2. po Trojici 2007
Kázňový text: Lukáš 10:25–37
Milí bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi!
Aké mám žiť kresťanstvo? Čo sa odo mňa ako kresťana očakáva? Som krstený, vykonfirmovaný, pravidelný návštevník Služieb Božích. Myslím, že Boh so mnou môže byť nadmieru spokojný. Vyznanie mnohých v úvodzovkách skutočných kresťanov. Sú presvedčení o svojej pravde, svojom dokonalom konaní. A predsa takí prázdni, hluchí, nepočujúci Božie slovo, ktoré chce preniknúť ich srdcia. Takí boli aj farizeji a zákoníci v dobe Pána Ježiša Krista. Ovládajúci dokonalú teóriu zákona, ale nechápajúci jeho uplatnenie v praxi.
Farizeji sa snažili uplatňovať dodržiavanie zákona vlastnými metódami a prostriedkami. Boží zákon sa stal v ich podaní nie usmernením ale zotročením. A práve oni boli tí, ktorí ho prestupovali a hľadali rôzne cestičky ako ho preľstiť a zároveň ostať čistí.
Aj dnes v našom príbehu sa zákoník prihovára k Ježišovi, za účelom pokúšania. Majstre, čo konať, aby som dedične obdržal večný život? Kladie otázku, na ktorú vie odpovedať. Provokačne, len aby mohol Ježiša označiť za bludára a mal dôvod udať ho, aby ho zabili. Ale Ježiš na otázku odpovedá otázkou. Čo je napísané v zákone? Zákoník, dokonale ovládajúci teóriu odpovedá správne. Odpoveďou je zákon lásky, alebo ako to poznáme z konfirmačnej príručky suma zákona. Miluj Boha, miluj blížneho. Ježišova reakcia na zákoníkovu odpoveď je, to čiň a budeš žiť. Bratia a sestry aké ľahké sa to zdá byť a zároveň pre nás hriešnikov ťažko dosiahnuteľné.
Aj my sa pýtame čo máme robiť? A Boh nám hovorí skrze písmo. Áno aj nám. Dnes do našej situácie. Miluj Boha a Miluj Brata a budeš žiť. Myslím si, že s láskou Božou nemáme až taký problém. My tvrdíme, veď chodíme do kostola, pravidelne sa modlíme, čo ešte viac? Pán Boh môže byť s nami spokojný. Tu sme presvedčení o svojej dokonalej spravodlivosti, ale v skutočnosti je ona falošná. Ako môžeme milovať Boha, keď nenávidíme brata? S láskou k blížnemu máme akýsi vnútorný problém. Naša láska, je len našou láskou. A práve tu prichádza ďalšia veľmi dobrá otázka zo strany zákoníka. Kto je môj blížny? Mnohí z vás ktorí tu sedíte, pre vás sú blízki tí, ktorí sedia poväčšine vedľa vás. Manželia, manželky, deti, súrodenci, priatelia, celé rodiny. A predsa Ježiš láme tradičné zmýšľanie.
Udáva príklad troch ľudí, ktorí stretávajú na ceste dobytého človeka. Kňaza, levítu a samaritána. Ježiš ich nevyberá len tak náhodne. Kňaz, ktorý predstavoval bezvadný kňazský pôvod. Mohol si zobrať za manželku len čistú Izraelitku a nesmel sa s týkať s mŕtvym alebo inak postihnutým človekom. Dával dôraz na kultickú čistotu. Preto si nemohol dovoliť niečo také, ako pomôcť človeku, ktorý pomaly prichádzal o svoj život. Zo svojej namyslenosti a dokonalosti sa nedokázal znížiť a podať pomocnú ruku. Len, aby neporušil svoj status. Status kňaza. Nie sme aj my veľakrát takí istí? Poznávajúci do detailov Božiu vôľu, dávajúci silné rady do života, ale skutočná podstata Božieho Kristovho slova nám uniká? Poznajúci a predsa obchádzajúci. Miluj blížneho a budeš žiť. Aké krásne zasľúbenie. A predsa od Levítu tak vzdialené.
Kto boli levití? Levíti spolu s kňazmi sa starali o spev a bohoslužbu v židovskom chráme. Bol to jediný kmeň, z tých dvanástich, ktorý nedostal žiadny dedičný podiel. Preto všetky zbierky, ale aj prinášajúce prvotiny z ovocia a z dobytka boli určené pre tento kmeň levítov. Levíta, ktorý bol tiež zbožným človekom reaguje na danú situáciu pre nás dosť prekvapivo. Vidí, ale obchádza. Vidí bolesť, rany, možno blížiacu sa smrť, ale on obchádza. Bohužiaľ aj my, ľudia, duchovne zmýšľajúci a žijúci radšej obchádzame a zatvárame oči. To sa ma netýka, to ide mimo mňa. Radšej nič neriešiť a len sa v tichosti vytratiť.
Ale Boží Syn ani lévitu nedáva za príklad. Na riešenie problémov sa tiež zvykneme pozerať z pohľadu kňaza, či lévitu. S odstupom, s určitým vlastným predsudkom. Či ako jednotlivci, alebo spoločenstvo. V tom dobytom človeku, nemusíme vidieť len doráňaného pocestného, ale v prvom rade nášho blížneho, ktorý potrebuje pomoc. Miluj blížneho a budeš žiť. Evanjelium zaznievajúce od Krista. Aké sú rany našich blížnych? Nešťastné srdcia, nezodpovedané životné otázky, prenesené do fyzických trápení. Ten, človek ktorý tam ležal, možno v tichosti stonal, pretože nevládal vydať silný zvuk. Možno kričal a silne plakal. Bratia a sestry, ako je to s nami.? Počujeme my tie tiché stonania? Počujeme tie hlasné volania? A či vôbec chceme ich počuť?
