sa to nijako nelepší. Ľudia tento tlak nejako nezvládajú.
Nehovorím, že nám má byť všetko jedno, že budeme voči všetkému ľahostajní, ale skôr vidím, žeby sme sa mali snažiť situáciu upokojovať, ako prilievať benzín do ohňa.
Peter povedal, že sa máme dať pokrstiť v meno Pána Ježiša Krista a prijať dar Ducha Svätého. To sme vlastne urobili. Sme pokrstení v meno Trojjediného Boha a stali sme sa chrámom ducha Svätého. Takže zasľúbenie večného života, ako hovoril Peter, platí pre nás a naše deti. Tak ako nám môže pokaziť deň 10 minút navyše v kolóne cestou do roboty, alebo o pár metrov dlhšia prechádzka po rozbitých Košiciach, keď sa bavíme o večnosti, o živote s Bohom a v Božej blízkosti?
Nehovorím, že nie sú veci, ktoré nás rozladia. Ale aby sme sa pre nepodstatné veci menili na monštrá, ktoré vrieskajú a nadávajú, preklínajú a berú Božie mená nadarmo tak ohavne, že si musíte zapchávať uši, tak toto už v poriadku nie je.
Rozhádže vás nejaký nový korupčný škandál v politike, či podvody v športe, či absolútne nepochopiteľné veci nášho štátu? Rozhádže vás to až tak, že sa prestanete ovládať?
Bratia a sestry, sme predsa veriaci ľudia a tomu zlu, ktoré je aj v nás sa predsa musíme vedieť postaviť.
Božie slovo hovorí: Hnevajte sa, ale nehrešte! Nech slnko nezapadá nad vašim hnevom. Sú to jednoznačné slová, ktoré v dnešnom svete musia platiť. Môžeme byť podráždení, môžeme byť nespokojní, ale nie nepríčetní, nie pohltení zlosťou a nenávisťou, ktorá nemá žiadne hranice.
Náš svet potrebuje upokojenie. Potrebuje príklad toho, ako krotiť svoje vášne.

AMEN

Piesne: 182; 184; 183; 229; A 44; 654
Texty: Iz 6,1–8; Sk 2,24–35; M 28,16–20; Ž 145,1–13