10. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 1Kr 12,24

10. nedeľa po Svätej Trojici je už tradične spomienkou na zničenie mesta Jeruzalema.Rozmýšľal som, prečo sa tento sviatok v kresťanských cirkvách zachoval až doteraz.

Nie sme židia. Väčšina z nás v Jeruzaleme nikdy nebola a nedostane sa tam. Možno tak raz za život na nejakú dovolenku. Je to zopár tisíc kilometrov ďaleko. Tak prečo si my Európania pripomíname toto dávne zničenie mesta, ku ktorému nemáme žiaden citový vzťah? Keď občas započujeme v správach o nejakom konflikte medzi Židmi a Palestínčanmi, tak sa nám to celé zdá veľmi ďaleké a veľmi cudzie.
Faktom je, že ak sa na to pozriete takto, tak dnešná nedeľa nie je ničím zvláštna ani výnimočná a málo koho sa bude nejako osobne dotýkať. No kajúca nedeľa v cirkvi ostala pre niečo iné. A musím podotknúť, že má k nám bližšie oveľa viac, ako si to chceme pripustiť.
Už som to raz spomínal, že v našej cirkvi máme veľmi radi rozprávanie o láskavom a milostivom Bohu. A v podstate o takej druhej strane Pána Boha rozprávame menej, neradi to počúvame. Akoby sme nechceli poznať celú pravdu.
Nie je príjemné rozprávať o tom, že Pán Boh raz buchne obrazne po stole a urobí radikálny poriadok. Radšej hovoríme, ako nás miluje, aký je láskavý, aký je odpúšťajúci a ako si my ľudia môžeme dovoliť všetko a On si nemôže dovoliť nič.
Presne takéto vnímanie Boha malo židovstvo. Bolo to citeľné od čias Pána Ježiša Krista a po jeho odchode sa to ešte viac prehlbovalo. My sme dokonalý, vyvolený židovský národ, kto je viac? V našej dnešnej reči to znie takto: My sme predsa pokroková kresťanská Európa, kto je vyspelejší a kto je ďalej v morálke, v kultúre, či bohatej histórii ako my?
Musím sa priznať, že ma prekvapilo, ako si napríklad v ateistickom Česku uctili pamiatku Majstra Jána Husa. Prekvapuje ma, ako na Slovensku dokážeme vyzdvihnúť kresťanské osobnosti, ako boli Štúrovci (rok 2015 je rokom Ľ. Štúra), či Cyril a Metod… Pritom súčasné pokolenie už zďaleka nie je také veriace a také zbožné.My už len hráme divadielko.Mnohí sa na veriacich ľudí už iba hrajú.Je to len pretvárka našej spoločnosti. Ostalo už len krásne meno po Kristovi, falošná hrdosť na niekdajšiu slávu.
A to je presne tá istá pozícia, v ktorej zažilo Židovstvo svoj pád až na samotné dno.
Keď začala vzbura proti Rímskej ríši v roku 68 nášho letopočtu, vyzeralo to pre Židov ako ohromné Božie požehnanie. Rím prechádzal vnútornou krízou. Cisár Nero bol zavraždený a veliteľ Vespasian, ktorý mal potlačiť židovskú vzburu, musel svoje ťaženie zastaviť a okamžite sa vrátiť do Ríma. Ale keď sa situácia v Rímskej ríši upokojila, prišlo to, čo nikto nečakal. Nikto tomu asi ani neveril, žeby Boh opustil toto sväté mesto a len tak ho vydal napospas nepriateľom. Jeruzalem predsa do celého sveta niesol Jeho meno. Ale Boh ho skutočne vydal. Nezaváhal ani na chvíľu.
Poznáte taký vnútorný pocit, že vám sa predsa nič nemôže stať?
Páči sa mi jedna reklama, na nejakú poisťovňu. Manželka sa pýta večer manžela, sediaceho pri TV , či už zaplatil poistku za dom. A on s takým kľudom hovorí, že nie, veď čo sa môže stať. A v tom im udrie do domu blesk, začne horieť televízor, on diaľkovým podpáli záclony, jej praskne batéria, keď chce nabrať vodu a jemu ešte vyfučí do tváre práškový hasiaci prístroj. Nakoniec, keď už stoja pred horiacim domom, im naň ešte padne vedľa stojací strom.
Nespomínam to preto, že sa máte dať poistiť. Kto poistí tie poisťovne, keď Pán Boh dopustí nejaký trest? To by som rád vedel.Keď sa to raz zosype, tak sa to zosype všetko.
Ide mi práve o ten podivný pocit, že je všetko tak, ako má byť, a my sme predsa v bezpečí.Ono to nezávisí od človeka. Je to na Božej vôli a milosti.
