• 1

  • 2

  • 3

  • 4


Copyright © 2024 - Cirkevný zbor ECAV v Obišovciach

Veľký Piatok 2023

Kázňový text: Mk 4, 35 - 41

Myslím, že sme všetci po prečítaní pašiových udalostí myšlienkami na Golgote, na mieste, kde Pán Ježiš zomieral. Ja som vás však teraz trochu nepochopiteľne stiahol niekoľko mesiacov späť do čias Ježišovho verejného pôsobenia. Ale mám na to svoj dôvod a verím, že ho v závere príhovoru aj pochopíte.

Genezaretské jazero je známe tým, že je najnižšie položeným sladkovodným jazerom na zemi. Má svoje špecifiká, pretože veľmi rýchlo sa tam dokáže zmeniť počasie a s veľkým vetrom a vlnami prichádzajú búrky, ktoré sú typické skôr pre more. Aj keď je to sladkovodné jazero, volali ho v minulosti aj Galilejské more, či Tiberiatské more. Pri takýchto náhlych búrkach bolo toto jazero pre rybárov nevyspytateľné a nebezpečné. No Pán Ježiš mal určitú výhodu. Štyria z jeho učeníkov toto jazero poznali veľmi dobre. Prežili na ňom ako rybári kus svojho života. Peter a Ondrej boli bratia, ktorí svoj rybársky čln požičali Ježišovi, keď raz pri jazere kázal, a Ján a Jakub boli ďalší súrodenci, ktorí v ten deň pomáhali Petrovi a Ondrejovi s bohatým úlovkom, ktorý im Ježiš zabezpečil. Prišli so svojou loďkou a pomáhali vyťahovať preplnené siete. Tá udalosť ich natoľko oslovila, že prijali ponuku a stali sa Ježišovými učeníkmi a tým pádom rybárčenie zanechali.

V deň, keď sa Pán Ježiš vyčerpaný po celom dni, keď sa venoval zástupu ľudí, chcel preplaviť na druhú stranu jazera, úplne sa spoľahol na svojich učeníkov. Na tom jazere boli ako doma. Takže vošiel do podpalubia a unavený zaspal. Veď o plavbu sa starali štyria skúsení rybári. Museli poznať to jazero ako svoju dlaň.

Bol večer a oni sa začali plaviť na druhú stranu. Ale ani na tom nebolo nič zvláštne, rybári lovili väčšinou v noci, takže to nemala byť žiadna komplikácia. No počas plavby prišla búrka a evanjelista Marek píše o povíchrici, takže učeníci mali čo robiť. Určite to zo začiatku zvládali sami. Boli to dospelí chlapi a vedeli, čo treba robiť na lodi počas búrky, ale počasie sa tak zhoršilo, že v jeden moment aj skúsení rybári pochopili, že je koniec. Keď naše poznatky a schopnosti hovoria, že toto už nedáme, zomrieme tu, všetci sa tu utopíme, tak to je moment, keď je to už veľmi zlé.

Keby ste boli na lodi a také niečo by tam kričal nejaký cestujúci, tak si môžete povedať, že je to normálne, pretože ten človek má strach. Ale keby ste takto v panike počuli kričať námorníkov, alebo kapitána lode, tak to už je niečo celkom iné. Keď už robí paniku ten, kto je odborníkom, tak vtedy sa už skutočne treba báť.

Rozmýšľam nad tým, do koľkých vecí a projektov sa v živote púšťame tak sebaisto a suverénne s tým, že to poznáme a dokážeme a že to nie je pre nás žiadny problém. Ale občas sa stane, že naše sebavedomie dostane ranu pod pás. Veci sa vyvinú inak, ako sme predpokladali a zrazu zistíme, že nič nemáme pod kontrolou a že to, čo malo byť také samozrejme a také isté, vôbec také isté nie je. A zrazu my, veľkí a suverénni odborníci pobehujeme a nevieme si rady, nevieme, čo máme robiť a zmôžeme sa iba na paniku.

Koľko toho nasľubujeme, čo urobíme, čo zvládneme, čo vybavíme? Ale niekedy zafúka vietor a my sme v skutočnosti takí neistí, takí nestáli, nestabilní, nedá sa na nás spoľahnúť.

Vždy som mal pocit, že zaspievať liturgiu je pre mňa maličkosť, nepotreboval som na to žiadnu prípravu, mám to naspievané už roky. Vždy to bolo jednoduché. A ak občas aj trochu zachrapčalo hrdlo, za dva dni to bolo v poriadku, stačilo trochu medu a zopár čajíčkov. V poslednom čase mám už pravidelne pred sviatkami hlavu v smútku. Hlas nefunguje, ako by mal, znova chrapčím, neviem spievať, nedarí sa mi udržať ho fit a neviem sa z toho dostať. Ten sebaistý „hrdina“ je preč. Už je tu len pokorný človiečik, čo prosí: Pane Bože len nech tie hlasivky ešte jedny bohoslužby vydržia.

Asi je to takto dobre. Občas potrebujeme takú príučku, aby sme si o sebe nemysleli viac ako treba. A aj preto, aby sme si zvykli zájsť za Ježišom s tým naliehavým a bezmocným hlasom: Pane Ježiši pomôž, neviem si rady, som v koncoch, neviem, kam inam sa obrátiť. Tie momenty sú tvrdou školou v našich životoch, ale potrebujeme ich, tak isto ako učeníci. Nedbáš, Majstre, že hynieme?

To, čo nasledovalo potom, bola pre učeníkov asi jedna z najčudnejších vecí, ktoré zažili. Opis situácie z pohľadu človeka bol: Všetci sa tu utopíme, je koniec, už nie je žiadne východisko.

