18. po Trojici 2007 - Pamiatka posvätenia chrámu v Obišovciach

Kázňový text: J 9,35–41

Evanjelista Ján v celej 9.kapitole rozoberal aféru uzdraveného človeka, ktorého židia vyhodili zo svojho spoločenstva, pretože nevedeli, čo s ním majú robiť. Biblia píše, že bol slepý od narodenia a celé mesto ho poznalo ako žobráka, ktorý každý deň sedel na svojom mieste a žobral peniaze na prežitie. Keď ho Ježiš stretol, bola práve sobota a uzdravil ho veľmi čudným spôsobom.

• Pľuvol na zem, zmiešal sliny s hlinou, potom mu tým natrel oči a poslal ho ku jazeru Siloe, kde sa mal umyť. Napriek tomu, že to bolo pre neho ponižujúce, urobil to a zrazu videl.

Lenže namiesto radosti z toho, že môže normálne žiť ako všetci ostatní ľudia, ho zbožní židia vyhnali zo spoločenstva, lebo ho človek, ktorého on vôbec nepoznal, uzdravil v sobotný deň.

Dnes máme v Obišovciach pamiatku posvätenia chrámu a vy určite teraz hľadáte súvislosť. Čo má táto udalosť spoločné s nami, keď si dnes pripomíname výročie tohto kostola? Nepoviem vám to hneď teraz, ale postupne sa dostaneme aj k tomuto miestu a k tejto spojitosti.

Nebudeme sa dnes nejako podrobne venovať tejto udalosti, ale chcem spolu s vami v dnešný deň hovoriť o slepote a o videní. O tom, že človek sa rodí na túto zem slepý a nemyslím len, keď je malým dieťatkom. To tiež po narodení niekoľko týždňov vôbec nevidí, ale myslím na to, že sa na túto zem rodíme duchovne slepí a táto slepota niekedy trvá roky a bežne sa stáva, že sú ľudia, ktorí sa slepý nielen narodia, ale taký slepý aj zomrú.

Ak by ste sa niekoho opýtali, či duchovne vidí, asi by nikoho nenapadlo povedať nie, že je duchovne slepý. Všetci väčšinou tvrdia, že sú aj duchovnými ľuďmi, každý má nejakú tú spiritualitu. Niet asi človeka, ktorý by sa priznal, že z toho duchovného pohľadu je ozaj slepým človekom. Ale situácia, ktorá sa vtedy pri uzdravení slepca odohrala, dokázala, že duchovná slepota je veľmi bežným javom.

Pán Ježiš uzdravil človeka slepého od narodenia, čo podľa židov nie je možné a musí v tom byť nejaká zvláštna moc, niečo zázračné. Mohlo by to znamenať, že ten človek je poslaný od Boha, ale urobil to v deň sobotný, a to je predsa porušenie prikázania. V ich hodnotení bolo zachovanie prikázania oveľa dôležitejšie ako to, aby človek mohol žiť normálny, plnohodnotný život. Tento ich úsudok bol zlý. Dokázal, že v ich vnímaní je niečo choré, niečo, čo oni sami nevidia.

Viete, že každá choroba sa začína prejavovať v nejakých príznakoch. Aj lekári, ak prídete na vyšetrenie, hľadajú chorobu podľa príznakov. Nie je to tak, že keď vám tŕpne ruka, je problém v ruke. Málokedy je to také jednoduché. Lekári väčšinou zistia, že toto je iba príznak nejakej inej choroby a nakoniec to skončí niekde pri krčnej chrbtici, či zaseknutom stavci. Veľakrát je to tak.

U farizejov sa v tejto situácii prejavila vážna choroba – slepota. Pýtajú sa Ježiša: Sme aj my slepí? A Ježiš ako lekár hovorí: áno, ste, ste chorí – diagnóza – duchovná slepota. Neviete posúdiť, čo je správne, čo je pri tomto človeku vôľa Božia – a to je prejav slepoty.

Byť duchovne slepý v dnešnej dobe je bežnou vecou. Je to jedna z najbežnejších diagnóz v našej spoločnosti. A veľká bieda pri tejto chorobe je, že ju človek pri sebe nevidí. Presne tak, ako to bolo vtedy pri farizejoch. Pýtajú sa Ježiša: Chceš povedať, že aj my sme slepí? Pán Ježiš to potvrdil, aj keď dodal: vy tvrdíte, že vidíte, ale váš hriech zostáva.

