3. po Zjavení 2007
Kázňový text: Ján 4:1–26
Príbeh o samaritánskej žene je jedným z veľkých príbehov, ktorý stáročia inšpiruje mnohých umelcov. Je to príbeh ľudský, dramatický, vybočujúci z každodenného stereotypu a správania.
Prvá vec, ktorá zrejme čitateľa upúta je 4. verš, ktorý hovorí, že Kristus – všemocný Boh niečo musel. Ak nám niekto povie, že musíme niečo urobiť, častou odpoveďou je: Musím len umrieť. V dnešnej pomýlenej pseudodemokracii, keď si mnoho ľudí mýli demokraciu s anarchiou prevláda názor, že každý si môže robiť čo chce, bez toho, aby za to niesol zodpovednosť. Nikto nič nemusí, veď je demokracia. No tu máme Boha, Stvoriteľa zeme aj vesmíru a On musí.
Čo musíš ty? Čo musíš, pretože viera ti nedá konať inak? „A nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovením mysle, aby ste vedeli rozpoznať, čo je vôľa Božia, totiž, čo je dobré, milé a dokonalé“ (Rím 12:2). Medzi veriacimi a neveriacimi teda má byť viditeľný rozdiel. A ak má byť rozdiel viditeľný, musíme ten rozdiel zviditeľniť svojim správaním, svojimi činmi, svojim životom. Nemáme sa pripodobňovať tomuto svetu, máme byť iní. Nemáme sa správať, ako všetci, či každý. Veriaci ľudia sú iní. Uvedomujú si, že môžu všetko – však je demokracia, ale nie všetko prospieva. My môžeme všetko, ale ničomu sa nedáme ovládnuť. Aj ku takémuto konaniu nás pozýva apoštol Pavel (1. Korint 6:12). Čo musíš, pretože viera ti nedá konať inak?
Keď musíš, tak musíš, hovorí reklama na keksík. Videl som ju dokonca v americkej televízii počas môjho štúdia. Kristus musí ísť cez Samáriu. Dôvod sa dozvedáme práve z nášho príbehu.
O pôvode Samaritánov, ktorých dnes žije už len okolo 700, nám hovorí 2. Kráľov 17: Po dobytí severného kráľovstva s hlavným mestom Samária, asýrsky kráľ dal priviesť pohanov a osadil ich v samárskych mestách namiesto Izraelcov. Zaujali Samáriu a ostali bývať v jej mestách. Na počiatku svojho tamojšieho pobytu neuctievali Hospodina. Preto Hospodin poslal na nich levy, a tie ich zabíjali. Vtedy oznámili asýrskemu kráľovi: Národy, ktoré si odviedol do zajatia a osadil v samárskych mestách, nepoznajú zákon Boha tej krajiny. Preto teraz poslal na nich levy, a tie ich usmrcujú, lebo nepoznajú zákon Boha tej krajiny. Nato asýrsky kráľ rozkázal: Zaveďte tam jedného z kňazov, ktorých ste odtiaľ priviedli. Nech ide a nech sa tam usadí a nech ich vyučuje zákonu Boha tej krajiny. Šiel teda jeden z kňazov, ktorí boli odvedení do zajatia zo Samárie, usadil sa v Bételi a učil ich, ako majú uctievať Hospodina.
Ale každý národ si zhotovil svojich vlastných bohov a uložil ich do domov na výšinách, ktoré urobili Samaritáni; každý národ vo svojich mestách, v ktorých býval. Uctievali aj Hospodina aj svojich pohanských bôžikov.
Židia sa Samárii vyhýbali, a ak sa potrebovali dostať z Galiley do Judska, či z Judska do Galiley, radšej šli poza rieku Jordán cez Pereu. Ježiš ale musí ísť cez Samáriu. A keďže tam šlo o náboženský problém, vidíme, že Kristus porušuje určitú silnú náboženskú tradíciu – plnú hnevu a nenávisti.