A z pohľadu Pána Ježiša: A On, prebudiac sa, pohrozil vetru a povedal moru: Zmĺkni, utíš sa!

Utíšiť búrku bolo pre Krista také jednoduché. Naše životné a existenčné problémy sú pre Ježiša také malicherné? Stačí len povedať, alebo stačí pohroziť? Ježiš tam pohrozil búrke, ako my keď hrozíme malému dieťaťu. Toto bol pre učeníkov šok. Kto to je, že len tak rozkazuje prírode a všetko naokolo ho počúva?

Utíšiť búrku bolo pre Pána Ježiša Krista také jednoduché. Otázkou je prečo spasiť nás a zachrániť od večnej smrti muselo byť také zložité? Nestačilo pohroziť diablovi, alebo rozkázať mu, aby nezvádzal a nepokúšal? Nestačilo povedať iba, že všetko je odpustené? Nestačilo kývnuť rukou ako čarovným prútikom a všetko by bolo vybavené?

Nie nestačilo! Sú to dve úplne rozdielne veci. A sú rozdielne kvôli poznaniu, kvôli životnej skúsenosti. Ja aj vy, bratia a sestry, musíme pochopiť, že zachrániť nás z hriechu bolo náročné a ťažké. Nešlo to jednoduchým príkazom, či Božím nariadením. Bolo nutné priniesť tak veľkú obeť.

Uvedomil by si človek svoje hranice, keby nikdy nezažil situáciu, keď je v koncoch, keď je bezradný a nevie ako ďalej? My ľudia sme nekoneční hrdinovia, ktorí všetko dokážeme a všetko môžeme a nič nás v živote nemôže zastaviť. A potom v tej svojej pýche sadneme napríklad do auta a pri šialenej jazde zabijeme 5 ľudí a zrazu už vieme o svojich limitoch a hraniciach. Alebo nám vstúpi do nášho života choroba a vieme, že sme v koncoch a kričíme na Boha: Zachráň nás, lebo hynieme! Skúsenosť, ktorá sa nedá nahradiť slovami. Darmo hovoríme o pokore, darmo napomíname, slová niekedy nestačia. Musí prísť ten moment bezmocnosti a bezradnosti, aby nám došlo, kto sme a kde je naša záchrana.

Čo myslíte, aký význam by malo naše bolestivé prečo, keby rovnaké nezaznelo aj z Ježišových úst? Viete o tom, že tú ľudskú bezmocnosť zažil aj náš Boh? Až natoľko sa nám stal podobným, až natoľko bol dokonalým človekom, že zažil aj ten moment bezmocnosti a absolútnej bezradnosti. Moment bezvýchodiskovej situácie, kde už nebolo cesty napravo ani naľavo. Presne takúto ľudskú bezmocnosť zažil Pán Ježiš na dreve kríža: Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?

Bol to podobný výkrik ako vtedy Jeho učeníkov: Pane, zachráň nás, hynieme. Bol plný zúfalstva, opustenosti až beznádeje. A Boh tak na vlastnom tele zažil to, čo zažívame aj my vo svojej bezmocnosti. Takže, keď čítate v Božom slove, že sa Ježiš ponížil a stal sa podobným nám ľuďom, tak táto podobnosť bola dotiahnutá do absolútnych detailov. Až do momentov bezradnosti, opustenosti a beznádeje. V tomto výkriku plnom bolesti je zahrnutá bolesť celého sveta, všetky naše otázky prečo, ktoré si kladieme v našom utrpení. Aj Pán Ježiš ich zažil. To je blízkosť Boha, ktorú v dnešný deň poznávame. Nikto vám nikdy nebol ani nebude tak blízko v takých momentoch, keď sme na konci so svojimi silami.

Pán Ježiš nám rozumie. S tými vinami celého sveta, ktoré zobral na seba, sa cítil opustený a bezradný, cítil sa úplne sám.

Keď sa najbližšie ocitnete v takýchto životných momentoch, spomeňte si na to, že Pán Ježiš zažil niečo podobné. Vie, aké je to byť na konci cesty, vie aké je to nevidieť žiadnu možnosť, vie aké je to byť sám a nemať sa na koho obrátiť.

Ale ten výkrik beznádeje sa nakoniec zmenil. Zo zúfalstva a beznádeje z našich vín a hriechov sa nakoniec zmenil na výkrik odovzdanosti do Božích rúk. Otče, do Tvojich rúk porúčam svojho Ducha. Toto je dôležitá zvesť dnešného pôstneho dňa.

Záchrana z našich hriechov nemala žiadne jednoduché riešenie. Na to neexistoval žiadny zázrak ani žiadne utíšenie. Bola len jedna cesta a to cesta kríža, utrpenia a smrti. Cesta strachu, opustenosti a beznádeje, ktorá sa nakoniec zmenila na cestu odovzdanosti Bohu.

AMEN

 

Piesne: pašie

Texty: pašie

 

config
f m

Podcast - kázne

Podcast kanál

Kalendár udalostí

jún 2024
Po Ut St Št Pi So Ne
27 28 29 30 31 1 2
3 4 5 6 7 8 9
10 11 12 13 14 15 16
17 18 19 20 21 22 23
24 25 26 27 28 29 30

Nasledujúce udalosti

piatok - 14. jún 2024 16:00 Obišovce
Konfirmačná príprava 1. a 2. ročník
piatok - 14. jún 2024 17:15 Obišovce
Mládež
nedeľa - 16. jún 2024 09:30 Obišovce
3. po Sv. Trojici
nedeľa - 16. jún 2024 11:00 Drienovská Nová Ves
3. po Sv. Trojici
nedeľa - 16. jún 2024 17:00 Obišovce - fara
Stretnutie rodín