Veľkonočný pondelok 2016

Kázňový text: 1M 6,5–6

Asi ste čakali viac povznášajúcejší biblický text na dnešnú druhú slávnosť Veľkonočnú. Ale dnes začneme niekde na začiatku, aby sme sa spolu dopracovali k požehnaniu, ktoré nám prinieslo Kristovo vzkriesenie.

Je zaujímavé sledovať v celých dejinách ľudstva, ako to bolo s nami ľuďmi a ako sa k všetkým tým našim vzdorom a odporom staval Boh.
Keď sa to celé začalo stvorením človeka, veľakrát sa v tých textoch opakuje Božie hodnotiace slovo: …a Boh videl, že to bolo dobré… Príroda, zvieratá, ale aj človek, dostali úžasnú príležitosť rásť, vyvíjať sa a napredovať. Ale potom prišiel jeden omyl človeka, ani nie prírody, ale toho, kto mal tej prírode vládnuť a spravovať ju. V slobode s ktorou nás Boh stvoril, sme zrazu chceli byť viac ako náš Stvoriteľ. Tá túžba byť ako Boh, či byť viac ako Boh, bola veľmi lákavá. A to bol moment, kedy sme začali kráčať vlastnou cestou. Nebol to len hriech Adama a Evy. Po nich to už bol hriech každého jedného človeka. Išlo to tak rapídne zle, že v jedenom momente opisuje Božie slovo, že Boh oľutoval, že učinil človeka. To je dôkaz, že ľudia si vybrali vlastnú cestu, ktorou dráždili svojho Tvorcu. Pán Boh vtedy zvolil radikálne riešenie. Musí zomrieť veľké množstvo ľudí, lebo nie je možné zastaviť človeka v jeho pýche a arogancii.
Iba jeden muž našiel akosi milosť v Božích očiach a tú svoju poslušnosť a oddanosť Bohu dokázal tým, že ho počúval na slovo. Tak si zachránil život. Ak sa rozmáha hriech, niet veľa možností, ako ho zastaviť. Je to ako epidémia na ktorú nieto liek.
V histórii ľudstva boli takéto choroby, ktoré vyzabíjali celé mestá a dediny a nebolo pomoci, len všetko zničiť a spáliť, pretože chýbal účinný liek.
S Noachom a jeho rodinou po potope začínal Pán Boh od začiatku. Ale nezmenilo sa veľa ani po tak drastickom zásahu proti hriechu. Po potope prišla Babylonská veža, kde to bolo zase o tom istom. Ľudia sa rozhodli stavať vežu, ktorá bude siahať až po nebesá. Ten jednoduchý opis je vlastne znova opisom ľudskej pýchy a ľudského vzdoru proti Bohu. Boží zásah tu už nebol taký radikálny, veď Noachovi sľúbil, že potopou už nikdy nezničí zem.
Skončila vtedy jednotná reč a stratila sa ľudská súdržnosť. Ľudstvo sa rozišlo po celej zemi a každý si začal žiť svoj život. Ale problém hriechu a ľudskej pýchy sa nevyriešil. Nie je na to liek v podobe nejakej pilulky, ktorú užijete a bude všetko dobré.
Boh si potom vybral jedného muža menom Abrahám, z ktorého mal vyjsť, ako príklad pre všetkých ostaných, jeden vyvolený Boží ľud. Národ s ktorým Pán Boh uzavrel zmluvu, aby bol vyvoleným a výnimočným. Ale aj tu od samého začiatku zničil mnohé veci hriech.
Sárin nápad pomôcť Bohu, keď nemali potomka, bol len zbytočnou komplikáciou. Jákobovo klamstvo podviesť otca i brata a získať prvorodenstvo, alebo zákernosť Jozefových bratov, ktorá vyvrcholila predajom brata do otroctva. Ľudský hriech aj tu zasahoval a ovplyvňoval všetko, čo Boh pre tento ľud urobil.
A potom prišlo vyvedenie Božieho ľudu z Egypta do zasľúbenej zeme. Boží plán bol dobrý, ale pre hriech musel prísť znova radikálny zásah. Nikto z tých, ktorí vyšli z Egypta, sa do zasľúbenej zeme nedostali. Iba dvaja muži boli výnimkou, a to Józua a Káleb. Mnoho ľudí z vyvoleného Božieho ľudu cestou do zasľúbenej zeme pomrelo, pre neveru, reptanie, ale i vlastnú pýchu. Ďalší Boží rozhodný zásah.
No hriech, ako duchovná epidémia, ostal aj naďalej. Aj v zasľúbenej zemi, keď Boží ľud pozabudol na svojho Boha a rozbehol sa vlastnou bezbožnou cestou, prišli vojny s okolitými národmi, kde mnoho ľudí zomrelo.
Nejde to zastaviť, keď to raz začne bujnieť. Či už je to v osobnom živote človeka, alebo v národe, či celom ľudstve. Je to ako bujnejúci nádor, ktorý ničí zdravé tkanivo.
