1. pôstná 2013

Kázňový text: Luk 9,61–62

Bratia a sestry, viete o nejakej práci, na ktorú sa nehodíte? Niečo, čo by ste nemohli robiť, pretože viete, žeby ste to nezvládli? Jednoducho na to nemáte bunky, vlohy, nadanie a nedokázali by ste sa to naučiť? Poviem za seba, že je toho veľa čo by som nedokázal robiť. Pritom sú to práce, ktoré do istej miery aj obdivujem.

Viete si predstaviť, žeby ste mali byť napríklad chirurgom, iba tak dokázať rezať ľudské telo a k tomu tá krv? Alebo byť učiteľom v škole? Neviem, či by som to dokázal robiť dlhšie. Naťahovať sa s deťmi, ktoré sú čím ďalej tým viac nezvládnuteľné. Ale určite sú aj iné povolania, ktoré by mi naháňali strach a neboli by pre mňa vhodné.
Ale mám ako farár ešte jednu otázku. Hodíte sa vy osobne pre kráľovstvo nebeské? Možno sa vám to zdá ako hlúpa otázka od farára, ale vážne nad tým už nejaký čas rozmýšľam. Biblia opisuje, že pre nás Boh pripravil nové nebesá a novú zem, úžasné miesto, ktoré je opisované ako nový Jeruzalem, ako zlaté a nádherné miesto, kde budeme žiť s Bohom. Ale ja sa priznám, že trochu neviem, ako tam budeme žiť.Ako to dokážeme bez hriechu? Ako tam dokážeme žiť v láske jeden s druhým, keď to tu na zemi nevieme?
Zoberte si príklad: Mám tam byť ja, tak si to predstavujem, ale má tam byť aj môj sused, ktorý si tiež myslí, že tam bude, ale my dvaja sa neznášame. To tam Pán Boh postaví vysoký plot, aby sme na seba nevideli? Zoberte do úvahy tú dávnu nevraživosť katolíkov a protestantov, oni sa tam budú zrazu milovať, či bude musieť Pán Boh postaviť osobitné nebo pre jedných a osobitné nebo pre druhých? To sú vážne veci, pretože jedna vec vylučuje tú druhú. Buď tam nebudú jedni, alebo tam nebudú druhí, ale určite tam nebudú barikády a múry. Alebo sa môže stať, že tam nebude nikto z nich.
Rozmýšľam nad tým, pretože si neviem predstaviť, ako z tej všetkej špiny, ktorá je súčasťou nášho každodenného života vyjdeme. A tu mi prišla na um myšlienka, ktorá mi pripadá kacírska.

• Je možné, že sa niekto pre kráľovstvo nebeské nehodí?
• Že by tam jednoducho nemohol a nedokázal žiť?

Je v Božom slove miesto, ktoré o tom tak zvláštne hovorí. Nie je tam reč o kráľovstve nebeskom, ale o kráľovstve Božom. Ale tu musím vysvetliť, že kráľovstvo Božie je tu na zemi obrazom kráľovstva nebeského, takže spojitosť tam je. A druhá vec je, že je to slovo, ktoré povedal Ježiš na vysvetlenie, keď pozýval ľudí, aby sa stali jeho učeníkmi a nasledovníkmi. Ale tými v podstate sme, takže je to text, ktorý je možné vysvetliť aj takto.

TEXT: Luk 9,61–62

Obrazu o oráčovi a rukách, ktoré položí na pluh, trochu rozumiem. Neoral som ručne za nejakým zvieraťom, ale s traktorom som to robil a musím sa priznať, že ak si človek nevie správne nastaviť pluh, tak je to jedno ohromné utrpenie. A viem aj to, že som sa často obzeral späť, lebo som chcel vidieť, či mi ide brázda rovno. A vždy keď som sa obzrel, vtedy som vždy trochu z brázdy vyskočil a vyrobil som ďalší krivý úsek. To obzeranie sa späť pri oraní je už iba akýsi kontrolný mechanizmus, ale nič nerieši, tým pádom je absolútne zbytočný. Obzretie sa späť, už nevyrovná brázdu, je už len zhodnotením toho, čo ste urobili, či už dobre, alebo zle. A práve obraz takejto práce použil Pán Ježiš so slovami: …kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nehodí sa pre kráľovstvo Božie.

