Nedeľa po Novom roku 2016

Kázňový text: Jak 4,13–17

Keď som si čítal tieto slová apoštola Jakuba, v duchu som sa pýtal, čo je potom dobré? Apoštol Jakub rozoberá, aký majú byť veriaci ľudia, až príde k skupine, ktorá je dravá a ambiciózna.

Má svoje plány, vie čo chce a ide za svojím cieľom. Takýchto ľudí v našej spoločnosti obdivujeme a propagujeme. Sú vzorom pre mladých. Tí, ktorí sa v oblasti obchodu a podnikania dostali na vrchol, sú pre mnohých idolmi. Píšu knihy o svojom závratnom postupe, robia o tom prednášky a učia ako sa pohybovať vo svete obchodu a biznisu.
Mená ako Bill Gates, Mark Zuckerberg, Tim Cook, Larry Page… Možno vám starším nič nehovoria, ale mladí vedia, že jeden je zakladateľ Facebooku, druhý spoluzakladateľ Microsoftu, ďalší významní ľudia v spoločnosti Apple, alebo Google. Všetko toto sú idoly, ktorým sa podarilo preraziť v svete biznisu a dnes zarábajú denne tisíce eur. Sen každého mladého človeka. Prísť na trh s niečím novým, rozbehnúť nejakú spoločnosť a potom si už len užívať pohodlný život.
Skúste povedať nejakému mladému človeku, že toto je niečo zlé. Skúste dnes presvedčiť nejakého človeka, že takáto túžba je hriešna a že takáto cesta nie je správna.
Alebo je? Čo je zlé na tom, keď má niekto veľa peňazí? Čo je zlé na tom, ak viete čo chcete a idete za tým? Čo je zlé na tom, že chcete dosiahnuť niečo veľké, máte svoje sny a idete za nimi?Veď predsa nič!?
Ale keď ste počúvali slová apoštola Jakuba, tak to bolo presne o takých ľuďoch, na ktorých sa dnes skoro všetci chcú podobať. Nevidíme na tom nič hriešne.
Nie je dobré plánovať? Nie je dobré byť sebavedomý, suverénny, sebaistý? Prečo by človek nemal taký byť?
Poviem to na pár jednoduchých prípadoch. Skúste si zodpovedať bratia a sestry sami pre seba týchto pár otázok. Viete sa ozvať a postaviť za svoje práva?
Povedzme, sedíte v reštaurácii, objednáte si jedlo a ono nebude v poriadku. Buď bude studené, alebo výslovne nechutné. Budete to reklamovať, zavoláte čašníčku a budete žiadať nápravu? Alebo sklopíte uši a dudrajúc to dojete, zaplatíte a odídete?
Alebo po roku nosenia nejakých topánok sa na nich niečo poškodí. Idete ich vrátiť bez akýchkoľvek problémov, či s malou dušičkou? A ak by od vás reklamáciu nechceli prijať, budete sa ďalej domáhať svojich práv, alebo sa stiahnete a odídete?
Pôjdete urobiť reklamáciu oblečenia a naťahovať sa v obchode s predavačkou, lebo nájdete niekde zlý šev, alebo si to radšej zašijete doma? Máte radi takéto problémové dialógy alebo sa im radšej vyhnete?
Viete ísť drzo za svojim? Viete sa kategoricky domáhať svojich práv a svojej pravdy?
Máme drahého zubára, ale ja sa hanbím od neho pýtať kartu a odísť k druhému. A ak nie som spokojný s nejakou odvedenou prácou, nemám odvahu ísť a upozorňovať, že to nie je dobré a chcem to inak. Nerád sa naťahujem s ľuďmi. Tak si to radšej urobím sám.
Neznamená to, že riešenie takýchto situácií musí byť vždy konfliktné a končiť nejakou veľkou hádkou či krikom,ale potenciálne sú to problémové situácie. Napriek tomu, že by ste v mnohých takýchto prípadoch boli v práve, pretože sa jedná o vaše peniaze a ako zákazník môžete vyžadovať to, za čo ste si zaplatili, mnohí z nás toto nedokážeme. PREČO?
Možno preto, že sme boli vychovávaní v inej dobe a chýba nám sebavedomie a suverenita. To je asi aj dôvod, prečo z nás nie sú finanční žraloci a nezarábame milióny.
Z tohto pohľadu sme akoby poškodení. Možno je to trochu ovplyvnené výchovou, možno sme poznačení dobou, v ktorej sme žili. Museli sme oveľa viac počúvať, museli sme rešpektovať väčšie množstvo ľudí, mali sme viac vedenia k rešpektu a pokore. Následkom je menej dravosti, menej ambicióznosti, neviem, či môžem povedať menej sebavedomia.
To celé vraj bolo zlé. Zastaraná a nemoderná výchova, ktorá ubíjala deti a bránila ich vývoju. Takže sa naša spoločnosť už dnes snaží neobmedzovať deti. Moderná výchova neobmedzuje, netrestá, nezakazuje. Necháva, aby sa dieťa vyvíjalo v slobode a voľným tempom.
