Veľký piatok 2008

Kázňový text: 2 Kor 5,14–15

Keď ste pozorne sledovali dnešné pašie viete, ako Pán Ježiš zomrel. Viete, kto mu niesol kríž, kto bol pod krížom, čo ešte v tých bolestiach povedal. Je to podstatne zrozumiteľnejšie ako to, čo napísal apoštol Pavel kresťanom do Korintu.

Niekedy mám pocit, že to, čo bolo v evanjeliových zvestiach jednoduché, apoštol Pavel svojím vysvetlením iba skomplikoval. Ale on bol veľmi učený muž, vzdelaný človek, preto sú jeho vyjadrenia niekedy komplikované a treba sa nad nimi dlhšie zamyslieť.

Pavel začal slovami: Láska Kristova spája nás. Možno to znie nepodstatne. Ľudí spájajú spoločné záujmy, spoločne koníčky, priateľstvá, práca, ale aj vzájomná láska a sympatie. To, že nás spája aj akási láska Kristova, to si nikto z nás poriadne neuvedomuje. Ale po pašiových udalostiach na to musíme, bratia a sestry, myslieť. Toto je skutočne láska, ktorá dokáže skutkom vyjadriť svoju podstatu. Láska Kristova je skutočne jediná spoločná vec, ktorú vo svojom živote máme. Vy môžete byť odo mňa starší o celú jednu generáciu, nemusíme mať spoločne záujmy, môžeme byť úplne rozdielny, ale Pán Ježiš miluje vás i mňa rovnako. V tom sme úplne podobní. A sme si podobní aj s lotrom, ktorý visel vedľa Ježiša na kríži. Žil v inej dobe, v inom štáte a žil aj horší život ako hocikto z nás, ale aj jeho Pán Ježiš miloval a v tej láske sme všetci rovnakí.

Pavel pokračuje v našom texte ďalej: Jeden umrel za všetkých, teda všetci umreli. Tomuto rozumiete? Ako si to máme predstaviť, že jeden umrel a teda všetci umreli? Musíme mať stále na mysli lásku Kristovu, ktorá nás spája.

Pamätám si v Chyžnom na jeden starší manželský pár. Spolu v manželstve prežili viac ako 40 rokov. Po dlhšej chorobe zomrel manžel a do pol roka bez nejakých vážnejších problémov zomrela aj manželka. Takéto prípady sú dosť bežné. Tých ľudí spája vzájomná láska a za tie roky spoločného života si na seba tak zvyknú, že v podstate bez seba nedokážu dlhšie žiť. Zomiera jeden, akoby zomrel aj druhý, pretože je medzi nimi vzťah vzájomnej lásky. Keď zomrie niekto blízky, aj my niekedy povieme, akoby zomrelo s ním niečo aj v nás.

Ak nás s Pánom Ježišom spája jeho láska, ktorou nás miluje a my zároveň milujeme jeho, potom Veľkým piatkom a jeho smrťou na kríži zomiera tiež niečo v nás. Keď Pána Ježiša ukrižovali, najviditeľnejšie to bolo práve na jeho učeníkoch. Oni doslovne akoby zomreli s ním. S Ježišom chodili po mestách a dedinách, nikdy sa neskrývali, boli odvážni, ale po Veľkom piatku sa zavreli pred svetom zo strachu, lebo sa báli. Nevychádzali von, skrývali sa, aby neprišli o život. Symbolicky to, čo žili s Pánom Ježišom, to zomrelo s ním na Golgotskom kríži.

To je obraz: jeden umrel a s ním umreli všetci.

• Otázkou je, či aj my?
• Či naša láska k Pánovi Ježišovi Kristovi je taká veľká?
• Či náš vzťah k nemu je taký hlboký, že nás jeho smrť tak ranila, že sme akoby zomreli s ním?
• Či ju tak prežívame, ako povedzme učeníci, či ženy, ktoré ho videli umierať?