Áno bratia a sestry, načúvajme, a zasiahnime, lebo Kristus to od nás žiada. On nechce len tiché obchádzanie, možno krátkodobé levítske, či kňazské zastavenie. On chce vidieť skutočné konanie. Veľmi často sa bratia a sestry vieme odvolávať, na našu evanjelickú identitu. Dôležitá je viera, no a tie skutky tie nie sú vôbec tak dôležité. Tento príbeh nás ale vyvádza z omylu. Áno spasenie dostaneme nie za skutky ktoré vykonáme, aby sme sa zapáčili Bohu, ale za skutky milosrdenstva a lásky k našim blížnym. Tie sú konané z úprimnej a nefalošnej viere. Sú jej ovocím. Vstupujeme do cirkvi s nádejou, že nájdeme pochopenie, povzbudenie.
Kritikou však aj našej cirkvi je, že ostávame nepochopení, a doráňaní ako ten človek na ceste. Aké hrozné to musí byť pre Krista, keď vidí trpieť jeden úd na svojom tele? Mladí trpia nedostatkom načúvania zo strany starších, starší sa zmietajú vo vlastnej neistote. A tak jednotlivé údy strácajú svoju životaschopnosť. Preto nechajme prenikať tak ako krv preniká cievami celým ľudským telom, tak aj Božie slovo nech je zdrojom živín, vitamínov pre nás jednotlivcom ale aj celé spoločenstvo.
Na scénu však prichádza tretí človek. Je to pocestný samaritán. Samaritáni, ktorí sú biblickým národom, boli židmi neakceptovaní. Pre židov boli dnešným jazykom povedané vlažnejšími a po babylónskom vyhnanstve v 6. storočí pred našim letopočtom šli svojou vlastnou náboženskou cestou. Uznávali len Pentateuch tj. 5. kníh Mojžišových. Ich svätyňou sa stala hora Garizim. Pre židov boli neakceptovateľní a viedli s nimi aj tvrdé boje.
Kristus však ako vzor pomoci a lásky k blížnemu vyberá ako príklad práve ich. Tým obhajuje aj svoj výrok v kázni na hore, kde vo svojich tzv. antitézach, výrokoch v ktorých chce poukázať na správne chápanie Božieho slova hovorí: „Počuli ste, že bolo povedané, milovať budeš svojho blížneho a nenávidieť nepriateľa. Ale ja vám hovorím: Milujte svojich nepriateľov, dobrorečte tým, ktorí vás preklínajú, čiňte dobre tým, ktorí vás nenávidia. Nepriateľ sa stáva skutočnou pomocou. Tu platí to staré známe: V núdzi spoznáš priateľa. Dobytému židovi sa dostáva skvelej opatere. Dnešným jazykom povedané, dlhodobá diakonia. Služba lásky. Ošetrenie, odvezenie do hostinca a zaplatená starostlivosť, to nie je len skutok krátkodobého obzretia sa, ale pravej pomoci.
Aj my bratia a sestry nachádzame mnohých doslova zbytých, ubolených ktorý potrebujú okamžitý zákrok. Našej pomoci, nášho povzbudenia. Nech to nie sú len povrchné stretnutia či reči plytkého povzbudenia. Samaritán povedal, ja sa vrátim a doplatím ti ak budeš mať väčšie výdavky. On bol ochotný obetovať viac, ale v prvom rade vrátiť sa a vidieť človeka, ktorý potrebuje pomoc. Bratia a sestry! Príklad skutočnej pomoci a lásky nám ukázal ten, ktorý hovorí tento príbeh. On aj nás našiel na ceste. Doráňaných. Dobytých. Strápených. A možno aj dnes. Nás nachádza smutných, strápených vo svojich problémoch a starostiach. Aj my sme ozbíjaní a doráňaní. Ale Kristus nás lieči. On je dokonalý terapeut, On je uzdravujúci diakon, on aj zaplatil. A to nie dva denáre. Ale príliš mnoho. Brat sestra, život Pánov bol vydaný za teba ale aj za mňa. Aj dnes si to uvedomme. Lebo On je ten, ktorý preukazuje najväčšie milosrdenstvo. On hovorí, milosrdenstvo chcem a nie obeť. Nech je Kristus pre nás príkladom. Amen.
Modlitba: Pane Ježiši Kriste, Ďakujeme Ti, že aj dnes mohlo prehovoriť k nám Tvoje slovo. Slovo, ktoré aj nás nachádza v určitých životných situáciách, krízach, depresiách, keď sa cítime ako ten dobytý, doráňaný prepadnutý muž. My tiež, prechádzame svojim životom a mnohokrát padáme. Pane, chceme Ti ďakovať aj za tieto pády, lebo aj prostredníctvom nich nás učíš akí máme byť. Nie sebeckí a spravodliví ako zákoníci a farizeji ale pokorní ako si bol Ty Pane. Chcem Ti ďakovať Pane, že som mohol z tvojej milosti ukončiť štúdium na bohosloveckej fakulte. Aj mňa si mnohokrát dvíhal a posielal si mi ľudí do cesty, ktorí mi pomohli. Vďaka Ti za nich, že nám posielaš do našich životov milosrdných samaritánov. Ktorí nám pomôžu vstať, keď už nevládzeme. Chceme Ťa prosiť za cirkevný zbor, za naše vzťahy, za zborového farára, pretože Ty drahý Hospodine hovoríš: Jedny druhých bremená znášajte. Tak Pane, prosíme ťa za chorých, biednych smutných, hľadajúcich a tiež tých ktorí necítia tvoju prítomnosť. Pane uľav tam, kde je to potrebné a rob medzi nami svoje dielo. Amen.
Mgr. Tomáš German
