13. po Sv. Trojici 2012

Kázňový text: 2Kr 5,1–14

Napriek tomu, že máme dnes pamiatku posvätenia nášho Trebejovského kostola a zároveň začíname nový školský rok ostaneme verný Biblickému slovu, ktoré rozpráva o živote proroka Elizea. Preskočil som dva divy, ktoré tento prorok v živote urobil, môžete si to prečítať doma, je to koniec 4 kapitoly druhej knihy kráľov.

Elizeus napravil jedlo, ktoré bolo otrávené a druhým divom je nasýtenie ľudí, ktoré urobil z dvadsiatimi chlebami. Ten div sa veľmi podobal tomu, čo urobil Pán Ježiš v Izraeli. Dnes sa spolu pozrieme na známu časť z Elizeovho života a tou je uzdravenie sýrskeho vojvodcu Naamána z malomocenstva.
Vypočujme si teda biblický text.

TEXT: 2Kr 5,1–14

Začneme dnes tým, že si povieme niečo o Naamánovi. Bol veliteľom sýrskeho vojska za vlády Ben-hadada, I. sýrskeho panovníka, a bolo veľkou zvláštnosťou, že napriek tomu, že bol postihnutý malomocenstvom, zastával stále tak vysoké postavenie. Nebývalo to v tej dobe zvykom, pretože z tejto choroby mali ľudia strach. Nebol židom a dokonca sa spomína, že v jeho dome slúžilo židovské dievča, ktoré získal pri lúpežnej výprave v Izraeli.
Biblia teda spomína človeka, ktorý bol isté dejinné momenty nepriateľom židov, napriek tomu ho pisatelia kráľovských kníh opisujú kladne a vysoko hodnotia jeho charakter.
Ak sa však opýtate, kto je najdôležitejšou postavou v tejto historickej udalosti, dôjdete k tomu, že to nie je ani Naamán, pretože napriek tomu, že bol mocný a vplyvný muž, bol chudákom a obeťou a sám potreboval pomoc. Ani sýrsky kráľ, ktorý sa tam spomína, napriek moci a sláve a dobrému vzťahu k svojmu vojvodcovi nevedel mu pomôcť a zbaviť ho malomocenstva. Ani Elizeus nebol až taký dôležitý, veď ani nevyšiel z domu, keď sa riešilo uzdravenie. Len poslal odkaz po sluhovi, čo je potrebné urobiť. Faktom zostáva, že to celé začalo malé dievča, ktorého meno ani nepoznáme, len vieme, že bola židovskou otrokyňou v dome Naamánovej manželky.
Jedno, v podstate bezvýznamné dieťa, ktoré nemalo žiadnu moc ani žiadny vplyv, len tým, že nebolo ticho, zachránilo život dôležitému človeku.
Toto je dnes môj prvý styčný bod nášho textu a dnešného dňa, keď začíname nový školský rok. Keď sa obzriete po kostole zbadáte tu zopár našich detí. Moja otázka je: Ako sú pre nás tieto deti dôležité? Ako veľmi ich potrebuje náš zbor a naša cirkev?

• do ofery to dieťa veľa nedá, veď nezarába,
• všetkému čo sa tu hovorí a deje určite nerozumie
• a keďže je mu dlho, tak so sebou trochu vyšíva a narába a to môže niektorých vyrušovať a doslova i prekážať v počúvaní a rozjímaní.

V niektorých zboroch donedávna a možno niekde ešte stále platí, že deti na bohoslužby nepatria, lebo len vyrušujú keď dospelí vážne rozjímajú nad duchovnými vecami. Lebo kostol má byť miestom absolútneho pokoja a kľudu.
Keby sme mali možnosť opýtať sa Naamána sýrskeho aké dôležité je dieťa, asi by odpovedal, že je tým najdôležitejším. Veď vlastne vo svojej priamosti a jednoduchosti prišlo s myšlienkou, že pre Boha Izraela nemôže byť problémom nejaké malomocenstvo. A tak tomu bolo.
Keď Ježiš bral malé deti na ruky a žehnal im, taktiež dal najavo aké je dieťa potrebné, a keď potom ho ešte postavil pred učeníkov a povedal im, že ak nebudú ako toto dieťa tak nikdy nevojdú do kráľovstva Božieho, tak to už bol úplný vrchol.
Deti a duchovné veci, mládež a duchovné veci, musím povedať, že nás v mnohom predbehnú, ale musia mať na to priestor. A ten priestor a tú šancu im musíme dať my.

• nie naštvaným pohľadom, že zase si vyrušoval, alebo tým, že poviete ostaň radšej doma, lebo to nie je celkom pre teba, alebo ty sa v kostole nevieš správať – tak takto pred nimi len zatvárame kráľovstvo Božie.
• ak niet dieťaťa v kostole je to začiatok konca.