Keď sa v roku 922 pred našim letopočtom, po smrti kráľa Šalamúna rozdelilo Izraelské kráľovstvo na dve časti, tá severná sa vybrala úplne bezbožnou cestou. A vtedy prišlo znova radikálne Božie rozhodnutie. Kráľovstvo bolo zničené Asýrčanmi a ľudia sa stratili v okolitých pohanských národoch. Zanikli, stratili svoju vyvolenosť i identitu. A pokračovalo to aj ďalej. Aj Južné Judské kráľovstvo sa nevyhlo nemilosrdnému Božiemu súdu. Keď začal hriech bujnieť, prišli Babylončania a s nimi aj krutá vojna, kde tiež mnoho ľudí zomrelo.
Takto to pokračovalo v dejinách vyvoleného Božieho ľudu až do doby Pána Ježiša Krista.
Ak sa rozmohol hriech, ak sa začal príliš rozťahovať a neustupoval, ak sa ľudstvo v tých svojich hriechoch stále viac a viac zvrhávalo, nebolo inej možnosti, len radikálny Boží zásah.
Viem, že sa to nepočúva dobre, lebo keď sa takto začneme pozerať na dejiny ľudstva, automaticky vám napadne myšlienka: ako je to v našej spoločnosti dnes? Nezvrháva sa naša spoločnosť až príliš, nerozmáha sa ľudský hriech až veľmi rýchlo a radikálne? Pretože ak áno, čo máme očakávať?
Je to tak, ako keď lekár pre záchranu života pacienta sa rozhodne pre amputáciu nohy, pretože sa rana na nej zapaľuje a hrozí že infekcia sa dostane do celého tela. Vždy je to vážne rozhodnutie, ale ak chcete zachrániť život človeka, niekedy musíte urobiť rozhodnutia, ktoré sú bolestivé a pacientovi ublížia a skomplikujú mu život.
Takto sa dá pozerať aj na Božie rozhodnutia v dejinách ľudstva. Kým to šlo obrazne povedané ovplyvňovať liekmi, drobnými zásahmi a viesť ľudí na správnu cestu, Boh sa o to vždy pokúšal.
Prišli proroci, ktorí sa snažili ukázať ľuďom tu správnu cestu, ovplyvňovali ich Božím slovom, napomínali. Ak sa to dalo korigovať takýmto spôsobom, Pán Boh ho vždy využil. Spomeňte na prípad mesta Ninive, kde hriešnosť zvrátilo Jonášovo volanie k pokániu.
Ale spomeňte si aj na opačný prípad, keď Ježiš so smútkom vyslovil plač nad Jeruzalemom: Jeruzalem, Jeruzalem, ktorý vraždíš prorokov a kameňuješ tých, čo boli posielaní k tebe! Koľko ráz som chcel zhromaždiť tvoje dietky, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla a nechceli ste.
Na mnohých miestach v Božom slove je vidno, že sa Pán Boh snažil. Ale keď sa ľudský hriech rozmáha príliš rýchlo a začne sa to zvrhávať vo veľkom, vtedy niet inej cesty, niet iných možností.
Hriech je ako choroba, ktorá postihuje jednotlivcov, ale vie prerásť do epidémie, keď postihuje návalovo veľké množstvo ľudí, ktorí úplne stratia úsudok a prestanú absolútne rozlišovať medzi tým, čo je dobro a čo zlo.
Pán Boh to teda riešil tak, že mnohí museli zomrieť, aby jednotlivci mohli prežiť a začali celé odznova. A tu sme pri Veľkej noci. Keď to Pán Boh s tou epidémiou hriechu začal riešiť inak. Jeden zomrel, aby tí všetci ostatní mohli žiť.
Vzkriesený Kristus je liek, ktorý zachraňuje naše životy. Je to jediný účinný liek na chorobu s názvom hriech. Je účinný pri nakazení jednotlivcov, ale aj pri vážnych mnohotisícových epidémiách.
Ale tak, ako je to pri každom lieku, aj tu platí, že sa musí užívať, aby sa prejavil jeho účinok.
Inak ostáva už len jediná možnosť a to sú Božie radikálne riešenia. Ak sa začne príliš rozmáhať, ak ľudstvo odmieta tento liek a stáva sa z toho vážna epidémia, potom už treba očakávať iba Boží zásah.
A toto je už na zodpovednosti nás kresťanov. Ak dostatočne neovplyvňujeme našu spoločnosť, ak sa začne zvrhávať a rásť v nenávisti a radikalizmu, ak upadá do stále väčších a väčších hriechov a my, ktorí poznáme pravdu Božiu, ju nebudeme vedieť naviesť smerom k dobru, tak je nanajvýš pravdepodobné, že zasiahne Boh. A to sa nám určite nebude páčiť.
Tak, ako sa nám nepáči vzmáhanie sa radikalizmu, vzmáhanie sa nespravodlivosti a nečestnosti. To všetko je dôkaz toho, že upadá spoločnosť ako taká, morálka spoločnosti, že hriech pohlcuje vždy väčšie a väčšie množstvo ľudí.
Bez prijatia vzkrieseného Krista nám hrozí prísne Božie konanie. Bez účinného lieku na túto chorobu, zahynieme.

AMEN

Piesne: 141; 149, 126; 602; A 35; 656/14
Texty: Ez 37, 1–14; Sk 10, 37–43; L 24, 13–35; Ž 16, 1–4.5–11