17. po Svätej Trojici 2015

Kázňový text: 1Kr 16,29–33

Myslíte si bratia a sestry, že je Boh veľkorysí? Narážam na možnosti, ktoré dáva človeku počas jeho života. Koľko zastavení sa nám počas života ujde, ktoré nám pripomenú, že je tu Boh, s ktorým máme počítať? Viem, že to nie je v živote každého človeka rovnaké. Tým pádom sa nám to môže zdať nefér.

Niekomu sa Boh pripomínal a zviditeľňoval v rôznych životných momentoch často, inému menej. Niekto mal dlhý život a tak tých príležitostí bolo neúrekom, iný zomrie veľmi mladý a tých príležitostí mal logicky menej. Nehovoriac ešte o tom, že mladí ľudia veľmi nad duchovnými vecami nerozmýšľajú, nemajú dôvod, keď sa všetko darí a život je krásny. Väčšinou, až keď je človek starší, začne rozmýšľať nad hodnotami a zmyslom života. To potom znamená, že ľudia, ktorých zastihne smrť v mladosti, sú znevýhodnení, pretože ich Boh v niečom ukrátil. Akoby im zobral príležitosť zmeniť sa, rozhodnúť sa v živote inak.
Keď sa na to pozeráme z našej ľudskej strany, tak je to ťažko posúdiť a ozaj sa to môže zdať neférové, ale úplne niečo iné je to vtedy, keď vidíme do vnútra toho človeka, ak poznáme príčiny a dôvody, prečo je taký, aký je.

Boli sme pred nedávnom na konfirmandskej víkendovke s našimi konfirmandmi, ale aj s ďalšími z iných zborov z nášho Košického seniorátu. Bola to aspoň podľa mňa veľmi dobrá akcia s dobrými témami a s dobrým programom. Ale mali sme medzi sebou jedného chlapca, ktorý do celého toho spoločenstva proste nezapadol.
Keď sme začali spievať, on sa nahlas bavil a smial, počas tém sa chytal každého slova a všetko zosmiešňoval, vyrušoval pri vážnych témach každého naokolo. Dobré slovo a upozornenie nepomohlo. Ale ani hry, či rôzna iná zábava nebola dobrá. Jediné čo dokázal, je behať po objekte s tabletom a stále do neho niečo ťukal, prípadne sa na ňom hral. Na väčšinu programov chodil neskoro, ale bolo ho treba čakať aj na stravu.
Večer, keď už mal byť kľud, na izbách vystrájal, a potom nemohli spať ani ostatní. No a o vulgárnom správaní a rečiach už ani nehovorím. To nemalo konca kraja a slušné slovo či napomenutie nepomohlo. A bolo jedno, či sú pri ňom deti, alebo aj niekto z dospelých či farár.
Veľa sme sa o ňom bavili a riešili, čo s ním, aký prístup k nemu zvoliť, čo by na neho zabralo. Skúšali sme po dobrom, ale aj prísne, aj krikom, ale fungovalo to tak pár minút.
Už som mal v jeden čas pocit, že ho treba zobrať a odniesť domov, lebo by potreboval zopár poza uši a možno by sa potom spamätal. Lenže z Popradu je ďaleko, a natrieskať mu na zadok si nikto z nás dovoliť nemohol, najmä nie farár.
Myslím, že on s tým aj počítal. Aj som mal nervy, aj som bol vytočený a aj mi ho bolo trochu v určitých momentoch ľúto, pretože keď to takto v jeho živote pôjde ďalej a nezmení sa, vyparatí o chvíľu niečo, po čom skončí niekde vo väzení či reedukačnom centre.
Ale toto všetko bol len pohľad človeka, ktorý toho o ňom veľa nevie, a z tých troch dní, ak by som mal zhodnotiť aký je, tak poviem, že je to „hrôza des“.
V duchu som si hovoril, že teraz za tie tri dni ti Boh dal príležitosť vidieť niečo iné, spoznať svet aj z trochu inej strany a ty si to vôbec nevyužil.
Ale človeka len tak odpísať predsa nemôžeme. A za úvahu stojí pýtať sa prečo je taký? Prečo sa úplne vymykal nejakému štandardu, prečo nemal nijaké hranice, tak ako mali všetky ostatné deti tam?
Bol z rozvedenej rodiny, otec je zo zahraničia, pravdepodobne ho často nevidí, vychováva ho iba mama, prípadne stará mama. Možno na neho nemajú čas, možno mu všetko dovolia. Finančne zabezpečený bol. Mne vŕta v hlave, kto ho z ľudí bude vedieť objektívne posúdiť, či zhodnotiť? Kto dokáže zobrať do úvahy chyby a omyly, za ktoré on ako dieťa nemohol a ktoré ho poznačili? Kedy je to pri ňom len dôsledok zlej výchovy a kedy je to už iba jeho vlastná vôľa a vlastná cesta, ktorú si v živote vybral? Zatiaľ je z neho jeden vulgárny, sebecký a nezvládnuteľný človek. Ak by sa ma teraz niekto opýtal, či by som ho zobral na kresťanský výlet takého chlapca, povedal by som radšej nie.
Ale tým som ho odpísal.