Nedávno sme mali u rodičov návštevu. Tá pani pochádza z Ukrajiny, aj keď trvalo žije v Čechách. V našich správach sa ten konflikt spomína už iba sporadicky. Podľa našich správ to vyzerá tak, akoby sa už skončil, akoby sa tam už prestalo strieľať. Ale opak je pravdou. My sme si naň zvykli. Keby ste sa tých ľudí opýtali, či ešte chcú vojnu, povedia nie, ale nestojí to na nich a ani množstvo ľudí, ktorí tento konflikt nechcú, ho nezastavia. Je tam a strieľa sa ďalej, a ďalej zomierajú ľudia. Oni už nemajú pocit bezpečia. A určite im ho nedá ani žiadna poisťovňa.
Sú veci v živote človeka, ktoré sa dejú rozhodnutím Hospodinovým. Niečo môžeme zmeniť a ovplyvniť svojimi modlitbami, iné rozhodnutia sú následkom našich chybných krokov.
Vrátim sa dnes trochu k Šalamúnovmu synovi Rechabeámovi. Keď sa severných desať kmeňov oddelilo a zvolilo si vlastného kráľa, veľmi rýchlo pochopil celú tu vec, ako svoje vlastné zlyhanie. K ďalším jeho prchkým a rýchlym rozhodnutiam patrilo to, že chcel Izraelskú časť získať späť a tak začal organizovať vojnu.
Zjednotenie vybojovať násilím. Bolo to vážne rozhodnutie, pretože mal brat bojovať proti bratovi. Od mocnej spoločnej ríše, kde bolo bohatstva a blahobytu, je niekedy na krôčik k nekonečnej nenávisti. Je to veľmi tenká plocha, na ktorej sa pohybujeme.
Mne to pripomína naše rodiny. Miesto, kde spoločne ako deti vyrastáme, prežívame svoju mladosť, svoje starosti i radosti, a potom príde moment, ktorý celé tie vzťahy rozbije a spraví so súrodencov absolútnych nepriateľov, otca a syna, dcéry a matky neznášanlivých ľudí. Je to veľmi zvláštne, že sa niečo také vôbec môže udiať. Ale stáva sa to a dochádza k tomu veľmi často.
Boli sme na pár dni v Chyžnom, postretali sme mnoho známych ľudí a počas jedného rozhovoru sme sa pýtali jednej pani, ako sa má, čo deti, kde sú, kde robia, čo rodičia, ako sa majú. A ona pri odpovedi o mame povedala: neviem, asi dobre. Býva inde, nestretáme sa, s ňou sa nedá vyjsť, ja som pre ňu tá najhoršia dcéra. Sme všelijakí, možno sa na staré kolená s nejakým človekom ozaj nedá vyjsť, ale otázka je, či sme urobili všetko pre zmierenie. Či sme prestali my sami bojovať, či sme stiahli všetky svoje zbrane, aby to ten druhý človek skutočne pochopil.
Toto sú prípady, ktoré sa v našich rodinách objavujú čím ďalej tým viac. Naschvál som spomenul príklad z inej časti Slovenska, aby som sa nikoho nedotkol, ale toto je vážny problém dnešnej doby. V každej rodine nájdete niečo také, kde brat nepozná brata, kde deti nevedia, čo je s rodičmi, kde rodičia nevedia, čo je s deťmi. Kde otec či mama musí povedať, že už nemá syna, či dcéru, alebo aj naopak deti povedia, že už nemajú rodičov.
Ako sa dokáže tak silné puto, ako je medzi rodičom a dieťaťom zmeniť na nenávisť, alebo priamo matkou a dieťaťom? Ako tak silné puto, ako je súrodenecká láska, kde roky od detstva do dospelosti prežijú navzájom spolu, a aj keď sa hašteria a niekedy naťahujú, predsa len dokážu stáť jeden za druhým, ako sa dokáže zmeniť na takú odcudzenosť a nezáujem?
Pre peniaze, majetky či dedičstvá, pre rôzne pochybné krivdy, ktoré sa prenášajú z ďalekej minulosti, pre rôzne domyslené hnevy, ktoré vznikli vo vlastnej fantázii a možno reálne sa nikdy takto nestali.
Dnes je kajúca nedeľa a niektoré takéto veci by sa mohli v našich rodinách skončiť.Mohli by sme nájsť z toho všetkého slobodu. Veď predsa nebudeme do smrti nenávidieť tých, s ktorými sme od detstva vyrastali. Raz predsa musí niekto prísť s návrhom: Skončime to, podajme si ruky, odpusťme si, aby sme mohli pokojnejšie žiť a pokojnejšie umrieť.
Toto je môj návrh pre vás bratia a sestry na dnešný deň. Zoberte sa dnes po obede, dajte si tu námahu, vstaňte a choďte za svojimi súrodencami a v pokore a pokání navrhnite zmierenie. Možno vás z toho dvora vyhodia, ale aj tak to skúste. Uľavte svojej duši a svojmu svedomiu.
Už nech bol kráľ Rechabeám akýkoľvek, po slovách proroka vojnu z Jarobeámom nezačal a zachránil tak množstvo životov.
Ak máte niečo také vo svojej rodine, Pán Boh vás dnes pozýva, aby ste urobili krok k zmiereniu. Využite túto nedeľu k tomu, k čomu nám ju Pán Boh dal.

AMEN

Piesne: 377; (459); 329; 629; A 57; 654
Texty: 5M 30, 11–16; Zj 3, 1–3; Mt 11, 20–24; Ž 74, 1–3.8–12