Nedeľa Deviatnik 2013

Kázňový text: Mt 9, 9–13

Minulý týždeň som šiel autom okolo Základnej školy v Bidovciach, do ktorej som aj ja niekedy chodil a zazrel som svoju učiteľku slovenčiny. Už je niekoľko rokov na dôchodku. Ponáhľal som sa a tak som nezastavil. Kto vie, či by si ma ešte pamätala. Chvíľu potom som ešte rozmýšľal, koľko detí jej prešlo cez ruky, koľkých učila, doučovala, či inak sa im venovala. Myslím, že taký učiteľ ani nemá šancu si urobiť nejakú štatistiku, kde jeho žiaci skončili, čo dosiahli, kde až postúpili. Ale určite by to bolo zaujímavé.

Učiteľ si nemôže vyberať s kým bude pracovať, kto bude jeho žiak a aj keď má na neho nejaký vplyv, veľa záleží aj na samotnom žiakovi, koľko toho svojmu učiteľovi dovolí.
Keď som vám na začiatku prečítal situáciu, ako si Ježiš povolal učeníka Matúša, tak som si vybavil práve obraz svojej učiteľky zo základnej školy. Aj keď rozdiel tam predsa len bol. V dobe Ježiša Krista fungovalo vyučovanie židovských detí v synagógach. Ale učeníctvo bolo akoby vyšším stupňom vzdelania. Čiže základná povinná školská dochádzka a potom niečo navyše, čo však už bolo skôr pre tých zámožnejších, ktorí si mohli dovoliť nepracovať, ale mohli sa stať na nejaký čas žiakmi učiteľa.
To, že mal Pán Ježiš dvanásť učeníkov, nebolo ničím zvláštnym. Svojich žiakov mali aj farizeji a sadukaji. Zvykom tej doby bolo to, že si žiakov vyberal sám učiteľ a oni ho potom navštevovali a viedli rozhovory. Takáto škola trvala aj niekoľko rokov, aj keď s najväčšou pravdepodobnosťou bola na jednom mieste.
Ježišovo učeníctvo prinieslo do tejto výučby, tej doby, nový rozmer. Ježišovi učeníci museli opustiť rodinu, domov, svoju prácu i svoj majetok a nasledovali Ježiša všade kde sa pohyboval. Oni nechodili prenocovať domov k svojim rodinám. Často sa stalo, že strávili noc pod holým nebom a so svojim Majstrom chodili z mesta do mesta. Bol to oveľa väčší záväzok a prinášala sa väčšia obeť.
Zvláštnosťou bolo i to, že Ježiš sám nebol ani rabínom, ani farizejom, nevieme o tom, žeby bol žiakom nejakej židovskej vyššej školy, predsa však ho učeníci nazývali „Rabby“, čo znamenalo v preklade učiteľ.
Takto ho raz v noci oslovil aj popredný žid Nikodém: …Majstre, vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha. Tá veta vystihuje rešpekt, ktorý mal Pán Ježiš aj pred vzdelanými mužmi tej doby a dokazuje, že Ježišovo vyučovanie bolo iné, ako to farizejské, či rabínske.
Ale poďme už k tomu, čo nás dnes môže naučiť situácia, v ktorej sa stal Matúš učeníkom Pána Ježiša Krista.
Tá prvá vec je, že si ho Ježiš vybral sám. Do Ježišovej školy sa nerobili prijímačky, ani ste sa tam nedostali po protekcii a známostiach. Svojich žiakov si On vyberal sám.
Môžem v podstate povedať, že aj dnes sa tento aspekt povolania opakuje. Sme v Božej škole. Sme žiakmi, ktorí sa učia byť ako náš učiteľ a majster, Pán Ježiš Kristus. A mám absolútne jasno v tom, že sme sa tými žiakmi nestali z vlastnej iniciatívy, ale sme tu, lebo si nás Ježiš zavolal tak nejako, ako Matúša na colnici. To pozvanie mohlo mať rôzne podoby a spôsoby, ale ak veríme v Ježiša Krista a veríme Ježišovi Kristovi, je to preto, že sme dostali pozvanie skrze Ducha Svätého. On nás zachránil a povolal svätým povolaním nie pre naše skutky, ale podľa svojho predsavzatia a podľa milosti, ktorá nám bola daná pred večnými vekmi v Kristovi Ježišovi… 2Tim 1,9
Povolanie Matúša bolo povolaním za apoštola, naše povolanie je povolaním za Božie dieťa, alebo ak chcete, za Kristovho žiaka.
Veľmi dôležité je povedať, že nevadí kto som bol alebo kto som. Matúšovo povolanie pracovať na colnici bolo zradou vlastného národa. Vyberač daní bolo povolanie, ktoré síce prinášalo istý vysoký zárobok, ale prinieslo so sebou aj pohanenie a vylúčenie až na okraj národa i cirkvi. To, čo každému Židovi prekážalo keď prechádzal okolo colnice, to nebolo vôbec prekážkou, aby si z takejto spoločnosti Ježiš vybral blízkeho človeka.
V dnešnej dobe to nie je colník, ale narkoman, bezdomovec, alkoholik, prepustený väzeň, bývalý straník a komunista, najväčší neznaboh, nič z toho nie je prekážkou pre Ježiša. Ja si uvedomujem, že pre nás aj pre mňa samého by mnohé z týchto vecí boli prekážkou. Pre Ježiša nie.
Pozvanie zaznelo bez ohľadu na minulosť, či prítomnosť a stále zaznieva. Už to síce nerobí Ježiš tak priamo, ako na colnici v Kafarnaume, ale deje sa to aj cez naše pozvania a naše ústa, cez svedectvo o Kristovi.
My veľakrát ani netušíme, ako si Duch Svätý predpripraví človeka, možno nahlodá jeho myseľ, donúti ho k uvažovaniu a potom len stačí otvoriť ústa a povedať pozvanie.
Tak jednoducho to čítame v evanjeliu, že Ježiš vychádzal z Kafarnaumu, pristavil sa na colnici kde sedel Matúš a povedal: Nasleduj ma! A on zrazu vstal a išiel.
To, čo nenapísal evanjelista a my ako čitatelia sme sa o tom nič nedozvedeli, to je pôsobenie a práca Ducha Svätého, ktorá sa v Matúšovom vnútri odohrala.

