1. adventná 2012

Kázňový text: L 1,5–25

Bratia a sestry, sme na začiatku nového cirkevného roka a máme do Vianoc už len štyri týždne. Jeden z bežných postrehov v takýto moment je povedať, že ten čas tak rýchlo letí, veď len nedávno boli Vianoce. No pravda je taká, že to „nedávno“ bolo skoro pred rokom.

Využijem tento prípravný adventný čas na to, aby sme sa spolu stretli, alebo až osobne spoznali s ľuďmi, ktorí mali k prvým Vianociam a prvému adventu veľmi blízko. Dnes to bude jeden manželský pár, ktorý zažil niečo podobné, ako Mária a Jozef, až na to, že oni nečakali, že do ich rodiny príde Mesiáš, ale niekto kto Mu bude pripravovať cestu. V podstate neboli až taký významní, ani dôležití, ale napriek tomu patria k týmto predvianočným udalostiam.
Prečítame si spoločne text z L 1,5–25
Viem, že Nová zmluva je veľmi kritická k farizejom, zákonníkom a kňazom, ale tento text hovorí o kňazovi veľmi pozitívne. Podobenstvo o Milosrdnom samaritánovi, ktoré Pán Ježiš raz povedal, veľkej úcte kňazskému povolaniu nepridalo (kňaz obišiel doráňaného na ceste). Ale predsa len nemôžeme všetkých týchto ľudí, vykonávajúcich kňazskú službu hodiť do jedného vreca a povedať, že boli všetci zlí a povrchní. O Zachariášovi a jeho žene hovorí evanjelista, že boli spravodliví pred Bohom, boli bez úhony a snažili sa žiť podľa Božích prikázaní. Takéto hodnotenie človeka je hodnotením s veľmi vysokým kreditom. Takže nebol celý duchovný stav v Izraeli len povrchný a plytký, ale boli tam aj ľudia, ktorí brali Božie slovo vážne.
Boli to už postarší manželia, ktorí žili v pokore pred Bohom, trochu podľa vnímania tej doby pokorení, pretože nemali deti a to sa vnímalo ako Boží trest a Božie dopustenie. Dnes tieto veci vidíme celkom inak. Ale určite ste si všimli, že rodiny, kde majú ľudia nejaký kríž, nejaké trápenie, či už sú to choré alebo postihnuté deti, alebo niečo podobné, tam je väčšinou pokora a skromnosť a takéto rodiny žijú inak.
Možno to bol dôvod, prečo rodina Zachariáša a Alžbety bola takáto. Viac videli závislosť na Bohu a jeho milosti, viac si uvedomovali, že oni sami v tejto veci nič nezmôžu, že aj keď veľmi po niečom túžia nie je to v ich rukách ani v ich schopnostiach, aby takúto vec vo svojom živote zmenili.
Každý kríž, každé utrpenie, každý jeden problém v našich rodinách je príležitosťou si toto uvedomiť. Pri takýchto veciach si uvedomujeme, že sme to nespôsobili, nemôžeme za to, že sa niečo také v našom živote deje. Darmo hľadáte príčinu, darmo hľadáme vinníka. Niektoré veci sa v našom živote dejú a my ich nezmeníme. To je niečo čo nás poznačilo a potom celý život ovplyvňuje. Možno tak ako Zachariáša a Alžbetu to, že nemali deti. Jednoducho to tak bolo. Toto utrpenie ich viac priblížilo k Bohu, viedlo ich k pokore a skromnosti, boli asi viac obetavejší, ohľaduplnejší, viac ľudskejší. A to bol priestor na to, aby si ich Boh mohol použiť pre svoje plány a zapojil ich do veľkého Božieho diela, v ktorom Ježiš prišiel na svet.
Poviete si, že predsa Ján, ktorý mal pripraviť cestu Ježišovi, sa mohol narodiť v ktorejkoľvek rodine v Izraeli. To je možno pravda, ale aby bol Ján pre Boha užitočný, potreboval určitý spôsob výchovy, určité nasmerovanie a vplyv. A toto mohla priniesť práve tato rodina Zachariáša a Alžbety.
Vychovali spolu Jána, ktorý dostal prímenie Krstiteľ. Žil na púšti, bol veľmi zbožný, kázal a napomínal ľudí, bol veľmi prísny a striktný a nebál sa hovoriť aj nepríjemnú pravdu, ktorá sa farizejom a zákonníkom nepáčila. Žil v ohromnej skromnosti, lebo býval na púšti, obliekal sa do ťavej kože a jedol len to, čo okolo seba v tom prostredí našiel.
Skromnosť bola jedným z oslovujúcich faktorov zástupov, ktoré Jána nasledovali. Striktnosť a nekompromisnosť z neho robila ohromnú autoritu. Moja otázka teda je, ako k niečomu taký obyčajný človek príde?
To je najväčšia bieda našej spoločnosti. Niet zásadových ľudí. Raz hovoria tak a o chvíľu, keď im to vyhovuje, inak. Vo svete politiky a veľkých peňazí niet skromnosti a stráca sa charakter. Už nedokážeme vôbec ľuďom veriť.