Žijete minulosťou? Ste človek, ktorý sa často obzerá za tým čo bolo, čo ste prežili, aký ste boli? Ste človek, ktorý si dlho pamätá chyby tých druhých a nezabúdate na ich minulosť a ani na tú svoju? Tak aj vám Ježiš pripomína, že sa nehodíte pre kráľovstvo Božie. To slovo znie dosť prísne a tvrdo, ale Pán Ježiš potrebuje skutočne rozhodných ľudí, ktorí vedia čo chcú a kam idú. Ktorí majú jasno v tom, čo si vybrali a prečo sa rozhodli. Je to o vás?
Pritom si zoberte, že každý sa obzeráme späť. Ľudí okolo seba vidíme s ich minulosťou a nie je jednoduché sa od toho oslobodiť. Na svoje vlastné hriechy nedokážeme zabudnúť. A často spomíname aj na svoju vlastnú minulosť, ktorá nás ťaží a zotročuje.
Minulosť nás neraz dobieha aj v živote viery. Ak veríme v Boha, neznamená to, že sme definitívne vyhrali. Myslím, že zásadným problémom veriaceho človeka nie sú ani tak hriechy nové, aj keď aj tie sa môžu objaviť a lákať nás, ale skôr vracanie sa k hriechom starým. Nevieme prekročiť svoj tieň. Nevieme raz a navždy skoncovať s minulosťou. Ruku na srdce, či nie sú to v našich životoch práve staré hriechy, staré slabosti, to, do čoho upadáme vždy znova a znova a nevieme sa neraz napriek skutočne úprimnému úsiliu dostať zo začarovaného kruhu?
Hriech, s ktorým sa nedokážeme rozlúčiť, za ktorým stále smútime, obraciame sa za ním a vraciame sa k nemu, nás môže pripraviť o Božie požehnanie. Jeho moc je taká evidentná, že môže zničiť nielen nás, ale aj našich najbližších.

Na náboženstve preberáme s deťmi Abraháma a pri tom sme spomínali zničenie Sodomy a Gomory, dvoch miest, ktoré Pán Boh zničil pre ohromné „ponosy“. Zachránili sa Lót, jeho dve dcéry a manželka, ktorá sa v jeden moment odchodu predsa len obzrela. Ten pohľad však bol prejavom smútku nad životom, ktorý jej vyhovoval a ktorý pravdepodobne milovala. A tak tam na tom mieste aj skončila.
Ak vás dnes Pán Ježiš napomína, aby ste položili ruky na pluh, je to obraz rozhodnutia sa pre neho, je to začiatok života viery s ním a ten obnáša jednoznačne zabudnúť na minulosť, na to čo bolo a myslieť a sústrediť sa na to, čo je pred vami a čo vás ešte v živote čaká.
Veľmi kriticky musím povedať, že tento text je napomenutím aj pre našu cirkev. Veľmi veľa žijeme minulosťou. Slávnymi osobami, hrdosťou na ich vieru na ich zápas a boj, ale s pokorou musíme povedať, že vyhliadky nie sú vôbec ružové. Obzeráme sa späť a vidíme, akú brázdu vyorali významné evanjelické osobnosti, ale naša terajšia brázda je veľmi plytká.
Spomíname na zbožnosť svojich rodičov, starých rodičov, rozprávate mi, čo všetko pre vieru v Boha urobili, ako sa vedeli obetovať, ako mali jasno v tom, čo si pre život vybrali, ale seba pri tom nemôžeme spomenúť. To je ten hlavný problém. My v dnešnej dobe, akoby sme nevedeli, čo vlastne chceme.
V tom Ježišovom obraze je to ten človek, čo položí ruky na pluh, akoby sa chcel pustiť do roboty, ale stále sa pozerá niekde dozadu. Ťažko z neho vyjsť, čo vlastne chce, či chce isť dopredu, alebo sa chce vrátiť?
Uvedomte si však, že ten text nakoľko je kritický, na toľko je aj veľmi nádejný a optimistický. Pretože hovorí: polož ruku na pluh a nepozeraj sa, ako to bolo doteraz, to je už minulosť, začni naplno robiť pre prítomnosť, pre to, čo je teraz a čo bude zajtra. Toto je podľa mňa úžasná správa.
Pán Ježiš čaká na to, čo urobíš dnes, teraz, ako sa rozhodneš a ako to bude vyzerať ďalej. On dokáže odpustiť minulosť, zabudnúť na to čo bolo. Ľudský život, to sú samé začiatky. Narodenie, prvé kroky, prvá škola, prvá láska, prvá práca… Aj život viery má svoj začiatok, symbolické položenie ruky na pluh, uvedomelé a zodpovedné rozhodnutie sa, že doteraz som šiel sám, ale dnes odovzdávam svoj život Bohu, aby ma viedol On. Predo mnou sa otvára pole, Božia roľa, priestor naplnený milosťou, ale aj úmorným a dobrodružným zápasom a bojom viery.
Ak sme vyšli na pole, treba pracovať. Pán Boh má pre nás pripravenú úlohu. Stojí pred pluhom a ukazuje, akým spôsobom a ktorým smerom orať.
Pre Božie kráľovstvo je dôležité to, čo je teraz. Neobzerajte sa za tým, čo bolo pred rokom, akí ste boli, aký život ste viedli. Pokáním môžeme urobiť hrubú čiaru za svojou minulosťou.
Preto aj od vás bratia a sestry očakávam, že urobíte hoci i ďalšie rozhodnutie, ale rozhodné a jasné, bez akéhokoľvek špekulovania. Lebo každá nerozhodnosť nás radí do kategórie: „nehodíte sa pre kráľovstvo Božie“.

AMEN

Piesne: 89; 85; 82; 103; A 25; 656/14