8. po Sv. Trojici 2017

Kázňový text: Ezd 4, 1-24

Rozprávame sa spolu o obnove našich domov už tretiu nedeľu. Hovorili sme o tom, že obnova začína vtedy, keď si uvedomíme krízu, v ktorej sa nachádzame, a spravíme dobré rozhodnutie.

Minulú nedeľu sme hovorili o základoch, ktoré musia byť pevné a stabilné, aj keď ich nie je vidno a pre naše kresťanské rodiny by to mal byť práve Pán Ježiš Kristus ako jediný pevný základ pre náš život.

Dnešná téma je podľa mňa úplne realistická a vyjadruje našu každodennú situáciu. Pri obnove a budovaní domu vždy príde moment, keď nám dochádzajú sily, keď strácame motiváciu, keď prestávame veriť, že sa nám to podarí, keď nemáme síl budovať ďalej, pretože do konca je ešte ďaleko. Obnova nášho domu musí pokračovať, aj keď máme oslabené a ustráchané ruky.

Ani vtedy, keď sa za Ezdráša budoval dom Hospodinov, nešlo to všetko ako v rozprávke. Začali stavať a všetko sa darilo, až stavbu dokončili a urobili posviacku chrámu. V reálnom živote je to väčšinou inak. Prečítame si text zo 4. kapitoly knihy Ezdráša.

TEXT: Ezd 4,1-24

Nejestvuje Božie dielo, ktoré by nemalo svojich nepriateľov. I dobrá a ušľachtilá vec, ako bola stavba chrámu mala svojich odporcov. Logika hovorí, že prečo takáto stavba by mala mať nepriateľov? Celá tá situácia mala svoje historické pozadie. Keď v roku 722 pred Kristom dobyli Asýrčania severné Izralské kráľovstvo, odvliekli do zajatia skoro všetkých obyvateľov. Na ich miesto prišli iné národy, ktoré sa tam zabývali a pomiešali so zvyšným obyvateľstvom a vznikol národ, ktorý Židia v dobe Pána Ježiša volali Samaritáni. Pre Židov to boli miešanci, ktorí zradili svoju vieru a svojho Boha, preto neprijali ponuku, aby sa aj oni zapojili do stavby chrámu. Ale Zerubábel a Jéšúa i ostatní predáci izraelských rodín im povedali: Vy a my nesmieme spolu budovať dom nášhoBoha, lebo my sami ho musíme postaviť Hospodinovi...

Samozrejme, že sa takéto odmietnutie druhej strany dotklo. Toto nepriateľstvo potom pretrvávalo aj do doby Pána Ježiša Krista. Medzi Židmi a Samaritánmi k zmiereniu nedošlo. Samaritáni si potom postavili chrám na vrchu Garizim v roku 388 p.n.l., pretože do Jeruzalemského im Židia zakázali chodiť. Takže niekde tu sa zrodili veľkí nepriatelia obnovy Jeruzalema a Božieho chrámu. Písali perzskému kráľovi, že Jeruzalem je odbojné mesto a nie je vhodné, aby kráľ dovolil, aby sa stavalo, a že chrám, ktorý dokončia, ich ešte viac zjednotí k vzbure a odporu a nie je v záujme samotného kráľa, aby táto stavba pokračovala.

Ale toto už nie je len prípad stavby Jeruzalema. To je obraz už našej reality. Ak sa pustíte do nejakého diela, je veľmi dôležité uvedomiť si, že prídu prekážky. Doslova s nimi treba počítať a pripraviť sa na ne. Žiadne Božie dielo nedovolí diabol budovať bez prekážok a problémov. Je len otázkou času, kedy príde niekto a bude bojovať proti, bude vyvolávať konflikty, bude naťahovať čas a hovoriť o tom, že je to nesprávne.

Viem si predstaviť, že prídete domov a poviete v rodine, že budeme žiť viac kresťansky. Že zmeníme niečo vo svojej rodine, že prestaneme s hádkami, nadávkami, že budeme k sebe milší, budeme sa viac rešpektovať a tolerovať, že si budeme viac pomáhať, viac sa modliť a čítať si Božie slovo. Stavím sa, že sa v rodine nájde niekto, kto povie: Nie! Nepotrebujeme nič meniť, všetko je dobré tak ako je! Nechcem žiadne preháňanie s náboženstvom a žiadne svätuškárske prejavy. Všetko je dobré tak, ako to je!

Koľko tak vydrží človeku nadšenie a nadchnutie pre niečo dobré?

Mali sme minulý týždeň veľmi požehnaný detský tábor. Samozrejme, že sme mali dobré hry, bola perfektná zábava, vyšlo nám počasie, vôbec nebolo tak horúco ako tu. Zažili sme veci, ktoré človek nedokáže naplánovať. V stredu sme boli na celodennej hre v Liptovskom Hrádku, a keď sme sa vrátili do chaty o 17:10 a zavreli sa dvere, spustila sa búrka. A takých okamihov bolo viac. Venovali sme sa viac biblickému vyučovaniu, pri každej téme sme mali svedectvá a príklady zo života. Keď sme išli domov s jedným bratom, tak sme uvažovali, ako dlho nám vydrží to nadšenie a tá až eufória z toho všetkého? A koľko to vydrží tým deťom, keď prídu do svojich rodín, kde možno nebude ani tá modlitba pred jedlom, ani čítanie Božieho slova, ani kresťanské napomínanie a kresťanský život, ale uvidia hádky, konflikty, nadávanie, branie Božieho mena nadarmo? Kedy príde ten odpor diabla a tohto sveta, kedy si povedia budem fungovať po starom?