Krásnym príkladom posledných dní je štrajk učiteľov. Najprv boli požiadavky odborov jasné a neústupčivé, zrazu je tu správa, že sa štrajk skončil (prerušil), nikto nevie poriadne prečo a nikomu nebolo vysvetlené, čo učitelia dostanú a na čom sa s vládou dohodli. A zrazu je v správach konštatovanie niektorých učiteľov, že už svojim odborom neveria.

Nie je to dokonalý príklad posledných dní?
Povedzte mi, ako sa stane človek zásadový a neústupčivý, ktorý sa nedá zastrašiť ani uplatiť? Ako sa stanete človek skromným a ako napriek možnostiam v tej skromnosti bude žiť? Ako z toho malého chlapca menom Ján takýto človek vyrástol?
Odpoveď na to je len jedna. Tak ho vychovali jeho rodičia. Tak ho od malička vychovával otec Zachariáš a matka Alžbeta. Tomuto sa hovorí Boží plán a Božie riadenie.
To poníženie, ako sa to v tej dobe vnímalo, ta hanba, že nemohli mať deti, ich viedla k ohromnej pokore pred Bohom a skromnosti. A to čo sa oni sami vo svojom živote naučili, to potom odovzdali svojmu synovi. A on sa potom nebál povedať farizejom a sadukajom, že sú pokrytci, keď k nemu prichádzajú sa dať krstiť, ani samotnému kráľovi Herodesovi, že žije v smilstve, pretože ukradol ženu svojho brata.
Nechcem sa ďalej venovať tomu, že v rozhodnej chvíli i Zachariáš zapochyboval a potom, až po narodenie chlapca nevedel rozprávať, skôr si kladiem otázku, čo z tejto udalosti môžeme získať dnes my? Čo sa môžeme naučiť?
Položili ste si už niekedy otázku, čo od vášho života Boh očakáva?
Pýtam sa v zmysle nášho dnešného príbehu. Zjednodušene povedané, Boh držal Zachariáša a Alžbetu skoro po celý život v určitej pokore a skromnosti, potom im dal dieťa, ktoré takto vychovali oni sami a skrze Jána si Pán Boh pripravil cestu pre príchod Mesiáša. Poviem, že je to ozaj zjednodušene povedané, aký mal Boh plán s ich životmi.
Viete aký má plán s tým vašim?
Väčšinou pri takýchto témach hovoríme o nejakých významných ľuďoch, čo niečo urobili, či niečo veľké dokázali. Do istej miery aj Zachariáš a Alžbeta urobili niečo veľké a dalo sa to odmerať a ohodnotiť. Pri tých našich životoch je to, poviem, viac problematickejšie.
Chce Boh, aby som bol farár? No keď ním som, tak asi toto chcel. Ale otázkou je, aký farár som? Chcel pri vás Boh, aby ste boli železničiar, podnikateľ, robotník,…? Žijeme obyčajné životy. Nezachraňujeme svet, nerobíme veľké veci, ktoré ovplyvnia životy tisícov iných ľudí. To je pravda, ale aj tak je tu otázka, či žiješ svoj život tak, že je to Bohu milé a príjemné?
Mnohí ste už na dôchodku, zas je ten život trochu iný, napriek tomu je dobré sa opýtať: Je Pán Boh s vami spokojný?
Niekto mal toho v živote veľa, prešiel mnohým utrpením, s kadečím sa musel vysporiadať a vyrovnať, a to ešte nevieme čo všetko príde, ale myslíte si, že by vám Boh mohol povedať:
Je to dobré. Vidím, že sa snažíš zo všetkých síl, že slovo, ktoré som ti dal, v živote skutočne napĺňaš. Som s tvojim životom skutočne spokojný.
Neviem, či si Zachariáš a Alžbeta pri výchove svojho syna hovorili, že robia nejakú významnú a Bohu milú činnosť. Keď ho od malička prebaľovali a „utierali zadok“, či si pomysleli, že toto je vznešená práca pre tento svet. Myslím že nie a ani to vôbec nebolo potrebné.
Keď vychovávame svoje deti, nemusíme si myslieť, že raz z neho bude prezident, alebo niečo podobné. Človek má žiť tak, aby sa zapáčil Bohu. Má často rozmýšľať nad tým, či by bol Boh s takouto mojou robotou spokojný. To je pointa toho celého, na čo som pri tomto texte dnes myslel. A je pri tom jedno či ste dieťa, študent, človek na dôchodku, alebo niekde uprostred. Je Pán Boh spokojný s tým čo robíte dnes, alebo aj teraz v tejto chvíli?

AMEN

Piesne: 1; 10; 3; 13; A 1; 223
Texty: Zach 9,9–10; Zj 5,1–5; L 4,16–21; Ž 24,1–10