17. po Trojici 2007 - mládežnícke služby Božie

Kázňový text: 1.Kor 12,12–14

Dnešné mládežnícke bohoslužby nesú v sebe dôležitú zvesť pre spoločenstvo veriacich ľudí. Nie je to nič nové, je to dôležitá správa, ktorú hlavne Apoštol Pavel veľmi často zdôrazňoval na svojich misijných cestách, a písal o nej skoro v každom jednom liste. Sme jedno telo Kristovo, sme údy jedného tela, napriek tomu, že každý z nás je iný a má iné schopnosti, iné danosti, iné duchovné dary. Aj keď sme rôzny ľudia, môžeme žiť, fungovať, spolupracovať jeden po boku toho druhého. O tom teda bude naše dnešné spoločné uvažovanie.

Vzhľadom na to, koľko sa tomu apoštol Pavel venoval, môžeme len dedukovať, že to bol jeden z bežných problémov, ktoré po cirkevných zboroch existovali. Asi najviac vypuklý bol v Korintskom cirkevnom zbore. Celú jednu kapitolu sa venuje Pavel tomu, aby vysvetlil, že kresťania v zbore nemusia byť všetci na jedno kopyto. Že nemôžu byť všetci rovnakí a mať aj rovnaké dary, rovnaké nadanie, rovnaké spôsoby. Z toho vznikali v Korintskom zbore ohromné rozbroje a roztržky. Každý vyzdvihoval to svoje. To, čo vedel alebo čím slúžil, pokladal za najdôležitejšiu vec a očakával za to patričnú úctu a pozornosť. A keďže sa mu jej nedostávalo, cítil sa ukrivdený, či poškodený. Ťažko povedať, či slová apoštola Pavla, ktoré napísal do Korintu priniesli aj patričné ovocie. Za zamyslenie by však stálo porozmýšľať, či tento problém cirkev vyriešila aspoň v dnešnej dobe, keďže o ňom už vieme zopár storočí. A nemusíme sa pozerať nejako ďaleko, stačí, ak budeme mať dnes pred očami náš cirkevný zbor a naše spoločenstvá kresťanov v jednotlivých dedinách.

Uvedomujeme si my, že sme jedno telo Kristovo?

To prepojenie medzi veriacimi ľuďmi je veľmi blízke a veľmi osobné! Preto sa oslovujeme bratia a sestry. Už bližšie príbuzenské spojenie je iba medzi deťmi a rodičmi. Brat, sestra to je predsa jedna krv. A my si takto navzájom hovoríme – brat, sestra. Neviem, či na to vôbec máme právo. Viete prečo?

Povedzme druhá lavica od konca. Sedí tam nejaký človek – je to váš brat (je to vaša sestra)

• Čo o tom človeku viete?
• Čo ho trápi?
• Aké má aspoň tie najväčšie starosti?
• Viete, či nie je nejako vážne chorý?
• Už ste sa za neho aspoň raz v živote modlili?

Ak je to brat/sestra, tak by sme tieto veci o ňom mali vedieť. Predpokladám, že to o svojich pokrvných súrodencoch viete. A ten človek, na ktorého som sa Vás pýtal, je tiež brat, či sestra.

Môžete určite aj protestovať, že predsa nemôžem vedieť všetko o každom človeku, keď je nás v zbore okolo 500. Dobre, to pripúšťam, ale aspoň o niekom, kto je mojou rodinou preto, že v nebi máme spoločného Otca, vedieť takéto veci mám. Aspoň o ľuďoch z tej našej konkrétnej dediny.

Apoštol Pavel použil v 12. kapitole ešte jedno veľmi zaujímavé prirovnanie. Povedal, že ak jedna časť tela je chorá, tak je potom choré aj celé telo. Čiže je celý človek poznačený a je obmedzený aj jeho výkon a jeho práca.

Určite vás už aspoň raz v živote boleli zuby. Keď ich má človek v poriadku, vôbec si neuvedomuje, aké sú dôležité a aké sú potrebné, ale stačí, aby začal bolieť čo i len jeden z nich. Mám pocit, že je to jedna z najhorších bolestí. Po chvíli už väčšinou ani nevieme povedať, ktorý je ten bolestivý, lebo bolí celá sánka, potom celá hlava a zrazu sme úplne odstavení. Darmo vás nebolia ruky, darmo viete chodiť. Čo z toho, keď sa plne sústredíme a celú energiu vrážame do toho, aby sme sa nejako vyrovnali s bolesťou zuba. Celý človek je v tej chvíli skutočne odstavený.