O to dnes v pašiách ide. To nie je len informatívna história, aby sme vedeli, čo sa stalo. Pašie nás majú vtiahnuť do týchto udalostí, aby to zomieranie Pána Ježiša Krista bolo i naším zomieraním. Keď pre nič iné, aspoň preto, že na Golgote s Ježišom zomierajú naše hriechy a previnenia. Ale toto nie je všetko, čo nás so smrťou Ježiša Krista spája. V liste Rímskym apoštol Pavel napísal, že skrze krst sme pochovaní do smrti. Krst, ktorým sme všetci boli pokrstení, je obrazom smrti Ježiša Krista. Boli sme pokrstení v jeho smrť, to znamená, že tak ako Kristus zomrel, aj my sme zomreli. Pokračovanie toho všetkého je, že tak ako bol Kristus vzkriesený na tretí deň, aj my sme pri krste boli vzkriesení, aby sme už žili nový život pre toho, ktorý sa za nás obetoval. Slovami apoštola Pavla: …, aby tí, čo žijú, nežili viac sebe, ale Tomu, kto bol za nich umrel i z mŕtvych vstal.

Apoštol Pavel sa cítil veľmi zaviazaný Pánovi Ježišovi. Keď si uvedomoval, že niekto sa kvôli jeho životu obetoval, nevedel napísať nič iné iba to, že už nemôže viac žiť pre seba, ale musí žiť pre toho, ktorý sa za neho obetoval. Že celý svoj život musí postaviť do služby Ježišovi Kristovi. Pri tejto Pavlovej vete ma napadlo, že je to veľmi jednoduché vysvetlenie zmyslu a náplne ľudského života.

Môžete žiť pre seba a môžete žiť pre Ježiša Krista, pre toho Krista, ktorý sa za vás obetoval. Viac možností vlastne ani nie je. Nezdá sa vám to Pavlovo vysvetlenie čudné? Ak pochopíme tohto muža, pochopíme aj to, prečo to takto napísal. Apoštol Pavel bol veľmi horlivý muž. Zaslepený zákonník, ktorý svoj život zasvätil ochrane židovstva. Roky prežil v tomto blude, prenasledoval kresťanov, lebo ich pokladal za najväčšiu hrozbu pre židovstvo. A zrazu ho na ceste do Damasku zastavil Pán Ježiš a on pochopil, že to, čo žil a za čím išiel, bolo zlé. Pre neho to bol ohromný skok a on si uvedomil, že pre Toho, kto ho zachránil, musí obetovať všetko. Že musí dať celý svoj život do služby toho, ktorý pre neho zomrel a trpel na kríži.

V niektorých kultúrach to tak aj bolo. Keď pozeráte niekedy nejaké indiánske filmy, tak tam je ukazovaná zaviazanosť tomu, kto vám zachránil život. Boli dokonca národy, v ktorých, ak ste niekomu zachránili život, museli ste mu to splatiť tiež záchranou života, dovtedy ste boli jeho dlžníkom. U nás takáto zaviazanosť pestovaná vôbec nie je. Aj preto ťažšie chápeme slová apoštola Pavla, že by sme mali žiť pre toho, kto sa za nás obetoval.

Väčšina z nás by asi povedala, že je to predsa môj život. Prečo by som ho mal žiť pre niekoho iného, ako pre seba? Tá otázka znie logicky, ale iba vtedy, ak by po tomto živote už nič iné nenasledovalo. Ak máme iba tento život, bolo by nezmyselné a hlúpe prežiť ho pre niekoho iného. Ale celá situácia sa mení vtedy, keď si uvedomíte, že tento život je iba prípravou na večnosť a že Ježiš sa obetoval preto, aby som mohol žiť vo večnosti. A tu už tá zaviazanosť je.

Ak by ste žili tu na tejto zemi vďaka nejakému transplantovanému orgánu, tak by ste tú vďačnosť prežívali každodenne.

• Ak by vám niekto daroval obličku a vy by ste vďaka tomu mohli žiť, necítili by ste sa tomu darcovi zaviazaný?
• Ak by vám niekto daroval srdce, nemali by ste pocit velikánskej vďaky, že darca zomrel, aby ste vy mohli žiť?

Toto je to, čo kvôli nám urobil Ježiš. Nie je to dôvod na to, aby sme svoj život tu na zemi žili pre neho? Ak sa vám toto nezdá ako dostatočný dôvod, tak čo iné by kvôli vám musel niekto urobiť, aby ste sa mu cítili nejakým spôsobom vďačný?

AMEN

Texty: pašie