17. po Svätej Trojici 2008

Kázňový text: Ef 4,1–3

Mám jedného známeho, ktorý si po skončení vysokej školy začal hľadať prácu. Je to mladý muž zvyknutý chodiť v rifliach a v tričku, na nohách pohodlné botasky. Myslím si, že v obleku som ho videl tak trikrát v živote. Našiel si však prácu v súkromnej jazykovej škole, kde bude učiť angličtinu a na hodiny bude musieť chodiť vždy elegantne oblečený.

Nebol z toho veľmi nadšený, ale bola to jedna z podmienok, ktoré bude musieť počas práce dodržiavať. Chtiac-nechtiac, musí si nakúpiť obleky a zmeniť šatník. Aspoň v čase, keď bude učiť.

Toto nie je nič čudné a nezvyčajné. Skôr by som povedal, že je to v dnešnej dobe už celkom bežné, keď zamestnávateľ má požiadavky na váš výzor, i na vaše oblečenie, ktoré musí byť vhodné kvôli vašej práci. Nie je to o tom, čo je pohodlné a príjemné, je to o tom, že každá práca, každé povolanie už má svoje pravidlá, ktoré ovplyvňujú aj to, ako sa budeme obliekať.

Toto je však iba jedna z mnohých vecí. Tie požiadavky na človeka sú v každom postavení iné. Ak sa na Slovensku niekto dostane do vrcholnej politiky, v jeho povolaní to už nie je iba o obliekaní. Tam je to už aj o správaní, vystupovaní na verejnosti, výrokoch. Politik si už nemôže čokoľvek povedať, teda, aspoň by nemal. Tu u nás na dedinách nás vie rozčúliť, keď niečo nevhodné povie starosta, či učiteľ v škole, nehovoriac o tom, keď sa nevhodne správa farár. Ak by som vysedával niekde po krčmách, bil deti na náboženstve, atď., atď., bolo by to poburujúce a poriadne by to provokovalo.

Človek by mal žiť a správať sa tak, ako je to k jeho postaveniu a povolaniu vhodné.

Nejako takto obrazne, by sa dalo povedať to, čo napísal v našom texte apoštol Pavel kresťanom do Efezu. Nie je to v podstate nič komplikované. Píše: „Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní,….….“ Len s tým rozdielom, že Pavel nemyslel na naše pracovné povolanie, ani spoločenské postavenie, ale na naše postavenie KRESŤANOV. To znamená, žite tak, aby to bolo hodné mena Božích detí.

Ak niekto o sebe prehlási, že je kresťan, teda napríklad povie: „Ja som evanjelik“, tak to kladie na jeho život a správanie určité nároky. Nie je to bežný obyčajný život, to už je niečo viac, je to nejaký vyšší štandard.

Nedávno sme sa dozvedeli, že v Chyžnom sa rozpadla jedna mladá rodina. Matka dvoch detí sa odsťahovala od manžela, pretože sa začala stretávať so ženatým mužom. Dve deti vo veku našich chlapcov nechala s mužom. Nevolá im, nezaujíma sa o ne. Moja manželka, keď mi o tom hovorila, bola strašne pobúrená, ale ja som povedal: „Čo sa čuduješ?“
Tejto mojej otázke sa čudovala ešte viac.
Ale vážne. Tých ľudí Pán Boh vôbec nezaujíma, sú neveriaci, žijú mimo cirkvi, mimo Pána Boha, nikto na ich život i konanie nekladie žiadne vysoké nároky.

Dnes je také správanie v tomto svete bežné. Môžeme sa nad niečím takým pohoršovať a môže nám to pripadať nenormálne, ale dnešný svet už v tom žiadne zásady nemá. Od ľudí, ktorí žijú bez Boha a Božích zásad, veľké veci neočakávam. Ešte do vzťahov medzi mužom a ženou zaveďme predmanželské zmluvy, aby bolo rozvádzanie ešte jednoduchšie, ako teraz. A budeme mať asi to, čo sme chceli. Alebo to, čo tu chce mať svet.

