4. po Svätej Trojici 2015
Kázňový text: Mt 5,13–16
Blížia sa nám bratia a sestry prázdniny, a aj keď to pre mnohých starších nie je až taká zmena, pretože do práce sa chodí ďalej riadne a dôchodcovia túto zmenu tiež nijako zvlášť nepocítia, pretože na ich povinnostiach sa nič zvláštne nemení, predsa je to len určitý zásah do bežných tradičných dní.
Do istej miery budú mať rodičia a starí rodičia väčšiu zodpovednosť, viac starostí s tým, čo s deťmi, ako im vyplniť voľný čas, aby nevymýšľali hlúposti a venovali sa niečomu zmysluplnému.
Dnes na začiatku blížiacich sa prázdnin chcem použiť jeden veľmi známy biblický text, nad ktorým budeme spolu rozmýšľať. Nebude to iba s tými, ktorí majú prázdniny, ale s nami všetkými, ktorých sa prázdninový režim dotkne, či už kvôli starostlivosti o deti či vnúčatá, alebo aj kvôli rôznym aktivitám s nimi, ako sú tábory a rôzne výlety.
Náš text je z evanjelia Mt 5,13–16
Sú to veľmi známe prirovnania Pána Ježiša. Ich zmysel a význam je totožný. Bez toho, aby sme nad tým všemožne špekulovali, soľ je soľou preto, lebo je slaná a v tom je jej podstata a zmysel. Dodáva našim jedlám chuť. Ak nie je slaná a stratila by túto svoju charakteristiku, už by ste ju nenazývali soľou. Bol by z toho len biely prášok možno nejakej neidentifikovateľnej chuti, ale nič viac.
To isté platí pri svetle. Je to niečo, čo zaháňa a prekonáva tmu. Ak by nesvietilo, nikdy to nenazveme svetlom. Potom to už môže byť čokoľvek, ale ak nesvieti, nevytvára svetelné žiarenie, tak to nie je svetlo.
Dalo by sa povedať, že Pán Ježiš v tých svojich slovách povedal nezmysel.…ak soľ stratí chuť…, to je predsa nelogické, pretože ak soľ prestane byť slaná, už to v tom momente nie je soľ. Už je to niečo čudné, niečo nezmyselné.
Tak isto je to so svetlom. Svetlo potrebujeme vtedy, keď je okolo nás tma a my ju potrebujeme prekonať. To znamená, že svetlo sa stavia v dome, alebo v miestnosti vždy niekde vysoko, aby odtiaľ osvetľovalo všetko naokolo. Nikto nenamontuje luster na podlahu, ani nikto neinštaluje svetlo pod gauč, aby svietilo na prach pod ním, ale vždy na miesto, odkiaľ sa dobre šíri a osvetľuje svoje okolie. Keď v dobe Pána Ježiša bola jediným zdrojom svetla svieca, tak on hovoril o tom, že ju niekto nepriloží nádobou, lebo by to nemalo zmysel, ale postaví ju niekde na vyvýšene miesto, aby svietila všetkým.
V podstate tomuto obrazu všetci veľmi dobre rozumieme. No podstata toho celého je v tom, že Ježiš povedal, že každý veriaci človek, je pre tento svet soľou a svetlom.Ak veríš v Krista, dodávaš svojmu okoliu chuť, ovplyvňuješ ho a zviditeľňuješ to, čo nie je celkom dobré a čisté.
Ako malému mi to trvalo dosť dlho, kým som pochopil, že soľ sa dáva aj do vecí, ktoré samé o sebe nie sú vôbec slané. Napríklad ryža v mlieku, detská krupica, koláče či akékoľvek sladké jedlá, ktoré sa varia, alebo pečú, kvôli chuti sa do nich pridáva štipka soli.Nerozumel som prečo? Veď to má byť sladké a nie slané. Napriek tomu, že sú to všetko sladké jedlá, potrebujú niečo, čo ich chuť zvýrazňuje.
No zvláštnosťou je, že tu soľ tam nevidíte. Je tam, rozpustí sa v jedle a ovplyvňuje všetko s čím príde do kontaktu v tom ktorom hrnci, ale neviete ukázať prstom, kde sú jej zrniečka.
Ježiš nás veriacich ľudí nazval takouto soľou. Pridáva sa do jedla ako ingrediencia, ktorá zvýrazňuje chuť a robí to jedlo príjemným. Aj keď nie je vždy viditeľná, nepláva na povrchu, neovplyvňuje farbu toho čo jeme, ale je veľmi dôležitá.
Predstavte si Pána Boha ako takého šéfkuchára, to je v dnešnej dobe aktuálne. Varí trochu inak. On skladá tie svoje jedlá z ľudí, či už je to rodina, či už sú to nejakí priatelia a známi, kolegovia, ktorí sedia spolu v práci. Popri tých všelijakých ingredienciách, stále zoberie a prihodí do takejto partie či spoločenstva jedného kresťana, posolí to, dá tomu spoločenstvu nejakú tu chuť. Čiže tak, ako je to v hrnci, tak je tomu aj v tom spoločenstve ľudí. Sme rôzni, máme rôzne charaktery, rôzne povahy, rôzne záujmy, ale je tam aj trochu toho slaného kresťanstva, ktoré v tom spoločenstve je a ovplyvňuje ho tou svojou slanosťou. Tak by to malo fungovať. Toto je Božia predstava.
