4. po Svätej Trojici 2009

Kázňový text: Jób 38,1–11

Kto by nepoznal muža menom Jób? Je to symbol človeka, ktorý prešiel v živote jedným z najväčších utrpení. Možno sú medzi nami takí, ktorí sa tomu Jóbovmu utrpeniu sčasti priblížili, a určite by to nikto s nimi v živote nechcel meniť. Jób je muž, ktorý žil zbožný život, a za svoju zbožnosť ho Pán Boh požehnával a tešil sa z neho. Až do vtedy, kým ten zbožný a pohodlný život nezačal byť tŕňom v oku samotného diabla, a tak sa Jób stal, akoby centrom boja dvoch duchovných svetov.

• Je Jóbova zbožnosť iba vďačnosťou za dobrý život?
• Alebo je Jób zbožným vo svojom vnútri za každých okolností a svojej viery v Boha by sa nikdy nevzdal?

Odpoveď sa mala ukázať, keď o všetko dobro tento muž príde. Toto bol diablov nápad a je zaujímavé, že Pán Boh vtedy na túto diablovu hru pristál. A tak Biblický Jób zažil jedno z najväčších osobných utrpení v živote. Nechcem to porovnávať s utrpením Pána Ježiša Krista, to bolo niečo úplne iné. Ale myslím na utrpenie, ktoré zažívame a môžeme zažívať my všetci.

• Hocikto môže prísť o majetok.
• Hocikto dnes môže prísť o strechu nad hlavou.
• Hocikto z nás môže stratiť rodinu, teda manželku a deti, a stáva sa to hlavne pri dopravných nehodách. Len nedávno pri Revúcej jeden mladý muž v priebehu jednej sekundy prišiel o snúbenicu, nenarodené dieťa a o oboch rodičov.
• A hocikto z nás môže prísť za pár minút o svoje zdravie a skončiť niekde na smrteľnej posteli.

Taká je realita života, až na to, že Jóba diabol v priebehu pár dní obral o všetky veci naraz, a toto sa až tak často nestáva.

Dobre vieme, ako to skončilo. Jóbova viera nebola len vďačnosťou a diabol v podstate prehral. Ale dnes by som chcel hovoriť o niečom celkom inom. Potom, čo Jób skončil na smetisku, chudobný ako kostolná myš, úplne sám, bez detí, ktoré mu zahynuli a bez manželky, ktorá ho opustila, s vredmi po celom tele, začal sa v ňom samom jeden vážny vnútorný boj.

Prišli k nemu jeho traja priatelia, aby mu pomohli hľadať odpovede na jeho otázky, ktoré mal a ktorých bolo nespočetne veľa. Boli jednoduché. Keď nás životné situácie pritlačia do úzkych, hneď sa pýtame: Prečo ja, Bože? Prečo moja rodina? Prečo ma toto postihlo? Veď ja som si to nezaslúžil! Veď sú iní ľudia horší ako ja!

Presne to isté trápilo Jóba a na tie otázky potreboval vedieť odpoveď, tak sa na ne pýtal priateľov a dlho to s nimi rozoberal. Ale nakoniec sa pýtal aj samotného Pána Boha.

Všetkému tomu predchádzali dlhé rozhovory s priateľmi, ktoré viedli k všelijakému filozofovaniu a argumentom, ktoré neboli vždy kóšer, teda biblické, správne.

Musím povedať, že tak je tomu dodnes. Ľudia sa snažia nájsť odpovede na najhlbšie otázky existencie človeka, jeho bytia, jeho utrpenia a jeho radosti. Každý máme nejakú tú svoju životnú filozofiu a propagujeme ju, hovoríme o nej, presviedčame ľudí, aby verili tomu, čo my. Ale veľakrát sú to len nepotvrdené názory, nepodložené faktami, ani tými správnymi argumentmi.

Ak hovoríme o utrpení človeka – len pár príkladov: Bežne ľudia hovoria, že každý človek má svoj určený osud a tomu nikdy neujde, že cesta každého človeka je vymeraná a vopred daná. Pri utrpení našich nepriateľov vieme hneď zareagovať tým, že Pán Boh ho potrestal, lebo si to zaslúžil.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––––-
Naša veľmi dobrá rodinná známa veľmi vážne ochorela a ja som v tom taký istý. Pýtam sa: prečo, Pane Bože? Skúšaš ju, či skúšaš nás? Skúšaš jej rodinu, či niekoho trestáš? Chcel by som vedieť odpoveď, ale neviem ju. A keď niet odpovedí, tak sa ju snažíme vymyslieť, prípadne po svojom aj vyargumentovať.

Ale, kde my ľudia zoberieme istotu, že naše odpovede na všetky tieto ťažké otázky sú pravdivé a správne? To nevieme, pretože nepoznáme plne, nerozumieme životu a mnohokrát len fantazírujeme a tápeme v hmle.