Ktorý odpor zastaví vás, bratia a sestry, keď budete chcieť zmeniť svoju rodinu? Nesúhlas a vzdor detí, ignorovanie vášho manžela, či manželky? Jeho absolútny odpor a robenie nejakých priekov? Vieme vo svojich rozhodnutiach vydržať dosť dlho?

Je to ako keď si fajčiar povie: Prestanem fajčiť. Zmením svoj život a dám tieto veci zo svojho života preč. Ale ten tlak a to pokušenie sú stále a sú silné.

Obnoviť svoj dom je ťažká a dlhodobá záležitosť, o ktorú sa máme snažiť, a musíme pri tom počítať s tým, že vždy sa ozve niekto proti nám, a že sa to bude ťahať a nepôjde to tak, ako by sme si to priali.

Myslím, že ten obraz stavby domu to celé vystihuje. Keď si tak všímam, ako sa dnes stavajú nové domy, je obdivuhodné, ako to ide rýchlo. Najmä niektoré časti. Príde bager, vykope základy, postavia sa šalovacie dielce, príde domiešavač naleje betón. To je za pár dní. Potom sa ťahajú múry. Tehly alebo kvádre sú dnes presné, stačí vám lepidlo, ktoré si rozmiešate vo vedre a múry vyrastú za niekoľko dní, potom sa urobí krov a príde strecha. Za deň vám založia dvere a okná. A tu sa to celé zastaví. A chodíte okolo toho domu niekedy aj rok a stále stojí takto, akoby sa v ňom nič nedialo. Pretože elektrika, voda, odpad, kúrenie, omietky, podlahy, to všetko ide tak pomaly a stojí to ohromné peniaze, ale vyzerá to akoby ste sa nevedeli posunúť vpred. A vtedy prichádzajú tie najťažšie momenty. Už nevládzem, vzdávam to, to snáď nikdy nedokončím...

Myslím si, že presne tak je to aj v tej snahe o obnovu našich rodín. Nie je až také ťažké začať, keď sa človek nadchne pre niečo dobré, ale ťažké je vydržať a nevzdávať ani vtedy, keď máte pocit, že sa to nikde nehýbe. Že napriek vašej enormnej snahe sa nič nezmenilo. Stále sa hádate, stále k sebe nie ste milší, stále sú tu nadávky, stále sa nepodarilo všetko odpustiť a začať znova.

Je to pre nás všetkých aj taká Božia lekcia. Znova nás to dotlačí na kolená, aby sme si uvedomili, že potrebujeme Božiu pomoc a Boží zásah, že to nie je len o našich rukách a našej sile a aj preto, aby sme si pripomenuli, komu vlastne slúžime.

Možno len ako reálny príklad uvediem, že Židia stavbu chrámu vtedy zastavili. 16 rokov sa na stavbe chrámu v Jeruzaleme po rôznych nepriaznivých okolnostiach nepohlo nič. Tak požehnané dobré dielo skončilo pre odpor nepriateľov a preto, že ochabli ruky staviteľov. To nie je krátka doba.

Po 16-tich rokoch na slová proroka Agea a Zachariáša sa znova pustili do stavby a dokončili ju. Samozrejme, že sa nepriatelia znova ozvali a znova protestovali, ale vtedy ich odpor nezastavil. Odpovedali naň: My sme služobníci Boha nebies a zeme a budujeme dom, ktorý bol postavený už pred mnohými rokmi a ktorý staval a dostaval veľký izraelský kráľ. (Ezd 5,11)

Stále myslím na to, že naše rodiny skutočne potrebujú obnovu, zmenu k lepšiemu a potrebujú niekoho, kto na tej stavbe bude pracovať každý deň a hoci len pomaličky, ale bude ju posúvať vpred. Veľmi to naše rodiny potrebujú.

Vidím to na našich deťoch, niekedy sa rozprávajú medzi sebou, akoby po sebe brechali psy na ulici. A stále dokola po nich hučíme, že to tak nemá byť. Neuspokojte sa s tým, keď vidíte vo svojej rodine niečo zlé. Nikdy si nepovedzte, že s tým sa už nedá nič robiť, už to bude musieť ostať iba tak.

Keď vám aj dnes prišla na um nejaká vec, ktorú by ste chceli zmeniť, modlite sa za to a začnite to postupne ovplyvňovať. A aj keď sa vám zdá, že niečo nevyšlo, tak si povedzte, že to znova s Bohom skúsite!

AMEN

Piesne: 547; 553; 202; 630; A 54; 656/14

Texty: Mich 3,5-8; 1J 4,1-6; Mt 7,22-29; Ž 48,2-3.9-15