19. po Svätej Trojici 2008

Kázňový text: 2Moj 34,4–10

Druhý pokus. Tak by sa dala nazvať situácia, ktorá sa opisuje v našom kázňovom texte. Ak by ste sa pozreli iba tak letmo na históriu vyvoleného židovského ľudu, tak zbadáte zaujímavé veci. Od povolania Abraháma, jedného muža so ženou a služobníctvom, ktorí vyšli z chaldejského Úru, sa za 500 rokov stal dvoj- až trojmiliónový národ.

Z Egyptského otroctva sa do Kanaánskej krajiny vracalo množstvo ľudí, ktorí už mohli získať nejaké územie, prípadne si ho vydobyť aj vojnou. Toto sa Abrahámovi, keď prechádzal Kanaánom, ani nesnívalo.

Dodnes pôsobia tieto informácie ako jasný dôkaz vedenia a starostlivosti niekoho oveľa vyššieho a mocnejšieho, ako je človek. Abrahám to počul ešte na začiatku: …bude z teba veľký národ a túto zem dostaneš do vlastníctva. Vtedy to však bolo pre neho nepredstaviteľné a nereálne, ale Mojžiš už putoval k hraniciam Kanaánu s vyše dva a pol miliónovým národom.

Keď tú históriu sledujeme dnes, nemôžeme za tým vidieť náhodu, ale jednoznačne premyslený plán, o ktorý sa niekto postaral počas niekoľkých generácií. História židovského národa jednoznačne vydáva svedectvo o Božom pláne, ktorý sa postupne napĺňal tak, ako bol na začiatku avizovaný.

Nemôžeme však v histórii obísť situáciu, ktorá sa odohrala pod vrchom Sinaj, kde sa podpísala dohoda, zmluva medzi Bohom a židovským ľudom. Bola to Stará zmluva, ktorá platila do doby Pána Ježiša Krista. Dohoda, ktorá upravovala vzťah medzi dvoma zmluvnými stranami. Zahŕňala práva a povinnosti Božieho ľudu, ako aj Božiu starostlivosť a vedenie, ktoré mali byť naplnené z Božej strany.

Podpisovala sa však veľmi ťažko. Prvé dosky zákona Mojžiš v hneve na svoj vlastný ľud rozbil. Nezvládol situáciu, neovládol sa, a tak sa musel na horu vrátiť ešte raz. S doskami z kameňa, ktoré už musel veľmi prácne vytesať. Potom na ne Pán Boh druhýkrát vyryl slová prikázaní, podľa ktorých mal Boží ľud žiť.

My sme dnes ľuďmi novej zmluvy, nie litery zákona, ktorá zabíja, ale Ducha, ktorý oživuje. Ale nemyslím si, že môžeme Božie prikázania dané Mojžišovi hodiť za hlavu so slovami, že sa nás to netýka.

Človek musí podľa niečoho žiť, musí mať pravidlá, podľa ktorých sa má riadiť. Nebudeme síce spasení a zachránení vďaka tomu, že ich do bodky naplníme, to sa nikomu z nás nepodarí. Ale hovoria nám, s akým konaním človeka Pán Boh súhlasí a s akým nie. A ak platilo vtedy, že Boh tresce neprávosť otcov na synoch a na synoch synov do tretieho až štvrtého pokolenia, tak by sme tieto slová mali brať veľmi vážne. Boh je ten istý včera, dnes i na veky. A tak je v platnosti aj jeho slovo.

To trestanie z otcov na synov do tretieho a štvrtého pokolenia hovorí o veľkej Božej prísnosti, ale nemôžeme prehliadnuť slová o tom, že prejavuje zhovievavosť a milosrdenstvo, odpúšťajúc priestupky a viny tisícom.

Ale poďme najprv k trestu. Pán Boh hovorí, že každý je zodpovedný za svoj vlastný život a každý nesie svoje vlastné hriechy. Syn neponesie zodpovednosť za vinu svojho otca, ani otec neponesie zodpovednosť za vinu syna. Spravodlivosť spravodlivého nech je na jednom a vina bezbožného nech je na druhom. (Ez 18,20) Napriek tomu tu máme slovo Hospodinovo, ktoré hovorí o treste do tretieho a štvrtého pokolenia. Ako je to možné? Boh si protirečí? Nemôžem byť predsa zodpovedný za chyby svojho otca, či starého otca, keď ich urobili oni. Nemôže ma predsa Pán Boh trestať za niečo, čo som nevykonal! Alebo môže?