Ale ak dnes rozoberáme slová apoštola Pavla, tak sa tu o nárokoch na kresťanov hovorí. A tie nároky sú dosť vysoké. Neveriaci človek môže žiť ako chce. Nepozná Boha, nepozná Božie zásady, nepozná Božiu vôľu, takže sa ho tieto veci vôbec netýkajú. Ale toto už nemôže povedať veriaci človek. Biblia hovorí, že kto veľa vie, od toho sa bude aj veľa žiadať. A toto už je o nárokoch, ktoré sa každého z nás, ktorí sedíme tu v kostole, týkajú.
• Ak dnes niekto žije v smilstve, no prosím, je to normálne, ale ak takto žije veriaci človek, nie je to hodné jeho povolania.
• Ak niekto berie Božie meno nadarmo, nech sa páči. Nie je sa čomu čudovať, ale ak to vychádza z úst veriaceho človeka, je to na zamyslenie.
• Ak sa niekto každý deň vyberie do krčmy a potom nevie trafiť domov, je to úplne bežné. Ale absolútne neprijateľné je, ak je to človek, ktorý o sebe prehlasuje, že verí v Boha.
• Ak niekto podvádza a kradne, nečudujem sa, pretože robí iba to, čo mnohí ďalší, ale ak je to niekto, kto sa považuje za kresťana, tak je to ozaj veľmi čudné.

Apoštol Pavel hovorí: Žite tak, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní. Dostal si nové meno, si Božím dieťaťom, Pán Boh ti dal mnohé zasľúbenia, takže si to váž a správaj sa podľa toho. Dnes je to teda otázka pre všetkých nás v tomto kostole: Žiješ, brat, sestra, hodne povolania, ktorým ťa Pán Boh povolal? Keď ťa povolal za svoje dieťa, tak má aj určité očakávania.

To nie je len zaplatiť cirkevný príspevok a občas prísť do zhromaždenia, ale správať sa inak ako ľudia v tomto svete.

Keď začal fungovať prvý cirkevný zbor v Jeruzaleme, manželia Ananiáš a Zafira dobrovoľne predali pole a peniaze priniesli apoštolom k nohám. Až na to, že si časť odložili, ale v zhromaždení hovorili, že to bolo všetko, čo za pole dostali. Bolo to obyčajné klamstvo, až na to, že obaja tam pred apoštolmi po tom klamstve namieste zomreli. Dlhý čas som s tým mal problém. Doniesli peniaze pre cirkev a ešte kvôli malému klamstvu museli zomrieť. Ten trest mi pripadal nespravodlivý. Ale keď to dáte do súvisu s tým, čo v našom texte hovorí apoštol Pavel, tak sa tomu rozumieť dá. Ananiáš a Zafira priniesli kresťanskému spoločenstvu ohromnú hanbu. Všetko to dobré, čo sa tam rozbehlo, vzájomnú pomoc a zdieľanie s chudobnými pošpinili svojím lakomstvom a klamstvom. Neboli hodní povolania, ktorým boli povolaní. Je to veľmi prísne, až mi to naháňa hrôzu.

Z tohto pohľadu nie som hodný, aby som na tejto kazateľni stál a niečo hovoril. Z tohto pohľadu asi nikto z nás nie je hodný toho, aby tu sedel. A predsa sme tu a ja tu vykladám Božie slovo.

Znížil Pán Boh nároky? Neviem? Ale uvedomujem si, že to, že ma Pán Boh prijal za svoje dieťa, že môžem hovoriť o večnom živote a nádeji, že mi odpúšťa hriechy a mnoho iných vecí, že to nie je samozrejmosť. A že sa skutočne musím snažiť, aby som bol toho hodný.

Predstavte si, že robíte trebárs smetiara (nechcem sa nikoho dotknúť), triedite niekde pri páse odpad a zrazu vám niekto ponúkne prácu nejakého asistenta technického riaditeľa v Kii v Žiline. Prídete do práce v tých istých zapáchajúcich montérkach? Pravdaže nie.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––

Ale uvedomujete si, že my Pánu Bohu presne toto robíme? Odpustil nám hriechy, očistil nás, obrazne povedané nás natiahol do čistého obleku a my znova nabehneme do chlieva a pováľame sa v blate. Nie. Ten životný štýl, spôsob nášho života sa musí zmeniť.

Možno by sme sa mali samých seba častejšie pýtať:
• Je to, čo teraz robím hodné Božieho dieťaťa?
• To, ako som sa zachoval, je hodné kresťana?
• To, čo som povedal, je hodné Božej milosti, ktorú mi Pán Boh dal?

AMEN

Piesne: 282; 360; 198; 696; A:61
Texty: Kaz 12,1–7; Jk 2,15–18; Mt 15,1–11; Ž 28,8–15