Nedeľa Predpôstná 2013

Kázňový text: Luk 18,35–43

Trochu až s úžasom v dnešnej dobe čítame tieto riadky Biblie. Nejaký slepec kričí pri ceste, lebo sa dopočuje, že okolo neho prechádza Ježiš Nazaretský. Veľmi dobre ho nepozná, pravdepodobne je to len chýr, ktorý sa mu dostane do uší. Určite niekde počul, ako tento človek dokázal robiť zázraky, iba tak na počkanie bez toho, aby sa na to musel nejako dlho pripravovať a nezáleží na chorobe ľudí.

Uzdravoval malomocenstvo, vyháňal démonov, liečil choroby, na ktoré neboli lieky a ľudia sa z nich nemohli vyliečiť. A teraz tento človek prechádza len niekoľko metrov od neho. Prečo by nezakričal? Prečo by na seba neupozornil, keď takúto možnosť má a možno sa mu už nikdy takáto príležitosť nenaskytne? A tak začne vrieskať, ako len vládze.
Napadlo ma, či bol jediný, kto bol v tom zástupe chorý, alebo postihnutý? Každý určite kričať nemohol, ale on sa chytil príležitosti, lebo nemal čo stratiť.Zosmiešni sa? Strápni sa? Nič z toho nie je také strašné v porovnaní s tým, čo by mohol získať.
A tak kričí, vrieska a nakoniec sa pred Ježiša predsa len dostane. Ježiš sa ho opýta, čo vlastne chce a on odpovie, že chce vidieť. Na to sa stane zázrak a on zrazu vidí.
Musím povedať, že je to dosť nudný text na nedeľnú kázeň. Dá sa kvetnato prerozprávať, pošpekulovať nad všetkým, čím tento slepec v živote prešiel, rozobrať, aký mal ťažký život v neprestajnej tme, bez nádeje na to že niekedy uvidí a bude žiť ako normálny ľudia. Dá sa rozprávať o tom, ako to musel vnútorne prežívať, ale čo z toho by ste mali vy ako poslucháči, tak to skutočne neviem. Možno niektorí máte problémy so zrakom, možno nosíte okuliare a možno je to aj vážne a zrak sa vám zhoršuje dosť rapídne. Lenže toto, čo zažil tento slepec priamo na vlastnej koži zažiť nemôžte, pretože Ježiša nestretnete na ulici v Obišovciach, ani niekde v Košiciach a ani v žiadnom inom meste na Slovensku, či vo svete. Tak čo so slepcom pri Jerichu? Čo o ňom povedať, aby ste vy z toho niečo mali?
Napadlo ma, čo tak dnes nehovoriť o slepcovi. Čo tak porozprávať dnes o tom, ako to vtedy videl Pán Ježiš a ako to dodnes vníma, keď od neho ľudia stále niečo pýtajú a žiadajú a potrebujú a dokážu byť možno až otravní, pretože si myslia, že ich prosba je v tej chvíli najdôležitejšia na svete.
Myslím, že všetci dobre poznáte situáciu, keď sa vám v živote darí dobre. Všetko ide tak, ako má. Netreba riešiť nič závažné, ani nič ťažké. Keď to trvá dlhšie, tak sa začneme sťažovať aj na to všedné, hoci len na to, aké je ťažko vstávať ráno do práce, alebo prísť domov a robiť si každodenné povinnosti. Ale keď príde do takej situácie niečo skutočné ťažké a zložité, vtedy tie bežné veci, prestávajú byť problémom a my sa sústredíme len na to komplikované, čo musíme zvládnuť. Choré dieťa, problémy v práci, vlastné zdravotné problémy, kríza v manželstve, ťažkosti s rodičmi, či nebodaj aj smrť, a vtedy si človek uvedomí, že toto je vec, ktorú musí vyriešiť, ktorá je dôležitá a ktorá ho celého zamestnáva a pohlcuje.
Viete čo vtedy najbežnejšie robíme? Okrem toho, že hľadáme všemožne nejakú pomoc a nejaké riešenia, vzdycháme a voláme: Pane Bože, Pane Ježiši pomôž!!!Musíš, čo iné by bolo dôležitejšie ako moje dieťa, alebo moje zdravie, či moja rodina?

Uvedomujem si to hlavne vtedy, keď príde rodina požiadať na faru o pohreb. Pripraviť sa na pohreb je pre mňa moja práca. Nechcem povedať, že to robím bežne, ako na bežiacom páse, ale nie vždy sa viem už vžiť do toho, čo všetko musí prežívať rodina, ktorá stratila niekoho blízkeho.
Naša dcéra sa minule hrala s telefónom a tvárila sa, že s niekým telefonuje. Akože niečo vybavovala. Tvárila sa pri tom veľmi vážne. Najprv sme si ju nevšímali, ale po chvíli sa to nedalo prehliadnuť. Ona akože dojednávala čas pohrebu. V duchu som si pomyslel, ešte dobre, že ťa nikto nepočuje, pretože by sa to zdalo cudziemu človeku dosť morbídne.
Pri pohreboch som sa naučil jednu vec. Keď príde niekto požiadať o pohreb, v tej chvíli všetky ostatné akcie radšej ruším, lebo tá rodina by nemala pochopenie preto, že poviem, v ten čas nemôžem, lebo mám náboženstvo, alebo mám poobede kostol. V tých momentoch sú tí najbližší takí citliví, že by nepochopili, že môže byť niečo iné dôležitejšie, ako pochovať ich blízkeho. Toto je pre nich tá najdôležitejšia vec v tom momente a čakajú, že to budú aj druhí rešpektovať.