• Rôzne pochybnosti nad tým, či to, čo som si vybral bolo dobré?
• Či tie peniaze, ktoré zarobím stoja za to, aby mnou pohŕdal každý, ale aj ja sám?
• Či by som nemohol žiť aj inak, lebo toto skutočne nestojí zato?

Tým všetkým tento muž prechádzal, aj keď o tom evanjelista vôbec nič nehovorí.
Tak isto je to aj s ľuďmi, ktorých stretávame. Myslíte si, že v nich Duch Svätý nekoná svoju prácu? Mnohí uvažujú nad hodnotami života, mnohí hľadajú. Aj keď to nikto nemá napísané na tvári, či na čele. Ale pri povolaní Matúša je vidno ohromný kus práce Ducha Svätého. A potom boli dostačujúce aj slová: Nasleduj ma.
Ďalšia vec, ktorú vám dnes chcem povedať z nášho textu je, že Ježišovo učeníctvo je celoživotné vzdelávanie. Nedostanete po 5 rokoch titul s diplomom. A môžete zrazu odísť kam sa vám zachce. Naša škola pokračuje ďalej až do smrti. Matúšovo povolanie, tak ako povolanie ostatných učeníkov, neskončilo po troch rokoch. Pokračovalo až do ich smrti a takto je to aj s nami. Ak ste sa rozhodli byť žiakmi v Božej škole tak vedzte, že do nej budeme chodiť celý život až do smrti a každý deň sa môžeme niečo naučiť.
Nakoniec nemôžem ešte prehliadnuť slová, ktorými Ježiš obraňoval svoje stolovanie s colníkmi a hriešnikmi. Pravdepodobne to boli Matúšovi priatelia a kolegovia, ktorých pozval do svojho domu. Ježiš vysvetľoval, že nepotrebujú lekára zdraví, ale chorí. My sa práve tým chorým veľmi venovať nechceme.
Ťažko sa hľadajú ľudia, ktorí by sa chceli venovať tým na okraji spoločnosti. Keď ste s nimi v kontakte, máte pocit, že sa nimi špiníte. Vyzerá to dosť podradne zaujímať sa o ľudí na okraji spoločnosti. Mám pocit, že to dnes cirkev ani nechce robiť.

• Viete, keď sa tak pekne oblečieme do obleku, či nových šiat a vyberieme sa v nedeľu do kostola, ako sa máme v takom čistom a peknom zohnúť k opilcovi na ulici?
• Toto sú naše prekážky.

Ale v tomto bol Pán Ježiš iný, ako sme my. A nemajme naivné predstavy, že keď Ježiš s takýmito ľuďmi sedel za jedným stolom, že sa zrazu správali slušne a ohľaduplne a dávali si pozor na jazyk a vyjadrovali sa milo. Slovník a správanie sa nezmení za pár minút. Takže si viem predstaviť, že sa aj Ježišove uši napočúvali vulgarizmov a nadávok a všelijakých oplzlostí, ako to bolo v takej spoločnosti bežné. Ale Ježiš medzi nich aj tak prišiel.
A nakoniec z nášho textu ešte posledná vec. Začal som dnes tým, že taký učiteľ zo základnej školy si nemá šancu urobiť štatistiku toho, kam to jeho žiaci v živote dotiahli. Ale ono nakoniec nie je podstatné vedieť, kam to až dotiahli, nejde o tú hrdosť a pýchu učiteľa, ani o hrdosť a pýchu školy, koho všetkého vychovávala. V Božej škole ide o to, čo sa v nej žiak naučí pre život. Tu nie sú podstatné kariérne postupy, ani výška platu, ale kvalita života. A tu ako viete, má Pán Ježiš iné hodnotenie, ako dnešný svet.
Bol by na váš osobný život On, ako váš najväčší učiteľ hrdý?

AMEN

Piesne: 354; 356; 638; 630; A 62; 656/5
Texty: 2S 7,18–22; F 2,12–17; L 1,7–10; Ž 31,20–25