Ani naše ľudské súdy, ktoré sú nedokonalé, nepotrestajú syna namiesto otca. Tak, ako máme rozumieť slovám o treste do tretieho až štvrtého pokolenia, ktoré sú súčasťou aj prvého prikázania?

Poviem vám príklad jednej rodiny, ktorú aj osobne poznám. Otec bol za bývalého režimu policajt, takže do kostola chodiť nemohol. Aj keď manželka bola veriaca, deti v nedeľu museli ostať doma. A tak, keď všetci mladí z dediny chodili na bohoslužby, ich chlapci už vtedy pozerali celé doobedie rozprávky. Vyrástli bez Boha. Po revolúcii otec skončil mimo polície a na dôchodku často prichádzal domov opitý, ale to už synovia boli veľký. Ako na dedine, radi si obaja vypili. Jeden syn sa upil doslova k smrti, druhý tiež rád ochutnáva alkohol a ani smrť brata ho v tom nezastavila. Otec prednedávnom zomrel na rakovinu a jeho žena sa tiež dala na alkohol.

Ak pije muž, väčšinou tú domácnosť udrží ešte žena, ale dom, v ktorom pije žena, je už ozaj velikánskou biedou. A to už je v tej rodine neprehliadnuteľné.

Zlá otcova voľba priniesla do biedy jeho vlastné deti. Bol zlým príkladom nielen vo veciach náboženských, ale aj vo veciach rodiny.

Neviem, či to môžem nazvať Božím trestom, ale fakt je, že v súčastnej dobe je celkom bežné, že pod jednou strechou, či v jednom dome, žijú dve, či tri generácie. Otcovia, synovia a ich deti. Stačí, aby jeden z nich bol spútaný hriechom a je trestom pre celú túto domácnosť. Trpia deti a trpia aj vnúčatá. Napríklad, stačí jeden alkoholik v rodine a trpia všetci, ktorí v tom dome bývajú.

A ako to bolo v tej rodine, vina otca prešla na synov. Boh …...trestá vinu otcov na synoch a na synoch synov až do tretieho a štvrtého pokolenia.

To sú presne tie tri až štyri generácie, ktoré môžu žiť spolu v jednej rodine. A takých príkladov by sme mohli menovať a menovať. Kde hriechy a chyby jednej generácie poznačia aj tú ďalšiu a nesú ju ako hanbu, ako čiernu škvrnu, ktorej sa nedá zbaviť.

Ale pozor! Nemusí to však byť tak. Len jednoducho porovnajme, čo nám Boh hovorí. Neprávosť trestá z otcov na synoch, ale je milosrdný a ľútostivý, zhovievavý a hojný v milosti a vernosti, zachovávajúci priazeň tisícom, odpúšťajúci vinu, priestupok a hriech.

Čoho je teda u Pána Boha viac? Trestov a súdov, alebo milosrdenstva a zhovievavosti?

Už aj to, že Mojžiš vtedy znovu vyšiel na horu Sinaj a Pán Boh mu znova dal prikázania napriek tomu, čo sa stalo, už to je dôkazom toho, čo u Pána Boha prevažuje.

Pán Boh sa nechce s človekom prieť. Ak ste rodičia, tak veľmi dobre viete, aké to je, keď vzťahy medzi vami a deťmi nie sú v poriadku. Keď je medzi vami napätie. Aká je to úľava, keď sa môžete zmieriť a dobre spolu vychádzate.

• Myslíte si, že Bohu vyhovuje, keď sa ten vzťah medzi nami naruší?
• Že je spokojný a kľudný s tým, že sme sa vzdialili a že sme voči nemu nepriateľský?

Myslím si, že nie, veď je tiež otcom, ktorý síce stále trestá neprávosť, ale v oveľa väčšej miere je milostivý a zhovievavý. Pamätajte na to aj dnes.

Amen

Piesne: 355; 280; 196; 620; A:65
Texty: 1M 15,1–6; Žid 11,1–3.7–10; Mk 2,1–12; Ž 32,1–5.10–11