V podstate sme vyriešili problémy, o ktorých som hovoril v úvode. Mladí ľudia nemajú problém každý rok reklamovať botasky v obchode a zobrať si vždy nový kus. Vedia sa ozvať u lekára, v potravinách, v škole, v práci. Vedia do očí povedať svojmu nadriadenému čo si myslia, postavia sa pred učiteľov i profesorov, akoby si boli rovní. Ale aj kdekoľvek inde, keď si myslia, že sú v práve. To ešte neznamená, že vždy sú.
Vyriešili sme jeden problém, ale objavil sa ďalší. Suverenita u detí však narastá do takých rozmerov, že deti v školách už nedokážu rešpektovať učiteľov, celkovo sa nedokážu podriaďovať autoritám, ich prílišné sebavedomie prerastá do pýchy, drzosti a arogancie. Pojem úcta, rešpekt, sú akoby cudzie. Také gesto, ako sa postaviť a uvoľniť miesto staršiemu človeku vo vlaku či v autobuse, už dnes nečakajte.
To, čo sa ponúkalo ako riešenie problému s ubitým sebavedomím, je skoro vyriešené, ale prinieslo to úplne iné problémy. Prišla s tým dravosť, surovosť, chýba súcit, ohľaduplnosť.
Pojem „finanční žraloci“, ktorý nám priniesla táto moderná doba v oblasti ekonomiky, sa už ukazuje aj mimo ekonomické prostredie. Myslím, že už poznáme ajľudských žralokov. Suverénnych, sebaistých, arogantných, drzých, bezcitných, zahľadených len a len na seba.
Nie je problém s tým, keď človek vie, čo v živote chce. Nie je problém s tým, že máme v živote nejaké plány, za ktorými sme sa vybrali. Problémom je, keď je z nás žralok, ktorý vidí len seba a svoje vlastné predstavy a túžby. A ide za tým hlava-nehlava.
O takých ľuďoch písal apoštol Jakub. Vidíš svoj sen, na nikoho okolo seba nepozeráš, máš vidinu zisku, krásneho pohodlného života, a nikto ti nemá právo stáť v tejto tvojej ceste, ktorú si si vybral. V mnohých prípadoch stojí bokom i vlastná rodina, pretože je tu moje „JA“.
Vyzerá to tak, že tento fenomén v našej spoločnosti už nemôže nikto zastaviť. Keď sa už raz niekto taký rozhodol a vybral si svoj životný cieľ, tak ide za tým. Ale Jakub práve takýmto ľuďom hovorí: daj si pozor!Je niekto, kto aj tvojej rozhodnej ceste môže dať STOP. Spamätaj sa!* Pri tých všetkých svojich plánoch a vlastnej suverenite si zabudol na niekoho dôležitého. Tým je Boh.
**Preto je to dnes s vierou v Boha pri niektorých ľuďoch také ťažké. Vychovávame príliš sebaistých a príliš sebavedomých ľudí. Kde v tejto ľudskej dokonalosti nájdete miesto pre Pána Boha? Keď je všetko len o človeku, o jeho sile a autorite, kde tu má priestor Boh?
Celý čas učíme naše deti, čo všetko môžu, aké majú práva, čo si môžu dovoliť, ako im nikto nič nemôže zakazovať, akí sú úžasní a dokonalí, bezchybní a neomylní, ako sa nemajú nikomu ospravedlňovať a majú si stáť za svojím, ako nemajú ustupovať a ako majú byť vždy rozhodní a razantní.
A tým úžasným a dokonalým deťom, keď dospejú a vyrastú, máme povedať: Vieš, reálne …si len para, ktorá sa na krátko ukáže a potom zmizne…
Ako túto správu dokáže ten sebavedomý a sebaistý človek spracovať? Nie je až taký úžasný? Netočí sa celý svet iba okolo neho? Ešte je tu nejaký Boh, ktorý má väčšiu právomoc nad jeho životom, ako on sám?
Toto nás naši rodičia naučili. Ale my to svoje deti neučíme. Ak Boh dá, zlatý môj, tak uskutočníš svoje plány, ale inak nie. To, ak Pán Boh dá, čo viete ešte vy starší povedať pri svojich plánoch, to už dnešný moderný človek nevie. On si myslí, že stačí povedať: Dnes alebo zajtra vypravíme sa do tohto alebo tamtoho mesta, pobudneme tam rok a budeme kupčiť a zarábať…
Posúďte sami, či niekde pri výchove nerobíme vážnu a veľmi osudovú chybu. Sme para, ktorá sa nakrátko ukáže, a potom zmizne; Ak Pán bude chcieť, budeme živí a vykonáme toto alebo tamto…

AMEN

Piesne: 74; 44; 38; 59; A 20; 656/5
Texty: 1M 11,1–9; 1Pt 4,12–19; Mt 2,13–23; Ž 52,3–11