2. slávnosť vianočná 2017

Kázňový text:  Sk 4, 19-20

Neviem, či je to naschvál, ale tak je to v cirkvi dané, že na druhú slávnosť vianočnú sa vždy venujeme ťažším veciam viery. K tomuto dňu už tradične patrí spomienka na prvého kresťanského mučeníka Štefana.

Keď sme na Štedrý večer v kostole plní, tak hovoríme o narodení Ježiša, o Božej láske, celkovo o príjemných veciach. Na 1. Slávnosť vianočnú v tej téme pokračujeme, veď by sa nepatrilo hovoriť na Vianoce o niečom ťažkom a nepríjemnom. No a na druhú slávnosť vianočnú, keď sme ostali už iba tí najvernejší, tak rozoberáme také veci ako je prenasledovanie kresťanov, umučenie a martýrska smrť.

Nepatrilo by sa to trochu prehodiť, aby aj tí, čo sa ukážu raz za rok v kostole, počuli aj niečo ťažšie? Ale ja to asi sám nemôžem zmeniť, takže nám nič iné neostáva, iba rozmýšľať nad tým, kam sa kresťanstvo uberá a čo nás do budúcna čaká.

Pán Ježiš svojich učeníkov na takéto časy pripravoval. Keď prišiel odpor židovstva a neskôr aj Rímskej ríše, mali to kresťania o trochu ľahšie. Vedeli o tých časoch a vedeli jednoznačne povedať, ako sa majú zachovať a čo od nich Pán Ježiš čaká.

Len jeden príklad za všetky. Keď v roku 70 prichádzalo rímske vojsko k Jeruzalemu pod vedením vojvodcu Títa, Židia sa cítili v bezpečí. Mesto bolo plné turistov, lebo boli sviatky. Všetci uvažovali o tom, že mesto so svojimi hradbami je nedobytné. Takže Títus so svojou armádou nezmôže nič. Ale kresťania, ktorí poznali slová Pána Ježiša v ktorých hovoril, že v Jeruzaleme nezostane kameň na kameni z mesta odišli. Vedeli, že je koniec a že to mesto zažije ohromnú skazu. Vďaka Ježišovým slovám videli dopredu. Takže aj keď to bolo ťažké, počúvať slová o utrpeniach, či prenasledovaniach, pomohli k tomu, aby sa na to aspoň psychicky mohli pripraviť. Malo to zmysel. Všetko prenasledovanie, ktoré prišlo potom a stupňovalo sa, vnímali ako naplnenie Božej vôle, vedeli, že sa to musí stať, lebo to Pán Ježiš predpovedal.

V dejinách ľudstva sa to potom kolísalo ako na hojdačke. Raz sa veriacim žilo dobre, inokedy boli prenasledovaní. Ba dokonca boli časy, keď tú bolesť a prenasledovanie spôsobovali páve kresťania. Na to obdobie nie sme v kresťanstve pyšní. Ale je podľa mňa dôležité si vedieť aj priznať chyby. Veď je to prvá cesta k pokániu a náprave. Vy, bratia a sestry, ktorí ste si zažili časy komunizmu, viete, aké to bolo aj vtedy v mnohých prípadoch ťažké. Bolo treba ukázať vieru a prejaviť sa ako verný a oddaný človek, patriaci Kristovi.

Potom v 89. prišlo uvoľnenie. Dokonca boli chvíľkami obdobia, keď byť kresťanom a chodiť do kostola bolo moderné. Človek by ani neveril, ako sa môže zmeniť doba. Dala sa na tom vybudovať kariéra, získať väčšie množstvo hlasov a dostať sa do politiky. Ale dnes mám pocit, že sa cesty tohto sveta a kresťanov znova rozchádzajú. Akoby nám svet vo svojom pokroku a modernosti unikal a my akoby sme ostali stáť na mieste. Vzďaľujeme sa tomuto svetu. Nevieme a dokonca si myslím, že ani nemôžeme držať krok s trendami tohto sveta.

Kresťanstvo by od svojho počiatku malo držať jednu líniu. Nie sme zastaraní, nie sme ani moc moderní. Sme jednoducho Kristovi. Tie hranice, v ktorých sa pohybujeme, určuje Božie slovo. Preto v ňom máme napríklad slová ako: A nepripodobňujte sa tomuto svetu... (R 12,2)

V dobe komunizmu prišla ideológia, že svet vznikol postupným vývojom. Darvinová evolučná teória zasiahla aj kresťanov a tak niektorí opustili podanie Biblie a priklonili sa k tomu, že síce bol za tým Boh, ale použil si ten postupný vývoj, pretože to veda vidí takto. V teológii sa začala raziť historicko-kritická metóda, ktorá začala všetko nadprirodzené v Božom slove popierať a vysvetľovať nejako logicky.

