21. po Sv. Trojici 2008 - Poďakovanie za úrody zeme

Kázňový text: 5M 8,11–18

Hovorí sa, že od kedy feníčania vynašli peniaze, nie je problém vyjadriť vďačnosť. Horšie na tom je, že takto sa dá prejaviť vďačnosť voči človeku. Ale čo s vďačnosťou voči Bohu? Posunieme mu nenápadne obálku?

Medzi ľuďmi je to jednoduchšie. Niekomu dáme obálku za to, že nám niečo vybavil, že sa za nás prihovoril, že sa o nás príkladne postaral, že nám vyšiel v ústrety. Dnes je to už bežná forma, ktorá vo svete existuje. Od lekárov cez farárov (čo je nemilé poznanie) až po profesorov na rôznych školách, končiac riaditeľmi firiem a rôznych organizácií. Niekedy sa nám to zdá úplne normálne, a vôbec to za nejakú nepoctivosť a nečestnosť nepovažujeme; a inokedy nám to pripadá, ako vrchol nemorálnosti a nenormálnosti. Raz to nazveme poďakovanie, inokedy to nazveme korupcia a úplatkárstvo. To hlavne vtedy, keď sa to všimné (jemný názov) už nezmestí do obálky a treba na to väčší kufrík. Pár takých afér už bolo a viem, že sme vtedy boli všetci pohoršení. Veď, keď nejaký úplatok preberajú, alebo dávajú politici, či vysoko postavené osoby je to iné, ako keď ho dávame my, vtedy to za tak závažné nepovažujeme.

Ale nečudujme sa, my narábame z malými financiami, to znamená, že aj náš prejav vďačnosti sa pohybuje v nižších taxách. Čím je človek vyššie, tým stúpajú aj jeho prejavy vďaky.

Nebudem však dnes rozoberať úplatkárstvo v našej spoločnosti, aj keď aj tu platí, že je to vecou výchovy. Naučili sme brať úplatky svojím dávaním a požadovaním nejakých výhod a protekcií a teraz sa čudujeme, že to funguje všade a na všetkých možných úrovniach. Obzvlášť tam, kde sme zahnaní do úzkych.

No, nedajte niečo lekárovi, ktorý sa stará o vaše zdravie, veď je to najcennejšie, čo máme. Čo z tých peňazí, keď nebudete mať zdravie? Je to logické. Čo sa dá človeku vyčítať, keď ide niekde na operáciu a má obavy a strach? Alebo potom, keď si uvedomí, že vďaka šikovnosti a odbornosti toho lekára chodí a je zasa fit?

Človek sa vtedy skutočne cíti zaviazaný a vie, že by tú vďaku mal nejakým spôsobom prejaviť. Je to uvedomenie si závislosti. A presne o tom je dnešná nedeľa. Nie je však o vďačnosti voči človeku, ale o vďačnosti voči Bohu.

Keď Mojžiš hovoril slová nášho textu, bol židovský národ ešte iba pred hranicami zasľúbenej zeme. Po 40-ročnom putovaní púšťou a pred tým 400-ročnom pobyte v Egyptskom otroctve, majú na dosah krajinu, ktorá mala byť ich dedičným vlastníctvom. V Egypte si veľa pohodlia a hojnosti neužili. Ako otroci, ktorí vyrábali tehly, žili v hrozných podmienkach. Určite vo veľkej skromnosti a biede. A potom 40. rokov ťahania sa a plahočenia po púšti, to tiež nebol žiadny komfort. Ale teraz sa toto všetko končí a oni majú na dosah ruky zasľúbenú krajinu, už s dostatkom vody, potokov, jačmeňa, pšenice, jabĺk, nerastných surovín. Len prísť a žiť a mať sa dobre.

Len jeden starý muž už teraz drží zdvihnutý prst a hovorí: POZOR! V pohodlí si neuvedomíte svoju závislosť na Bohu, ktorý vás sem priviedol, a ktorému za to všetko vďačíte. Postavíte si domy, nasýtite sa a vaše bohatstvo sa rozhojní – pozor, aby vaše srdce nespyšnelo a nezabudli ste na svojho Boha!!!!! Chudák Mojžiš ani netušil, akú mal vtedy pravdu.

Kde, aký Boh?
Načo mi je?
Komu ho je treba, keď sa mám dobre a darí sa mi?