Musím smutne skonštatovať, že duchovná slepota patrí aj medzi zákerné choroby, pretože tiež sa na ňu zomiera a denne skosí stovky ľudí, aj keď prevenciou by sa následky tejto choroby dali úplne odstrániť. Lenže čo sa dá robiť, keď človek postihnutý duchovnou slepotou si myslí, že vidí a že je v tejto oblasti úplne zdravý? A čo my bratia a sestry, ako je to s nami? Vidíme duchovne?

Existuje na to jedno veľmi účinné vyšetrenie, pri ktorom sa duchovná slepota prejaví ihneď. Je to jednoduchá otázka, ktorú Pán Ježiš položil tomuto slepcovi: Veríš v Syna človeka?

Počuli ste už odpoveď: Daj pokoj s takýmito bludmi. To sú hlúposti. Ja nie som veriaci. Mňa takéto veci nezaujímajú. Ja to nepotrebujem atď., atď.

No môžete tomuto človeku povedať, si chorý, je to s tebou vážne, to, že žiješ bez viery v Ježiša Krista, ti prinesie smrť, ale určite nepochodíte, lebo ľudia duchovne slepí si myslia, že im nič nie je.

Dnes neprestajne počúvame, že prevencia je jedna z najdôležitejších veci. Väčšinu chorôb, ktoré poznáme, vieme liečiť, ak by s nimi ľudia prišli včas. Tak to je aj s duchovnou slepotou. Ak by človek prišiel včas, vždy sa ešte dá pomôcť.

A tu je tá spojitosť dnešného pre nás slávnostného dňa s našou témou. Duchovnú slepotu dokáže vyliečiť jedine Ježiš. On bol ten, ktorý vracal slepým zrak, ktorý otváral oči tým, čo nevideli.

Viem, že stretnutie s Pánom Ježišom Kristom, môže človek zažiť na viacerých miestach, ale tento kostol už desiatky rokov patrí k nim. Stojí dostatočne na kopci, aby ho bolo vidno. Jeho veža je poriadne vysoká, aby hlas zvonov, ktoré zvolávajú do spoločenstva, bolo počuť poriadne ďaleko. Toto je miesto, v ktorom sa už roky zvestuje Božie slovo, ktoré otvára naše duchovné oči, náš duchovný zrak.

• Veď prečo sem prichádzate?
• Žeby farári, ktorí z tohto miesta kázali a kážu, boli takí geniálni, že ich stojí za to počúvať?
• Alebo ste tu preto, že vedia poradiť v každej situácii života?
• Či preto, že na všetko majú odpoveď?

NIE!!!!!!!

Kostol nie je o tom, čo človek vie, či čo sa naučil. Kostol je miestom, kde cez zvesť Božieho slova nám Ježiš Kristus otvára náš duchovný zrak, aby sme videli, čo je dobré milé a dokonalé.

• Pán Boh nám tu ponúka nový pohľad na život a na svet, ktorý je okolo nás.
• Učí nás, čo je dôležité v jeho očiach a čomu sa zase nemusíme toľko venovať.

Neviem, či ste sa už takto pozerali na toto miesto, ale kostol je skutočne miestom, kde nám Pán Ježiš cez zvesť svojho slova otvára oči, aby sme neboli duchovne slepí. Preto je toto miesto pre kresťana dôležité. Tu sa učíme ako žiť, čo si ctiť a vážiť, za čo bojovať.

Neveriaci ľudia vedia na tému kostola povedať mnoho provokačných a dráždivých rečí.

Čo ja mám čo počúvať farára! Čo on mne má čo hovoriť do života? Do čoho sa on tak môže rozumieť?

Musím povedať pravdu: do ničoho tak extra. Ale kostol nie je miestom, kde rozpráva farár, ktorý sa tvári, že všetko vie. Kostol je miesto, kde nám Božie slovo otvára oči, aby sme videli, ako sa máme na tento svet pozerať. Je to ako škola, kde sa učíme ako žiť na česť a chválu nášmu Bohu. Je to miesto, kde človeku môže Boh otvoriť jeho duchovný zrak.

Kiež by aj tento kostol, tu v Obišovciach, zažil veľa takých zázrakov, ako to bolo vtedy pri uzdravení slepca. Dostal nielen telesný zrak, ale Ježiš mu otvoril aj duchovné oči.

AMEN