6. pôstna 2010

Kázňový text: Židom 9:11–14

Celé dnešné pašiové udalosti hovoria o veľkej nespravodlivosti ľudí, ktorí sa rozhodli, že Ježiša Krista je potrebné zabiť. Keď o tejto udalosti rozprávam deťom, automaticky stoja na strane Ježiša Krista a odsudzujú všetkých tých, ktorí sa na Jeho smrti podieľali. Deti sa dokážu veľmi nezaujato pozrieť na túto udalosť a vždy sa postavia na stranu trpiaceho, teda na stranu Ježiša.

Ale na celú túto udalosť sa dá pozrieť z viacerých strán a akoby aj viacerými očami.

Sme kresťania, a my v tom všetkom veľmi jasne vidíme ľudskú nespravodlivosť a zákernosť, ktorá sa prejavila hlavne v postoji veľkňazov a židovskej veľrady. Vidíme tú závisť, až hnev voči Ježišovi a potom nespravodlivú smrť za niečo, čo vôbec nebolo zlé. Nič také Ježiš nespáchal, aby si zaslúžil takúto smrť. To vyvolávalo súcit aj mnohých ďalších, ktorí nariekali popri ceste, aj pod Golgotou. Pri tomto pohľade môžeme rozoberať, či to bolo alebo nebolo spravodlivé.

Ďalším pohľadom je pohľad židovskej veľrady, vtedy na čele s aktuálnym veľkňazom Kaifášom. Samotné Božie slovo vysvetľuje v Jánovom evanjeliu celý ten radikálny postoj židovských predstaviteľov. Bolo to hneď potom, čo Ježiš vzkriesil Lazara, a vtedy veľmi intenzívne začal strašný rozruch. Bolo to možno viac o politike a o židovskom národe a neospravedlňuje ten samotný skutok, ale dovysvetľuje, prečo sa to všetko stalo. Čítame: Čo robiť? Lebo ten človek činí mnohé znamenia. Ak Ho necháme tak, všetci uveria v Neho; prídu Rimania a vezmú nám toto miesto, aj národ. Ale jeden z nich, Kaifáš, ktorý bol toho roku veľkňazom, im povedal: Vy nič neviete, ani neuvážite, že lepšie bude pre vás, keď jeden človek umrie za ľud, a nezahynie celý národ. J 11,47–50 Toto bol pohľad národovca, veľkňaza, ktorý si myslel, že smrťou Ježiša robí ohromnú službu židovskému národu, ktorého je súčasťou a ktorý určite miloval. Áno, všetko to bolo aj o politike a o tom, ako si zachovať aký – taký vplyv v krajine, ktorá bola ovládaná veľkou Rímskou ríšou. Ježiš podľa nich mohol rozvrátiť národ, narušiť stabilitu krajiny, a to by potom bolo ešte oveľa horšie. A tak si povedali, že smrť bude jediným možným riešením. Tu zase môžeme rozoberať, či to bolo nutné a potrebné, a či sa to nedalo urobiť inak.

Ale je tu ešte jeden pohľad, a to je pohľad Boží. Pohľad, pri ktorom Boh neriešil, či to bolo spravodlivé, alebo nespravodlivé, či musí zomrieť tento človek pre pokoj v krajine, alebo nie.

Myslím si, že Pán Boh sa v ten deň pozeral na dokonalú obeť zmierenia.

• Dokonalý veľkňaz, ktorý nemusel riešiť vlastnú hriešnosť skôr, ako sa chcel priblížiť k Bohu.
• Dokonalý veľkňaz, ktorý skutočne nikdy hriech neučinil, predstúpil v ten deň pred samotného Boha.
• Nebolo to v rukami vybudovanom chráme, v ktorých Boh neprebýva a ktoré nepotrebuje, ale Jeho telo samotné sa stalo dokonalým chrámom. O tom boli tie nepochopené slová: …zborte tento chrám a za tri dni ho postavím… A potom hneď je aj vysvetlenie: ….ale on hovoril o chráme svojho tela…
• Boh v ten deň videl smrť, ktorá prišla ako trest za hriechy ľudí a naplnila slovo o tom, že za hriech je odplata smrť.
• Boh videl dokonalú obeť, ktorá mu bola príjemná, pretože bola úprimná, nebola sebecká a povrchná, ale bola prinesená zo skutočnej lásky k človeku.
• Boh videl dokonalú obeť zmierenia, ktorá ukončila Jeho hnev na človeka, ktorý je vo svojom živote veľakrát nedokonalý a hriešny.
• Boh videl dokonalú obeť, ktorá urovnala všetky dlhy človeka, ktoré sa rokmi u Neho nahromadili.
• Boh videl dokonalú obeť, ktorej krv očisťuje zaťažené svedomie od hriechov.

