Nedeľa po novom roku 2011

Kázňový text: Mt 2:13–23

K Vianociam okrem Jozefa, Márie, jasličiek a narodeného Spasiteľa sveta a mnohých ďalších dôležitých, či menej dôležitých ľudí, patrí aj slávne neslávny človek – kráľ Herodes Veľký.

Pokúsim sa dnes spolu s vami pozrieť na vianočné udalosti zrakom tohto veľmi zvláštneho muža. Ale, aby sme lepšie pochopili jeho kroky a počínanie, začnem pár historickými faktami, ktoré pri jeho osobe nemôžeme obísť, pretože vysvetľujú aj jeho reakcie v čase narodenia Ježiša Krista.

Na trón sa Herodes dostal vďaka svojmu otcovi Antipaterovi. Ten zo svojho syna urobil vojenského prefekta v Galiley a v tejto funkcii sa Herodes preslávil veľmi razantným zásahom proti vzbúrencom. Jeho rázny postoj si všimol aj sám Rímsky cisár Oktavián a po smrti otca, ho menoval vládcom v Izraeli. Dokonca mu udelil titul Židovský kráľ, čo nemal nikto predtým a v takom rozsahu, ani nikto potom. Stalo sa to v 37. roku pred narodením Ježiša Krista.

Herodes však nebol po rodičoch úplný žid a židia ho preto nemali veľmi v láske. Mali predstavu, že, aj keď sú vazalmi Ríma, na tróne by mal sedieť niekto, kto má čistú židovskú krv. Jeho nečistý židovský pôvod malo vyvážiť manželstvo s vnučkou veľkňaza Hirkána.

Ale kandidátov na kráľovský trón bolo stále dosť. Herodes sa všetkých svojich odporcov, hlavne z Hasmoneovského rodu, postupne zbavoval. To spôsobilo, že sa po celý svoj život strachoval o to, že raz príde niekto, kto ho pripraví o jeho korunu, lebo bude mať právny nárok a bude mať čistejší pôvod.

Tomuto podozrievaniu sa nevyhli ani jeho vlastní synovia. Ako kráľ mal v tej dobe aj viac manželiek, medzi ktorými vznikali veľmi vážne konflikty práve kvôli nástupníctvu na trón. Ešte viac sa to začalo stupňovať, keď bol Herodes už starší a riešilo sa, kto bude vládcom ďalej.

Kvôli podozreniam dal zavraždiť svoju ženu Mariamne a svojich dvoch synov Antigona a Aristobula. Zo zrady ich obvinil jeho ďalší syn Antipater a všetko to vyzeralo tak, že získal priazeň otca a stane sa po jeho smrti nástupcom na trón. Ale Herodes Veľký aj tohto syna dal popraviť. Bolo to len pár dní pred svojou smrťou.

Herodes Veľký urobil aj zopár dobrých a užitočných vecí. Bol veľkým staviteľom a, aby sa zapáčil židom, dal opraviť celý Jeruzalemský chrám so všetkými budovami a nádvoriami. No na iných miestach kráľovstva staval oltáre pohanským bohom. Aj taký bol Herodes Veľký.

A keď toto všetko zoberiete do úvahy, uvedomíte si, aké zdesenie museli vyvolať v paláci mudrci z východu, ktorí prišli hľadať novonarodeného kráľa. Čo všetko si musel predstaviť Herodes, keď videl zámožných cudzincov s darmi, ktorým hviezdy oznámili, že niekto dôležitý prišiel na svet.

Keď sa dostal k bližším informáciám, bol schopný vraždiť tak, ako to urobil predtým už viackrát. Aj jeho predstava prichádzajúceho kráľa bola predstava trónu, moci a bohatstva. Až po jeho smrti sa ukázalo, že kráľovstvo, ktoré priniesol Ježiš, malo úplne iné kritériá. A žiadnym spôsobom neohrozovalo jeho vládu.

• Trón bol iný a bol v nebesiach.
• Moc nebola mocou sily, armády, ale moc slova, ktoré lámalo ľudské srdcia.
• Bohatstvo – to neboli peniaze a zlato, ale láska, milosť a odpúšťanie.

Herodes si počas celého svojho života myslel, že má ohromnú moc. Preto si dovoľoval robiť veci, ktoré s poctivým vládnutím nemali nič spoločné. Ale nakoniec iba slúžil niekomu oveľa väčšiemu a mocnejšiemu, ako bol on sám.