Apoštol Pavel povedal, že tak je to aj so spoločenstvom kresťanov. Jeden brat, či sestra v spoločenstve má problém vo vzťahu k Bohu a tým pádom je to problém, ktorý naruší celé spoločenstvo. Celé telo Kristovo je odstavené. Problém jedného by mal byť problémom i druhého. Starosť jedného človeka by mala byť starosťou všetkých. Logické je, že všetci by sa potom mali snažiť pomáhať a tú starosť riešiť.

Toto je však iba teória. Smutné konštatovanie, ale je to tak. Vytvoriť také spoločenstvo sa snažili prví kresťania na začiatku. Píše sa o tom v Skutkoch. Predávali majetky, aby pomohli tým, ktorí boli chudobní a nemali z čoho žiť. Bola to ideálna vec, len skrachovala na človeku, na jeho chamtivosti a pokrytectve.

Dnes sme to dopracovali v našich zboroch úplne inde. V zbore kde som pôsobil mi viackrát starší ľudia povedali: Nemôžem ísť do kostola s dvomi palicami, veď čo by ľudia povedali, ako by sa na mňa pozerali. Alebo. Nehovorte, brat farár, nikomu, že som chorá, nemusí o tom každý vedieť. Či nespomínajte, že máme také problémy v rodine, lebo nás budú iba ohovárať.

Tomu sa hovorí svedectvo o spoločenstve, o bratoch a sestrách. Takto má vyzerať telo Kristovo? Tu v Obišovciach som veľmi krátko na to, aby som mohol posúdiť, či aj tu je to tak, ale vy tu žijete, takže sami pre seba si to môžete ohodnotiť.

Sme navzájom údmi jedného tela, keď sme si v našich zboroch sami vypestovali takúto nedôveru?

Keď na miesto modlitieb jedného za druhého šírime o sebe klebety a teší nás, keď môžeme o tom druhom povedať niečo zlé? Rozprávali sa spolu dve susedky a jedna sa pýta druhej: A nevieš mi o tej Žofke ešte niečo povedať? Druhá odpovie: nie, veď som ti už aj tak povedala viac, ako som sama počula.

Takto predsa nemôže fungovať telo Kristovo. Pán Ježiš nám predsa dal cirkev na to, aby bola pomocou pre človeka na ceste spasenia. Aby si ľudia v spoločenstve navzájom pomáhali, nie aby si prekážali. Zle fungujúce spoločenstvo kresťanov, zlé vzťahy sú jednou z najväčších prekážok na ceste za Kristom. To je vec, ktorá najviac bije ľuďom do očí. Tí, čo do kostola chodia, tí sú najhorší….…

Na oko sme bratia a sestry, ale v skutočnosti – nechceme mať s nikým nič. Prídem do kostola, vypočujem si kázeň a potom idem preč, veď nikoho nepoznám, ani mňa nikto nepozná. Alebo s tým a s tým sa nechcem stretnúť.

Prví kresťania nedokázali udržať spoločenstvo tak, ako sa opisuje v Skutkoch. Dnes je ťažké predstaviť si, že by ste predávali majetky a aby sme mali všetko spoločné, ale mať v cirkevnom zbore dobré vzťahy s ľuďmi, pomáhať si, prejavovať o seba záujem, viac spolu komunikovať, ísť si pomôcť, ak je treba, a modliť sa za druhých, to je reálne a aj uskutočniteľné. Toto možné je, len na tom musíme všetci ako sme tu popracovať a učiť sa tomu. A potom, keď niekde spomenieme bratov a sestry zo zboru, tak to nebude len kresťanská teória, ale skutočná prax.

Vo fílii v Revúckej Lehote sme mali baptistický zbor. A keď som v 97. tam prišiel, väčšina ľudí povedala. Tí baptisti žijú veľmi dobre. To zbadáte aj v tej dedine. To sú veľmi dobrí ľudia a ako spolu držia pohromade, chodia si pomáhať. Dokonca ich takto pochválil na jednom zhromaždení aj starosta obce, ktorý bol neveriaci.

To je úžasná vizitka. Bratia a sestry. Prečo by to nemohlo byť takto medzi nami? Bratmi a sestrami aspoň podľa mena už sme, už je len potrebné, aby sme tak spolu začali žiť.

AMEN