Okrem toho stretáva ženu, s ktorou sa zrejme nikto nechcel stretnúť. A navyše, On – muž, Žid iniciuje rozhovor. Prvý sa prihovára. Kristus robí prvý krok. Samotná žena tomu nemôže uveriť: Ako môžeš Ty, Žid, pýtať si vody od mňa, ženy Samaritánky? (v.9) A to je ďalšia zaujímavá vec. My často vyčkávame a potom reagujeme. A iste, sú situácie, kedy je správne najprv vyčkať a potom reagovať. No tu ide o život. Kristus – Pán a Darca života robí ten prvý krok.
Vo Veľkom poverení: Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca, Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal (Matúš 28:19–20) nás Pán Ježiš posiela, aby sme šli a urobili ten prvý ústretový krok, aby sme boli aktívni. Cirkev existuje, aby plnila toto Veľké poverenie. Ak ho neplní, ak Cirkev nerobí, čo je tu napísané, je zbytočná, nemá zmysel. Misia sa však nedá robiť čakaním. Misia sa robí tak, že my kresťania ideme a iniciujeme rozhovory.
O čom sa rozprávajú? Najprv to vyzerá, že o počasí. No nie je to tak. Všimnime si, ako Pán Ježiš vedie tento rozhovor a dostáva sa ku rozhovoru o hriechu a o spasení. Dostáva zo ženy priznanie, že vedie zlý spôsob života: Choď, zavolaj si muža a príď sem! I odpovedala žena: Nemám muža. Správne si povedala, že nemáš muža, lebo si mala piatich mužov, a ten, ktorého teraz máš, nie je ti mužom; to si správne povedala (v. 16–18).
Zrazu prechádza rozhovor na tému viery v Pána Boha. A tá je veľmi zaujímavá. Pán Ježiš porušil všetky svoje – židovské tradície vo vzťahu ku Samaritánom. Dokonca v závere príbehu sa dozvedáme, že tam zostal dva dni! Žena, vidíme, tiež má prehľad o svojej náboženskej tradícii. No Pán Ježiš hovorí jasne a jednoznačne: Spasenie je zo Židov, nejde o tradíciu, ide o osobnú vieru a zbožnosť – vzývať Otca v duchu a v pravde; a, hovorí jej: Ja som Mesiáš – Spasiteľ. Hovorí teda jasne a otvorene.
Žena mohla reagovať inak. Mohla povedať: A čo? Staraj sa o seba. A mnohí Krista vysmiali – to, že sa tak deje aj dnes nie je nič nové. No On vždy hovoril jasne a jednoznačne. Lebo to takto musel robiť. Ku takémuto konaniu Ho viedla láska, obetavá, božská láska ku tebe, ku mne.
Tak, ako Kristus, ani táto žena s pochybnou povesťou nešpekuluje. Nerozmýšľa: „Hm, ak je Tento Kristus, je to veľmi zaujímavé. To by mali počuť ľudia v meste. Aj by som im to povedala, ale aj tak by mi neverili. Nemajú ma radi. Vysmejú sa mi. Povedia, že som sa načisto zbláznila.“ Ona beží do mesta a zburcuje celé mesto, nech sa prídu pozrieť, či ozaj tento chlap nie je Kristus. Dokonca, táto žena svoje tvrdenie zdôvodňuje tým, že Ježiš jej ukázal na jej hriech! Dočítajte si ten príbeh doma. Veľmi zaujímavé.
Kristus je pre nás kresťanov príkladom života, konania, správania. On musel urobiť určité veci. Čo musíš ako veriaci človek urobiť ty? Kristus nám tu dáva príklad v tom, že robil k ľuďom prvý krok. A veľmi jasne a jednoznačne hovoril o hriechu, o Bohu a o ceste spasenia. Amen.
Texty: Nehemiáš 8:1–3, 5–6, 8–10; 1. Korintským 12:12–31a; Lukáš 4:14–21
Piesne: 361; 553; 646; 220; A:13