Napríklad, ak evanjelista Lukáš má vo svojom evanjeliu predpoveď o zničení mesta Jeruzalema, tak toto evanjelium muselo byť napísané až po roku 70, keď sa tá udalosť stala. Tým vlastne teológovia povedali, že Ježiš nepoznal budúcnosť. Tak potom je otázka, aký je Boh, keď nevie, čo sa má stať? A potom je otázka, ako nás môže vykúpiť a zachrániť z hriechov?

Teologické diela s týmto razením boli v dobe komunizmu vďačné. Preto ich dovolili prekladať z nemčiny. Vo svojej podstate ničili kresťanstvo a naburávali vieru v Boha. A niektorým našim teológom sa to zdalo úžasne vedecké. Aj keď sa to ešte čiastočne učí na teológii, prišli aj iné metódy a bádania, ktoré nám skutočne pomohli pochopiť históriu a priblížili nám Krista.

Ale pokojné obdobie nemôže trvať dlho. Uvedomme si, že ani diabol to nemôže dovoliť. A tak nie je ani otázkou, či sa svet vyberie iným smerom, ako ide cirkev, ale kedy sa vyberie? A to „kedy“ ja si myslím, že sa to už začína.

Sám s tým mám problém a často nad tým rozmýšľam. Som nejaký staromódny, keď sa mi mnoho vecí, ktoré sa okolo mňa dejú nepáči? Šokuje ma správanie mladých ľudí, ktorí sa občas správajú bez zábran. Morálka je na dne, nekonečný exhibicionizmus, predvádzanie sa, alkoholizmus mladých, ktorý štartuje niekde v 12 rokoch. Celkovo úpadok spoločnosti, kríza rodiny, výchova detí, ktorá je nezvládnutá... Liberalizmus, ktorý bije do očí. Ten v podstate preniká aj do cirkvi. Už neviete, čo môžete nazvať hriechom, aby sa niekto neurazil a nenazval vás netolerantným. Pritom Biblia popisuje hriech úplne jasne. Máme teológov, ktorí by najradšej niektoré state poopravovali, lebo Boh to tak nemyslel, ako to apoštoli napísali. A ani už nechcem vymenovávať ďalšie veci, lebo by to bolo aj tak zbytočné.

Došiel som do štádia, keď sa sám seba pýtam: Ja som nenormálny, alebo tento svet je nenormálny? Alebo ešte inak. Všetko ide OK tak ako má, len ja som už starý a zaspal som dobu? Aj vy starší to takto vnímate? Že jednoducho prestávate rozumieť, tomu, čo sa tu deje?

Keď však čítam Božie slovo, nemyslím si, že je to vekom. To Božie slovo drží stále tu svoju líniu. Nemení sa. Má svoje jasné mantinely a za 2000 rokov tie mantinely ostali nepohnuté. Len spoločnosť sa stále niekde posúva, raz napravo a raz naľavo. Nemôžem použiť ani slovo „vyvíja sa“, pretože vývoj je posun vpred, ale toto čo sa deje v mnohých ohľadoch, je posun dozadu. Takže vývoj to nie je.

A to je presne tá dilema, pred ktorou stáli Peter a Ján ako obvinení pred židovskou radou. Ideme so svetom, alebo ideme proti nemu? Pôjdeme cestou čo najmenšieho odporu, alebo sa vzoprieme a budeme trčať z radu? To napríklad znamená znášať odpor, postaviť sa väčšine, nezdieľať ich názor, ale stáť ako ten, kto bude musieť znášať mnoho drgancov a nenávisti.

Milí bratia a sestry, toto nás v najbližších rokoch čaká. Buď opustíme Božie mantinely, alebo zažijeme množstvo nenávisti a odporu od tohto sveta a ľudí tohto sveta. Prichádza čas, keď budeme považovaní za netolerantných, zadubených a obmedzených ľudí. Neviem ako vás na to pripraviť, pretože neviem, ako pripraviť seba. Ale myslím, že o tom musíme rozprávať, aby sme vedeli, čo príde. A keď sa s tým stretnete, aby ste vedeli stáť pevne s vedomím, že to Pán Ježiš očakával.

Bude to také cvičenie našej viery a oddanosti Bohu. Nedávno mi manželka posielala jedno čítanie na každý deň z internetu a tam bola zaujímavá myšlienka: Viera je ako sval, ktorý rastie tým, keď ho precvičujete a namáhate. V dôsledku skúšok a cvičenia sa stáva pevnejším a odolnejším.

Takže toto vám dnes prajem. Aby ste mali vo viere v Krista odvahu stáť a držať Božiu líniu, aj keď budete v tomto svete na posmech a ľudia si do vás, obrazne povedané, budú kopať. To však neznamená, že sme nenormálni alebo staromódni. Nie! Len sa držíme Božieho slova.

Takže, bratia a sestry, precvičujme si vieru, pretože prídu ešte ťažké časy a vtedy bude treba ukázať, komu veríme a čo zastávame. Vtedy bude kresťanov vidieť viac, ako kedykoľvek pred tým.

AMEN

Piesne:  62; 595; 36; 52; A 19; 654

Texty:  Iz 9,1-6; Tit 2,11-14; L 2,1-14; Ž 96,1-3.10-13