10. po Trojici 2006

Kázňový text: Izaiáš 49:6, 8–13

Tento sviatok ma vždy fascinuje. Každý rok si pripomíname zničenie Jeruzalema, ktorý bol v tom čase hlavným mestom Izraela. Rimania ho vyhladovali tak, že poslední Židia bývajúci v meste neváhali jesť vlastné deti. Nakoniec mesto padlo a chrám bol vypálený. To je historický fakt.

My z Biblie poznáme aj teologické príčiny a zdôvodnenie tejto udalosti. Je veľmi zaujímavé, ako Biblia hodnotí určité udalosti. My sa často zameriame na udalosti „tu a teraz“. No keď človek číta u určitých historických udalostiach v Biblii, tak nieto pochýb o platnosti známeho príslovia: Božie mlyny melú pomaly, ale isto! Tak to bolo aj v tomto prípade.

Aby sme získali celý obraz, treba si pripomenúť, že Izrael je Božím vyvoleným národom. Stalo sa tak prostredníctvom Abraháma, Otca všetkých v Boha veriacich ľudí. Samozrejme, toto vyvolenie neznamenalo, že Židia sú akýmsi Božím domácim zvieratkom, o ktoré sa On bude starať. Božie vyvolenie malo veľmi konkrétny účel a cieľ. Čítali sme o tom v našom texte: Urobím ťa svetlom národov, aby moja spása siahala až po koniec zeme (v. 6). Izrael bol teda vyvolený na to, aby bol svetlom – živým svedectvom o Bohu – pre pohanské národy.

Bola to zmluva – vy budete mojimi svedkami a ja vás budem požehnávať. V Starej zmluve vidíme, že Pán Boh trval na dodržiavaní zmluvy. Keď si Izraelci prestali plniť svoju časť, Pán Boh ich prestal požehnávať, dokonca prišli zmluvné sankcie – tresty, zajatie.

Evanjelista Marek zachytáva zaujímavý rozhovor: Keď vychádzal z chrámu, povedal Mu jeden z Jeho učeníkov: Pozri, Majstre, čo sú to za kamene a za stavby! Ježiš mu odpovedal: Vidíš tieto veľké stavby? Nezostane kameň na kameni, ktorý by nebol zborený! (Mk 13:1–2) Možno treba povedať, že Pán Ježiš sa predsa len trochu sekol, lebo ostala tam celá jedna stena, ktorú poznáme ako „Múr nárekov“, a ktorá je vlastne mementom následkov ľudskej nevery.

My v kresťanskej cirkvi si pripomíname tento sviatok nie ako historickú udalosť. Tá by sa nás vlastne netýkala. Povedzte, čo je nás do toho, že kedysi pred zhruba 2.000 rokmi bolo zbúrané akési mesto. Však kopa našich miest bola zbúraná počas 2. svetovej vojny, ktorá nebola tak dávno. My si však udalosť zničenia Jeruzalema pripomíname práve ako memento ľudskej nevery. Je to tiež príležitosť pripomenúť si naše poslanie v tomto svete a činiť pokánie – teda zmeniť svoje myslenie aj konanie, ak pri tejto vnútornej revízii narazíme na nedostatky.

Takto vraví Hospodin: V pravý čas som ťa vypočul, v deň spásy som ti pomohol; utvoril som ťa a dal za sprostredkovateľa zmluvy národom: aby si obnovil krajinu a do vlastníctva odovzdal spustošené dedičstvá (v. 8).

Bratia, sestry, toto je naše poslanie. Cirkev tu nie je preto, aby sa venovala stavbám, či aby robila výlety. Cirkev je tu preto, aby bola sprostredkovateľom zmluvy národom. Cirkev je tu nato, aby zvestovala evanjelium, činila učeníkov z neveriacich ľudí, prinášala zmierenie a odpustenie do tohto trpiaceho sveta. Nepochopte ma zle! Stavby, budovy, akcie, výlety sú potrebné. No musia slúžiť cieľu. Preto pri akejkoľvek akcii v cirkvi by sme si mali položiť základnú otázku: Ako bude táto vec slúžiť naplneniu cieľa, úlohy, ktorú nám dal sám Boh? A ak zistíme, že daná akcia nesúvisí s poverením, nemali by sme na ňu míňať ani čas, ani peniaze, ani energiu.

Žijeme pre večnosť. Boh si nás vyvolil v Kristovi – ktorého to, aby sme my mohli žiť, stálo život. Túto veľkú udalosť v ľudských dejinách, ktorá sa odohrala na Golgote, máme zvestovať, hovoriť o nej, pozývať ľudí ku Kristovi, ktorý za nich zomrel. To je našim poslaním, poverením, úlohou.

Skúsme teda dnes pouvažovať, a možno si doma napísať na papier, aby sme to videli, ktoré konkrétne veci sú v tvojom živote také, že nimi jasne a jednoznačne napĺňaš svoje poslanie kresťana. Napíš si aj to, ako konkrétne napĺňaš poslanie kresťana, ako konkrétne prispievaš ku šíreniu evanjelia medzi neveriacimi. Pretože práve zachraňovať stratených je úlohou nás kresťanov. Diabol sa snaží zo všetkých síl, aby nás zabrzdil, či odlákal od podstaty nášho poslania. Dnes je čas, aby sme prehodnotili svoj život. Aby sme sa zamysleli aj nad smerovaním nášho cirkevného zboru. Je čas, aby sme prosili milostivého Boha o odpustenie, o tom, aby nám ukazoval, ako môžeme napĺňať Božie poverenie tu a teraz. Amen.

Texty: Ž 51:3–13; Mt 11:20–24
Piesne: 372; 332; 298; A:79