Naplnil prorocké slová o plači nad malými deťmi. V Ráme počuť nárek, prehorký plač. Ráchel oplakáva svojich synov, nechce sa dať potešiť pre svojich synov, lebo ich niet. Jer 31,15

A umožnil i to, aby sa naplnilo: …z Egypta som povolal svojho syna. Oz 11,1

Celý život žil v tom, že vyhral, že všetkých premohol, možno zomieral v domnení, že ten novonarodený kráľ v Betleheme je skutočne mŕtvy, ale pravda bola taká, že on bol najviac porazený.

Herodes je symbolom ľudskej nevery, výsmechu a pohŕdania Bohom, ale aj boja proti Bohu. Bezhlavo sa do toho pustil, aj keď od veľkňazov vedel, že Mesiáš sa má narodiť v Betleheme. Človek začal bojovať proti Bohu. Nejaký panovník sa rozhodne povedať Bohu NIE! Bolo to smiešne.

Hovorím o tom dnes preto, lebo takto sa mnohí ľudia cítia aj dnes. Kto je to Boh? Čo mne môže? Čo to je nejaká cirkev? Ja si môžem dovoliť všetko. Ja som niekto a niečo znamenám a mám známosti.

–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––
Stále mi chodí po rozume vysielanie televízie JOJ. Už od vtedy v hlavných správach riešili cirkev dvakrát. Utrieť si ústa do cirkvi je pre nich veľmi vďačná téma. My sme televízia, môžeme všetko. Dnes je to veľmi bežné. Je tu cirkev, ktorá má svoje pravidlá už stovky rokov a niekto dnes príde a chce jej diktovať, čo má robiť. Nehovorím, že cirkev je dokonalá. Má mnoho chýb a nedostatkov, ale prečo ľudia mimo cirkvi, ktorí nepoznajú jej pravidlá, sa miešajú do toho, ako to má v nej byť?

Bol som raz v banke vybavovať účet pre cirkevný zbor. Bolo to ešte v Revúcej. Museli sme doložiť množstvo potvrdení a papierov. Pani za pultom bola očividne neveriaca. Správala sa k nám ako k organizácii, ktorá tu už dávno nemá čo robiť, lebo len vodí ľudí za nos. Hovorí:

• Tak mi dajte niečo, nejaký papier odkedy existujete, nejaký živnostenský list, alebo zriaďovaciu listinu….
• V duchu som si vtedy hovoril: Pani zlatá, tá cirkev, od ktorej chceš papier, je tu už 2000 rokov. A ja mám nejakej sporiteľni, ktorá tu je 50 rokov dokazovať, že existujem?

Nakoniec sme slušne všetky papiere doniesli a bolo všetko v poriadku.
–––––––––––––­––––––––––––––––––––––––­–––––––––––-

Niektorí ľudia majú úžasný pocit moci a sily a postavia sa proti Bohu a proti Ježišovi. Bez obáv, bez strachu. Uvedomujem si, že možno narobia aj nejakú škodu a veriaci ľudia si v ten čas trochu aj vytrpia, ale nič to neznamená. Je to, akoby búchali hlavou proti múru. Kto si človeče, že sa chceš postaviť Bohu?

Aj Herodes vraždil, poskakoval, búril sa, ale potom prišiel jeho koniec a on len zohral hru, ktorú mu dovolil zohrať Všemohúci Boh. Keď sa na to pozeráme s odstupom času, tak môžeme zhodnotiť: Čo dokázal? A bol kráľ! Dejiny mu pripísali prímenie Veľký.

Keď vidím dnes ľudí, ktorí bojujú proti Bohu, posmievajú sa cirkvi, urážajú kresťanov, pohŕdajú všetkým duchovným, viem, že sa nás to dotýka a bolí to, ale potom si poviem: Čo zmôžeš človeče? Čo zmeníš? Vždy urobíš len to, čo chce Boh, ani o štipku viacej. A prejde pár rokov a teba tu nebude a o pár storočí si na teba ani nikto nespomenie. A takýto je koniec bojovníkov s Bohom.

Sú Vianoce a ja rozoberám takúto čudnú tému, ale hovorím nám to preto, aby sme si uvedomili, na koho strane stojíme, kto za nami je. A aj keď vidíme, ako si ľudia radi otierajú ústa o Boha a cirkev, nebuďte z toho zdeptaní. Božie mlyny melú pomaly, ale isto.

AMEN

Piesne: Slovo stalo; 69; 70; 76; 73; A:24
Texty: 4M 1325–28; Žid 3,1–6; Mt 2,13–23; Ž52,3–11