A teraz sa len presuňme o nejakých 4000 rokov od Mojžiša do dnešnej doby a kľudne môžeme pokračovať v tom, čo Mojžiš vtedy spomínal. Postavili sme si krásne domy, máme kde bývať, keď si už tu niekto nevie nájsť prácu, môže za ňou vycestovať a aj si dačo ušporí a začne žiť pohodlným životom.

Nie je ten výsledný efekt taký istý, na aký upozorňoval vtedy ten starý muž?

Jednoznačne s bohatstvom a plným bruchom človek na vďaku voči Bohu zabúda. Ak sa darí a všetkého je dostatok, Boha človeku netreba.

Koľko aj veriacich ľudí takto zabudlo na Pána Boha? Presťahovali sa do miest, kde je ten život trošku jednoduchší, a zrazu žijú, ako by Boha ani nebolo. Tá najbežnejšia výhovorka je, že majú veľa práce, povinností a nestíhajú. Stačí len ponúknuť človeku výhodnejšie miesto, lepší plat, viac práce, a ak už niet toľko času, tak sa uberie z toho, čo sme venovali Bohu.

Ale hlavná príčina je niekde inde – prestali cítiť vďačnosť. Človek zabúda na to, že všetko čo má, je dar, ktorý dostal, nič nie je naše.

Biblia na mnohých miestach hovorí:

• sme len prach
• hmla, ktorá sa na krátko ukáže a zmizne
• niečo krehké a nestále

ale v pohodlí a zdraví si toto málokto uvedomí.

Kde je naša vďačnosť naproti Pánu Bohu?
Kam sa podela?
Keď si človek nezloží ruky, aby povedal: Bože, ďakujem za dnešný deň, za život i zdravie, ktoré si mi dal, za pokrm i nápoj, rodinu i domácnosť.
Kam sa podela naša vďačnosť, keď ju nevedia vyjadriť ani ľudia, ktorí chodia do kostolov, pretože sa doma vôbec nemodlia?
Kam sa podela naša vďačnosť, keď sme ju nenaučili ani naše deti?

Ak hľadáme príčinu, tak Mojžiš ju už vtedy povedal dostatočne nahlas. Áno, – bohatstvo a pohodlie – vďačnosť voči Bohu zabíja. Nájdete to aj v knihe Prísloví: Ani chudobu, ani bohatstvo mi nedávaj, poskytni mi toľko chleba, koľko potrebujem, aby som sa nepresýtil a nezaprel Ťa, aby som nepovedal: Kto je: Hospodin. Presýtili sme sa, možno nie až tak, ako ľudia v západnej Európe, ale pomaly to prichádza aj k nám.

Možno vy starší si ešte skladáte ruky každý deň, aby ste povedali: Bože, ďakujem za každý nový deň, ale mladšia generácia to vôbec takto necíti. Keď učím deti modliť sa tak aj oni tú vďaku, akoby vyslovovali tak nasilu. Nikto ich nenaučil, že všetko, čo majú, majú z Božej milosti a lásky.

Veď to oco, alebo mama mi všetko dávajú. Oni zarábajú peniaze a oni mi to kupujú. Pre to dieťa stojí otec a mama na mieste, ktoré doteraz vždy patrilo Bohu. V minulosti vedeli rodičia povedať deťom otvorene: Pán Boh nám požehnal. Keď nijako inak, tak tým, že vždy pred jedlom zložili ruky a poďakovali sa. Bola to samozrejmá vec, niečo bežné, obyčajné.

Raz som sa rozprával s deťmi na doraste o modlitbe a jeden z nich hovorí: Aj my sme sa vždy na výlete pred jedlom modlili. Ja sa pýtam: Ako modlili, to iba na výlete sa pred jedlom modíme? A čo doma? Odpoveď bola: Oco a mama sa doma nemodlia.

Čo sa dá robiť? V tej chvíli mi všetky argumenty došli.

Ja som veľmi rád, že raz za rok je táto nedeľa, ktorá sa tématicky opakuje. Nepovedal som nič nové. Vy, aj ja vieme, že to takto vo svete je. A že skutočne jednou z tých hlavných príčin ľudskej nevďačnosti je bohatstvo a pohodlie. Ale pripomenúť si, že naša vďaka patrí Bohu je podstatné, najmä dnešný deň. Veď, keď sa pozrieme aj na uplynulý rok, je za čo povedať: Bože, ĎAKUJEM.

AMEN

Piesne: 607; 336; 356; 363; A:77
Texty: F 4,11–13; Mt 15,32–39; Ž 145,15–21