A tu skutočne nebola otázka, či to bolo spravodlivé, alebo nespravodlivé, či to bolo potrebné, alebo nepotrebné. Pán Boh vedel, že to bolo nutné.

A trvalo to nejaký čas, kým aj samotní kresťania pochopili celú tú veľkonočnú udalosť ako udalosť zmierenia. Odohrala sa vlastne tesne pred židovskými sviatkami Paschy. Hneď v nasledujúci deň, v sobotu, keď bolo Ježišovo telo v hrobe, Židia si pripomínali hod Veľkonočného Baránka. To bol aj dôvod, prečo veľkňaz žiadal Piláta, aby dali telá z Golgoty dole, pretože na tieto významné slávnosti prichádzalo do mesta mnoho pútnikov. A boli zároveň aj prvé, ktoré už nesplnili svoj účel a vôbec už neboli potrebné. Dôkazom čoho bola aj roztrhnutá opona na svätyni svätých, ktorú museli po smrti Ježišovej dávať rýchlo do poriadku.

Tento tretí, Boží pohľad je pre nás najdôležitejší. Zbytočne budeme rozoberať vinu popredných židovských predstaviteľov vtedajšej doby, alebo obhajovať, či obviňovať Piláta. Pre nás je oveľa dôležitejšie to, čo videl Pán Boh pri pohľade na Golgotský kríž – svojho Syna. Dokonalého Veľkňaza budúcich hodnôt, tak o tom píše náš text.

Ináč, to spojenie je veľmi zaujímavé. Čo sú to budúce hodnoty?

Nedávno dávali v správach, že v čase hospodárskej krízy si ako tak udržali cenu diamanty a drahé kovy. Vraj sa oplatí investovať do zlata, brúsených diamantov, platiny. Len si akosi neviem pomôcť, pretože nie som si istý, že toto je skutočne tá budúca hodnota, o ktorej sa tu v našom texte píše.

Pred hospodárskou krízou boli hodnotou nehnuteľnosti, byty, či už nové alebo staršie, a zrazu o nové luxusné byty niekde v Tatrách dnes nikto nemá záujem.

Pred týždňom išiel v televízii film, kde ľudia hľadali zlato. Nakoniec skončili niekde na púšti, a keď im od smädu išlo o život, hodili zlatú tehlu na zem, lebo pre nich v tej chvíli nemala hodnotu. Potrebovali vodu.

Nie som si istý, že materiálne veci by mohli byť budúcou hodnotou. Takisto je to aj so zdravím. Nebudeme ho mať vždy, pretože, keď nič iné, tak staroba sa prihlási s rôznymi chorobami. A aj život tu na zemi nie je budúcou hodnotou, lebo je ohraničený sedemdesiatimi, či pri dobrej sile osemdesiatimi rokmi.

Načo teda pisateľ listu narážal, keď hovoril o Ježišovi, ako o Veľkňazovi budúcich hodnôt?

Biblia hovorí, že každý z nás raz bude stáť pred súdnou stolicou Kristovou. To je niečo, čomu sa nikto z nás nevyhne a čaká na každého človeka, či už veriaceho, alebo neveriaceho. A keď sme aspoň trochu sebakritický, tak dobre vieme aj to, že s tým, čo sme počas života popáchali, veľmi ťažko obstojíme. Takže nás čaká súd a my sme vinní. Čo bude v takejto chvíli hodnotou? Súvisí to s tým, čo veľkňaz robí. Veľkňaz prináša obeť zmierenia.

Tou budúcou hodnotou je ODPUSTENIE. Toto jediné zaváži. Keď moje hriechy sa už nebudú viac počítať. A Pán Ježiš takýmto veľkňazom budúcich hodnôt je.

Horace Bushnell raz povedal: Odpustenie je najhlbšia ľudská potreba a Boží najvzácnejší čin.

A ja všetkým nám prajem, aby sa nám podarilo takúto hodnotu počas života získať.

Amen

Piesne: pašie
Texty: pašie