Ale tak, ako to bolo pri Jóbovi, tak je to aj v tých našich životoch. Najprv to všetko poriadne rozoberieme s ľuďmi, navymýšľame, našpekulujeme a nakoniec sa ozve Pán Boh a všetko to naše úsilie zametie pod stôl.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––-

A práve na túto vec chcem, bratia a sestry, poukázať vám, ale aj sebe. Keď sa po všetkých tých udalostiach prvýkrát Pán Boh Jóbovi ozval, nevysvetľoval mu, prečo jeho stáda oslíc ukradli Sebejci, ani prečo jeho sluhov pobili, nevysvetľoval ani, prečo veľký vietor z púšte udrel na dom, v ktorom boli jeho deti a všetkých ich zabil. Nie. Pri prvom otvorenom rozhovore sa ho Pán Boh pýta: Jób, kde si bol, keď som kládol základy zeme?

Čudná otázka. Pán Boh hovorí dobre, chceš odpovede, chceš poznať pravé dôvody a príčiny, chceš, aby som ti ich ja vysvetľoval? Dobre. Tak si opáš bedrá, postav sa predo mňa, a budeme sa spolu baviť, ako rovný s rovným. Boh hovorí: ja sa ťa budem pýtať a ty mi to vysvetlíš. Opásanie bedier väčšinou znamenalo pripraviť sa na cestu, alebo pripraviť sa aj na vážny rozhovor.

Pán Boh celú tú situáciu postavil Jóbovi pred oči, akoby všetky jeho snahy porozumieť vlastnému utrpeniu zosmiešnil. Skutočne, tak to v tom texte vyzerá.

Jób, keď tak všetkému rozumieš, tak si veľmi zdatný a šikovný človek, tak mi povedz: …na aký základ boli spustené piliere zeme a kto položil jej uholný kameň?…kto uzavrel more bránami, keď vyrazilo prúdom z lona hlbiny?

Toto boli otázky, ktoré Jóbovi mali odhaliť, ako ťažko je pre neho pochopiť všetky Božie zámery s človekom na tejto zemi. Že nemôžeme uzavrieť smrť hociktorého človeka nejakým konštatovaním, že to je jeho osud, alebo, že si niečo zlé zaslúžil. Jednoducho tomu nerozumieme. Nerozumel tomu vtedy Jób a nerozumieme tomu dnes my. Takto to je a bodka.

A všetko naše špekulovanie a filozofovanie o zmysle života, o smrti, o jeho konci a príčinách je pre naše pochopenie príliš komplikované.

Brat, sestra, bol si tam, keď Pán Boh kládol základy zeme, keď ju tvoril, keď určoval, ako bude vyzerať? Neboli sme tam a nechápeme to. A možno tak nebudeme vedieť pochopiť, ako je možné, že nejaký človek urobí jednu väčšiu chybu v živote a hneď na to doplatí svojim vlastným životom. Alebo, prečo pre nezodpovednosť jedného človeka, ktorý si pod vplyvom alkoholu sadne za volant a je nekonečný frajer, zomrú ďalší traja, úplne nevinní, ľudia. A môžeme o tom hodiny a hodiny rozmýšľať, vymýšľať si teórie a dôvody, nazývať to osud, alebo hľadať dôvody, prečo si to zaslúžili.

Ľudia povedia, to je osud, lebo tam museli byť presne v ten čas, v tú sekundu. Myslím práve na tú nehodu medzi Revúcou a Muránskou Dlhou Lúkou. Ľuďom v tom druhom aute stačilo ísť päť sekúnd neskôr, možno niekde sa zdržať a prišli by na to miesto už po nehode a nič by sa im nebolo stalo. Prečo tam boli presne v ten čas?

Viete odpoveď? Viete odpoveď, prečo niekto mladý ochorie na rakovinu, hoci sa dobre stravuje a je zodpovedný k vlastnému zdraviu? Prečo je to tak? Náhoda? Riadenie osudu? Trest? Výchovný prvok?

Pán Boh sa nás dnes pýta trochu inak.
• Máš na to, aby si tomu rozumel?
• Máš dosť poznania, aby si to chápal a správne prijal?
• Máš dosť viery, aby si sa uspokojil s Božou odpoveďou?

Presne túto situáciu zažívajú bežne rodičia, ktorí majú menšie deti. Vzťahy medi dospelými ľuďmi sú niekedy komplikované. A malé deti to nevedia pochopiť. Náš syn si vymyslí, že chce ísť k niekomu na návštevu, ale nemôžete mu vysvetľovať, že v tej rodine je nejaký vážny problém, pre ktorý nie je vhodné, aby tam šiel. Nepochopí to, je to pre neho príliš zložité. A tak len sucho skonštatujeme: nejdeš nikde a budeš sedieť doma. Ale on chce vedieť, prečo, keď tam minule ísť mohol a teraz tam ísť nemôže. Prečo?

Mnohé naše otázky ohľadom vážnych dôvodov života i smrti sú ako otázky detí na niekoho dospelého, ktorý vie, že niektoré veci nepochopíme, lebo ešte nemáme na to.

To je vec, ktorú Pán Boh pri nás veľmi často zažíva.

A nakoniec ešte jedna veľmi dôležitá vec. Neznamená to, že sme hlúpi. To som tým dnes nechcel povedať, skôr chcem zdôrazniť, že pri našich otázkach potrebujeme viac pokory pred Pánom Bohom a niekedy aj priznanie si toho, že niektoré odpovede sú nad naše chápanie.

AMEN

Piesne: 260; 267; 203; 269; A:55
Texty: Zach 7,8–10; R 14,7–13; Mt 7,1–5; Ž 42,2–12