Ste v práci medzi svojimi kolegami nie iba preto, aby ste zarábali peniaze, ale aby ste tým ľuďom naokolo dodávali chuť, ktorá z nich robí príjemné prostredie.
Tak je to v škole počas roka, v triede, ale tak tomu bude aj počas prázdnin, keď sa deti, či mládež stretne na ulici a začne riešiť, čo budú robiť a čomu sa budú vo voľnom čase venovať.
Ale tak je tomu, aj keď sa vy dôchodcovia niekde stretnete a pustíte sa do debaty, ak sa vyberiete niekde na výlet, či na liečenie a dostanete sa medzi iných ľudí…
Veriaci človek všade tam prináša svoju chuť, svoju slanosť. To je tá naša zóna vplyvu. Tam sa melú všetky tie veci. Problémom je však to, o čom Ježiš rozprával v tom našom obraze. Ste soľou, lebo máte také meno, ale neprinesiete tam tú Kristovu slanosť.Neovplyvňujete tých ľudí svojimi kresťanskými názormi, svojimi kresťanskými pohľadmi, nepôsobíte na to svoje okolie tou Kristovou slanosťou.
Ježiš chcel, aby veriaci ľudia tomuto svetu dávali tu príjemnú chuť. Namiesto toho riešime problém, že nie sme dostatočne slaní.
Pustíte sa do rozhovoru s ľuďmi niekde na ulici, ale nedáte im pocítiť, že tam prinášate niečo iné. Proste keď nadávajú, tak nadávame s nimi, keď ohovárajú ohovárame s nimi, keď klebetia, klebetíme s nimi. Kde je v tom tá naša inakosť, tá slanosť?
Keď sa rieši politika, keď sa riešia problémy spoločnosti, keď sa teraz rozoberajú migranti z tretích krajín, keď sa robí nejaká práca, kde je ten náš postoj, kde je tá Kristova láska, Kristove hodnoty, ktoré tomu celému máme dávať my?
Keď sa zíde rodina, keď niečo rieši, keď len tak každodenne funguje, kde je tá naša kresťanská chuť? Kto ovplyvní naše deti, naše vnúčatá tým Kristovým pohľadom na veci, jeho hodnotami?
Skúste si predstaviť, že k vám príde niekto cudzí na návštevu do vášho domu. Ako dlho by mu trvalo prísť na to, že prišiel do kresťanskej domácnosti?
Ja to mám jednoduchšie, kto príde k nám, uvidí na priečelí domu kríž. Ale čo tak u vás? Nájde ešte niekde kresťanský symbol? Nejaký obraz s touto tematikou na stene? Prípadne ako to bývalo v evanjelických rodinách, nejaký biblický citát na nejakej tabličke? Netvrdím, že také niečo musí byť. Ale čo iné? Biblia v spálni na nočnom stolíku? Kresťanské knihy v knižnici, či na stole?
A čo tak z rozhovoru s vami? Ako dlho by to trvalo cudziemu človeku pochopiť, že sa rozpráva s kresťanom? Sú pre váš slovník bežné vyjadrenia ako:…vďaka Pánu Bohu za to…;…ak Pán Boh dá…;…pre mňa, ako veriaceho človeka, je toto dôležité…, o tom sa nebavme, to je v Božích očiach hriech… Pre ľudí, ktorí sú soľou, sú tieto veci normálne. Prirodzene by to z nás malo vychádzať, pretože soľ je soľ a je slaná, nemôže byť sladká, nemôže byť bez chuti, nemôže stratiť svoju slanosť.
To znamená, že veriaci človek je veriaci človek a je ním vždy, keď spí, keď pozerá televízor, keď sa rozpráva s ľuďmi, keď pracuje v práci, alebo len robí niečo doma, či ide na nákup.
Všetko ostatné je logicky nezmysel. Soľ som v nedeľu v kostole, keď sa modlím a spievam, ale doma mám chuť octu? To sa nedá.
Uvedomte si, že v našich rodinách sme možno my jediní, ktorí ju ochucujeme. Nepomôže sa nám spoliehať na niekoho iného. Už dávno nie sme v nejakej prevahe. Ale naša prítomnosť dodáva tomu celému tú správnu príchuť. No iba vtedy, keď sme skutočne slaní.
Vy ste soľ zeme…, vy ste svetlo sveta…, tak honosné funkcie, ale v realite života tak biedny prejav. Najvyšší čas s tým niečo urobiť.
AMEN
Piesne: 393; 352; 447; 456; A 55; 654
Texty: Zach 7,8–10; R 14,7–13; Mt 7,1–5; Ž 42,2–12