Presne s takou istou naliehavosťou prichádzame aj za Kristom, keď nás niečo ťažké navštívi. Pane Bože STOP, všetko postav bokom, pretože som chorý, pretože idem na operáciu, pretože moje dieťa je v problémoch. Pane Bože teraz ťa prosím a ty konaj. Veď predsa nemôžeš mať nič dôležitejšie na práci, ako toto.
Ak by bol Ježiš človek ako sme my, asi by sa pýtal: • A kde si doteraz bol? To si o mne počul prvýkrát v živote? • To si sa doteraz o mňa nezaujímal? • Teraz si prišiel na to, že ma potrebuješ? • Pribehneš, naliehaš, kričíš, domáhaš sa toho, aby som ťa vypočul, lebo je to pre teba nesmierne dôležité, ale prečo až teraz?

Keď robím niečo dole v garáži a sústredím sa na nejakú konkrétnu prácu, viete čo najviac neznášam? Keď na mňa každých desať minút niekto zavolá a ja musím vybehnúť hore. Všetko treba pustiť z rúk a ísť. A znova sa vrátim a po chvíli zase volajú deti, či manželka a ja som už nervózny, lebo to nejde tak, ako by som chcel.

Pri slepcovi z Jericha to nebolo prvýkrát tak. S takou naliehavosťou prišiel za Ježišom Jairus, keď mu ochorela dcéra, z takou istou naliehavosťou poslali za Ježišom odkaz Mária a Marta, keď im ochorel brat Lazár, atď., atď. Vždy v takých chvíľach je to tak strašne dôležité. A aj pri našich problémoch a starostiach je to tak isto. Bože, nič predsa nemôže byť dôležitejšie ako toto.
Neviem, myslíte, že to Ježiša vtedy obťažovalo? Keď stále sa ukázal niekto, kto chcel pomôcť, vyliečiť, uzdraviť, vyriešiť problém? Nechcel nič viac, iba toto. Nechcel byť priateľom, nechcel sa porozprávať, nehľadal radu, ako ďalej žiť, chcel len vyriešiť nejaký vážny zdravotný problém a potom chcel žiť ďalej svoj vlastný život.
Mám jedného „kamaráta“, ktorý sa ozve iba vtedy, keď niečo potrebuje. Nepotrebuje sa so mnou porozprávať, nepotrebuje mať kontakt, potrebuje len aby som mu urobil nejaké veci a to je všetko. Po čase to je otravné, pretože toto nie je skutočné priateľstvo. Pomáhať priateľovi predsa nie je nič otravné. Pomôcť niekomu, kto vám je blízky je predsa príjemná vec a človeka to neobťažuje.
Ak by bol Pán Ježiš čo i len trochu ako my, ten život na našej zemi by vyzeral celkom inak. Sám raz povedal učeníkom: …vy ste moji priatelia…, to skutočne upravuje vzťah medzi ním a nami. A aj pred ním to musí byť iné, keď ho o pomoc prosí priateľ a je to iné, keď sa ozýva niekto, kto len potrebuje iba pomôcť a zachrániť, ale nemá záujem mu byť bližší.
Slepec pri Jerichu v ten deň Ježiša neotravoval. Prejavil svoju vieru a Ježiš mal pre jeho prosby pochopenie. On o ňom však počul prvýkrát. A v tom je veľký rozdiel medzi ním a nami.
K nám sa nedostal len chýr. My vieme, kto Ježiš je a vieme aj to, čo je v jeho moci. Takže, keď najbližšie budete mať neodolateľnú túžbu naliehavo žiadať, aby pomohol, či zachraňoval, najprv sa zamyslite nad tým, či žiadate o pomoc priateľa, alebo otravujete niekoho, kto by vám do očí povedal: Neznám vás, nikdy som vás nevidel. Prečo by som vám mal pomáhať, veď ste pre mňa absolútne cudzí.
To čo som teraz povedal, to som uzavrel niečím, na čo ja, ako farár, nemám absolútne právo. Neviem, čo vám Pán Ježiš povie, neviem ako na vaše prosby zareaguje, ale chcem vás vyprovokovať k tomu, aby ste nad tým uvažovali, keď sa dostanete v živote do úzkych a neostane vám nič iné, iba obrátiť sa na Neho. Ja neviem, či ste jeho priatelia, ale keď sa sami nad sebou zamyslíte, tak vy to viete o sebe najlepšie.
Otravujem, alebo naliehavo prosím Priateľa?

AMEN

Piesne: 260; 266; 466; 641; A 88; 656/5
Texty: Veľ 8,6–7; 2K 5,18–20; J 12,20–33; Ž 91,1–4.11–12