Zlý nemusí byť automaticky v Božích očiach zlý. Dobrý v našich očiach neznamená automaticky dobrý aj v Božom pohľade. Boh dáva dážď na spravodlivých i nespravodlivých… A neznamená to, že bezbožný človek už žiadnu milosť nikdy nedostane. V tomto Pán Boh nie je ako my, ľudia.
Dôvodom týchto mojich tvrdení je biblický opis Achabových vojen so sýrskym kráľom Benhadadom z 20. kapitoly 1. knihy Kráľov. Keď sme si naposledy čítali, či rozprávali čo hovorí Biblia o Achábovi, boli to samé zlé veci. Robil to, čo sa Bohu nepáčilo a ešte viacej ako králi pred ním. Boží súd na Karmeli pri ktorom bol prorok Eliáš, bol tiež v neprospech Achába. Napriek tomu história hovorí, že tento muž na Boží pokyn vyhral dve veľké bitky so Sýriou.
V mojich očiach to nemá logiku. Veď prečo by ste podporovali človeka, ktorý vami pohŕda? Prečo by ste pomáhali niekomu, kto vás nenávidí a neváži si vás? Taký bol Achábov postoj k Bohu a ten napriek tomu pošle poslov, ktorý mu oznámia, že Boh bude bojovať na jeho strane a jeho malá armáda zvíťazí nad mnohopočetnou Sýrskou armádou. A stalo sa. Prečo?

• Prečo Boh akoby stál na strane svojich nepriateľov?
• Prečo takéto veci nevybavuje hneď, ale pripomína sa človeku, ktorý si to vôbec nezaslúži?
• Načo bola bezbožnému Achábovi ďalšia takáto príležitosť?

Ja by som niektorých ľudí odpísal. Aj vtedy, pri tom chlapcovi, som si v jeden moment pomyslel, že už je to zbytočné, že už prekročil hranicu prijateľnosti, jednoducho ho treba odpísať, ako človeka, s ktorým už nič a nikto nepohne. A aj Acháb bol podľa svojho kraľovania na odpis. No Boh sa mu ukáže a dá mu ohromnú možnosť vyhrať ťažký boj a urobí z neho víťaza. Nezaslúžene!
Mám občas taký pocit, pri ľuďoch, ktorí si robia žarty z duchovných vecí. V duchu si hovorím: vám už je škoda vôbec niečo hovoriť, vám už nič nepomôže.
Keby sme žili v dobe kráľa Achába, asi by sme povedali pri tomto mužovi to isté. Žiadnu milosť si už nezaslúži, žiadne výhody, žiadne zľutovanie, len krutý Boží trest. A Acháb vyhrá dve veľké bitky nad nepriateľmi, ktorí napadli jeho krajinu s tým, že ho Boh zachráni. Zasiahol, vyjavil sa, dal novú príležitosť, ktorou na seba upozornil.
Pán Boh nie je úzkoprsí. Je ohromne tolerantný a odpúšťajúci. Nie je hriech, ktorý by človeku neodpustil a nedal mu novú príležitosť, pretože nie je taký, ako my ľudia.
Priznám sa, že sa občas prichytím, že som ako tí zebedeovi synovia Jakub a Ján, keď v ktorejsi samaritánskej dedine nechceli prijať Ježiša a oni chceli hneď hádzať oheň z neba.
Mávam taký pocit občas na pohreboch, vidím ľuďom do tváre, keď sa poobzerám, z niektorých výrazov čítam takú pohŕdavosť. Nahodia takú arogantnú až posmešnú tvár, nespievajú, nezapájajú sa, vidno že ich to obťažuje, keď majú vstávať, a keď kážem, tak mám pocit, že si v duchu hovoria: ten ale „trepe sprostosti“. Možno si to zle vykladám, ale vtedy ma chytá zlosť. Taký „spravodlivý hnev“. Ale nie je až taký spravodlivý. Na Gemeri to bolo ešte markantnejšie.
Ale ľudia sa menia, a mnohé tie situácie sú pre nich príležitosťami na zmenu a iný život.
Stretám sa občas so svojimi spolužiakmi z gymnázia, skoro všetci boli z mesta a ja som bol taký chudák z dediny. Keď som sa prihlásil na teológiu, tak to bolo, ako medzi „pubertiakmi“, aj mnoho ironických poznámok. Dnes, keď sa stretneme, vieme sa porozprávať o vážnych veciach, majú svoje rodiny a svoje deti, mnohí chodia pravidelne do kostola a sú veriaci. O niektorých by som to nebol povedal.
Boh dáva možnosti a príležitosti komu uzná za vhodné. Neláme palicu, nalomenú trstinu nedolomí a otvorí svoje dvere každému jednému človeku. Nečudujme sa tomu, rešpektujme, že je takýto k nám i ku každému inému človeku.

AMEN

Piesne: 467; 474; 482; 637; A 61; 654
Texty: Kaz 12,1–7; Jk 2,15–18; Mt 15,1–11; Ž 25,8–15