Tá jednoduchá viera tohto malého dievčatka priniesla záchranu človeku. Možno dospelý by bol čušal, lebo by mal kopu pochybností, či by cez nejakého proroka uzdravenie malomocenstva mohlo prísť. To dieťa vo svojej jednoduchosti nad niečím takým nešpekulovalo a povedalo to svojej panej ako jasnú a hotovú vec. Tomu sa hovorí veľká viera a veľmi zriedka sa medzi nami dospelými nachádza.
Potrebujeme mať tu medzi sebou deti, mládež, potrebujeme, aby tu chodili pravidelne, aby vnímali, že kostol je aj pre nich a ak to takto necítia, tak je potrebné zmeniť aj poriadok bohoslužieb a urobiť niečo, čo bude aj im blízke.
Vedzte, že naše deti, naše vnúčatá majú byť tu a majú tu cítiť, že ich prítomnosť je pre nás dôležitá.
Začalo to teda slovom židovského dievčaťa a pokračovalo to cestou Naamána do Izraela. Muselo to byť pre neho aj trochu ponižujúce, ísť hľadať pomoc do krajiny, ktorú okupoval a s ktorou bojoval, ale ak chcel byť zdravý a zachrániť si život, toto musel zniesť a zniesol. Vypočul si odkaz a v ňom postup, ako sa môže očistiť, ale jemu sa to vôbec nepozdávalo.
Pripomína mi to ľudí stojacich mimo cirkvi, ktorí majú určité predstavy o tom ako to v cirkvi funguje, čo je to vlastne viera a ako sa človek stáva veriacim. Veľa krát sú tie predstavy úplne iné ako to čo je skutočne pravdou. A aj my niekedy svojim správaním túto pravdu skresľujeme.

• len chodiť do kostola
• od rana do večera sa modliť
• kresťan sa ani zasmiať nemôže, len zbožne musí mať zložené ruky.
• ak k nám niekto príde na bohoslužby tak takýto dojem z nás bude mať.

Myslím, že toto musíme zmeniť. Veriaci človek sa má aj zasmiať, má byť radostným, a má okolo seba rozdávať pokoj a požehnanie.
Naamán išiel so svojimi predstavami, bude vzývať svojho Boha, potom zamáva rukou nad chorým miestom a potom choroba zmizne. Ale Elizeus ho svojim odkazom úplne vyviedol z rovnováhy. Možno až pobúril a naštval.
Čakáme niečo veľmi komplikované a zložité a ono je to celé veľmi jednoduché, až také jednoduché, že je to neuveriteľné. Nešlo o to kde je Boh, v ktorej rieke, prečo nie v damašskej, ale v Izraelskej. Podstatný bol ten krok viery, podstatná bola tá poslušnosť tomu slovu. V ten jeden okamžik to bolo pri Naamánovi natesno. Zaváhal, pohoršilo ho to, bol hrdým človekom, ale nakoniec sa pokoril a počúvol.
Nebol čistý po druhom či treťom raze, musel sa namočiť sedem krát, až potom jeho choroba zmizla. Nemôžeš špekulovať, musíš počúvať, to je podstatné pri Božom slove. Rob to, čo ti káže Boh.
Tým druhým styčným bodom, na ktorý dnes chcem upozorniť, je rituál. Patri to k cirkvi. Máme veľa určitých obradov, ktoré nám niekedy nedávajú zmysel, robíme ich občas bez pochopenia, ale majú svoj zvestný charakter. Ponoriť sa sedem krát do rieky? Ak liečila malomocenstvo voda, stačilo sa namočiť či vykúpať. Prečo teda sedem krát vojsť a sedem krát z nej vyjsť? Rozumom sa to chápalo ťažko.
Keď pre nič iné, tak preto, aby si si uvedomil čo sa deje, aby si bojoval s vlastnými pochybnosťami, aby si ukázal poslušnosť Bohu ktorého miluješ.
Máme tu v Trebejove náš kostol a v ňom bohoslužby a spoločenstvo. Je to také podstatné pre vieru človeka? Je to také nutné, treba chodiť toľko krát, každú nedeľu, vždy keď zvonia?
Je to určitý rituál. Neopúšťať spoločné zhromaždenia, mať okolo seba ľudí, ktorí sú mi vo viere podobní. Prečo to nemôže byť jednoduchšie? Prečo je toho treba tak veľa? Prečo viera v Boha tak zamestnáva človeka?
Odpoviem na to len otázkou: Prečo sa musel Naamán namočiť sedem krát? A prečo to muselo byť práve v tejto rieke, ktorá bola určite špinavšia ako tie damašské?
Pretože Boh očakáva moju i tvoju poslušnosť a nie špekulovanie. Pretože tie duchovné veci sa veľa krát dejú aj vtedy, keď to ja sám pri sebe celkom nepozorujem. Pretože nie to siedme ponorenie vyliečilo Naamána, ale to, že počúvol slovo do bodky a do bodky ho aj naplnil. Tomu sa aj dnes z Božieho slova učme.

AMEN

Piesne: 461; 579; 203; 466; 263; A 73
Texty: