2. po Veľkej noci 2013

Kázňový text: Fil 2,5–11

Týmito slovami opísal apoštol Pavel kresťanom do Filipís, čím všetkým musel Pán Ježiš prejsť. Mal podobu Božiu, bol rovný Bohu, ale potom sa na určitý čas ponížil a stal sa podobný nám ľuďom. Toto sa v teológii nazýva Ježišovo poníženie.

No po vzkriesení prichádza Ježišovo oslávenie. Práve pre poslušnosť Ho Boh nad mieru povýšil, až tak, že každý má vyznávať Ježiša Krista ako Pána a príde raz čas, keď pred ním každý skloní svoje kolená.
Chcem dnes s vami hovoriť o sláve Ježiša Krista.V pôste sme počuli o jeho ponížení, dnes si máme uvedomiť jeho oslávenie.
Predovšetkým myslíte na to, že Pán Ježiš je Boh, bol Boh a vždy bude BOH. Keď sa stal človekom, vzdal sa mnohého čo ako Boh mal. Napríklad všadeprítomnosť. Ako človek zrazu nemohol byť všade. Bol Boh, ktorý bol viazaný na jedno miesto.
Vzdal sa všemohúcnosti. Nepoužíval moc Boha na svoju obranu, nezľahčil si utrpenie, nezneužíval svoju moc na svoj prospech. To čo urobil v prejavoch moci pri uzdravovaní a rôznych divoch malo byť dôkazom toho kto je, odkiaľ prišiel a kto ho poslal.
Prežíval všetko to, čo prežíva na zemi človek. Pociťoval hlad, pociťoval úzkosť a strach, ktorú prináša blížiace sa utrpenie a smrť. Prežíval sklamanie z ľudí, ktorí ho zradili a opustili. No podstatné je, že to, čo oddeľovalo poníženie a slávu, bolo jeho vzkriesenie.
Slová: zmŕtvychvstanie, vzkriesenie – my, kresťania, používame úplne bežne. Hovorím o tom pred vami, a vás ani nenapadne skočiť mi do rečí a povedať, že tomu neverím a so vzkriesením nesúhlasím. Hovorili sme o tom počas Veľkonočných sviatkov, hovoríme o tom na našich pohreboch, a tým vlievame nádej do týchto veľmi ťažkých a smutných situácií. No uvedomte si, že v dobe Pána Ježiša Krista viera vo vzkriesenie z mŕtvych tiež nebola taká jednoznačná.
Nebolo dosť faktov ani dôvodov. Stará zmluva pozná vzkriesenie, ktoré urobil Eliáš v Sarepte, keď vzkriesil vdove chlapca a o niekoľko rokov to zopakoval Elizeus, keď vrátil do života dieťa Šunenčanke. Ale aj keď to bolo premoženie smrti, nebolo to navždy.
Problémový pohľad na vzkriesenie dokazuje aj viera Sadukajov, ktorí vo vzkriesenie a posmrtný život vôbec neverili. Ich presvedčenie a viera v Boha sa týka iba pozemského života, potom mal podľa nich prísť koniec. A farizeji, aj keď verili vo vzkriesenie, nevedeli si to poriadne predstaviť, ani dostatočne vysvetliť.
Tak isto tri Ježišove vzkriesenia nemôžeme vôbec zrovnávať s tým, ktoré sa uskutočnilo vo veľkonočné ráno.
Len jedno vzkriesenie porazilo smrť. Len jedno vzkriesenie bolo vzkriesením, nad ktorým už smrť nemá moc. Bolo kvalitatívne iné. Bol to bod zlomu, na ktorom stojí viera človeka.
Zaujímavosťou je, že aj keď o ňom hovoria štyri evanjelia, nijako ho nevysvetľujú. Nikto z evanjelistov sa nepokúsil dať nejaké logické vysvetlenie, ako je možné, že mŕtvy človek žije a viac už neumrie. Nemáme žiadne rozumové vysvetlenie toho, ako sa mohol mŕtvy prebrať späť k životu. Pre Ježišových učeníkov to bol nepochopiteľný, ale aj nepopierateľný fakt, ktorý aj takto priali. Bez komentovania a bez špekulovania.
Raz ma napadla taká myšlienka, prečo sa ho učeníci neopýtali, ako to celé vlastne prebiehalo, kde bol, aké to bolo zomrieť, aké to bolo byť mŕtvy. Čo sa s ním v tie chvíle dialo.
Nás takéto otázky dnes zaujímajú. Sú to témy, do ktorých aj ja ako farár občas zabrdnem, a pre mňa samého je tam mnoho, čo by som chcel vedieť.Prečo sa o tom učeníci po vzkriesení s Ježišom nerozprávali?
Pre nás je smrť tajomná a ľudia by tak veľmi chceli vedieť, čo je po smrti, aké to tam bude. Žeby to učeníkov nezaujímalo? Je to pre nás v dnešnú dobu ozaj zvláštne, že sa to nikto Ježiša neopýtal. A on bol jediný, kto na tieto veci mohol relevantne odpovedať. Pre nich to bol jednoducho jasný fakt. BOH HO VZKRIESIL. Niet sa na čo pýtať, niet o čom diskutovať.
Biblia skôr opisuje iných ľudí, ktorí hľadali vysvetlenie. Boli to farizeji a zákonníci na čele so židovskou veľradou. Oni hľadali vysvetlenie, lebo vzkriesenie chceli poprieť. A tak vymýšľali, podplácali a vysvetľovali vojakom, aby všade hovorili, že počas stráženia hrobu zaspali, a vtedy jeho telo uniesli učeníci.
Niet žiadnych diskusií, ani záznamov o tom, žeby sa učeníci naťahovali a argumentovali, prečo Ježišovo telo nemohli ukradnúť. Nebolo to v tej dobe potrebné. Pre Ježišových učeníkov to bola realita, skutočnosť, je tu, prekonal smrť. Načo nad tým špekulovať?
Nikdy to nevysvetľovali, aj keď viera vo večný život a vzkriesenie v tej dobe bola kameňom úrazu. Apoštol Pavel na Areopágu v Grécku povedal vo svojej reči, že Ježiš bol vzkriesený z mŕtvych. V tej chvíli ho prestali ľudia počúvať. Vedel to, ale nemohol to vynechať. PREČO?
Pretože na vzkriesení stojí naša viera. Je to základ, ktorý máme. Pavel píše: …ak Kristus nebol vzkriesený, prázdne je naše kázanie a prázdna je i naša viera, ešte vždy sme vo svojich hriechoch.

Je to ako s autom. Ono stojí na kolesách. Ak ich zmontujete, máte len hŕbu šrotu. Bez nich to nikdy nepôjde. Ostane vám len niečo nepoužiteľné, niečo zbytočné.

So vzkriesením Pána Ježiša Krista sme sa vyrovnali. Roky slávime Veľkú noc. Zvykli sme si o tom hovoriť ako o fakte.
Problém nastane, ak ľuďom položíte priamu otázku: Veríš, že budeš žiť po smrti? Ľudia odpovedia nie!
Už pred pár rokmi robili v Nemecku takú štatistiku. Dopadlo to katastrofálne. Iba 12% opýtaných na otázku či veria, že budú žiť po smrti, odpovedalo kladne. Na Slovensku by to určite skončilo podobne. Ak by ľudia verili vo vzkriesenie z mŕtvych, inak by pristupovali k tomuto životu. Boli by sme oveľa zodpovednejší, pretože to obnáša aj vedomie, že raz sa za všetko budeme zodpovedať Bohu.
Je pohodlnejšie neveriť vo vzkriesenie, lebo nemusíte byť zodpovední za svoj život. Faktom je, že nikdy nebudeme mať dôkazy o živote po smrti, toto je vec viery človeka.

Nakoniec mám pre vás pre jednoduchšie pochopenie ešte jednu rozprávku:
V ďalekom meste žil jeden múdry kráľ. Ľudia obdivovali jeho múdrosť v rozhodovaní a v jeho kráľovstve sa žilo všetkým dobre. V strede mesta bola jedna studňa s priezračne čistou vodou, ktorá slúžila všetkým v kráľovstve. Všetci z nej pili vodu, lebo inej studne v meste nebolo. Raz prišla bosorka a povedala kráľovi: „Za to, že si ma vyhnal zo svojho mesta, naliala som do studne otravu. Od dnes, kto sa z nej napije zošalie.“
Kráľ to dal okamžite vyhlásiť svojim poddaným, ale keďže nechceli umrieť od smädu, postupne sa všetci napili. Iba kráľ a kancelár odolávali. A ako povedala bosorka, všetci zošaleli.
Po pár dňoch sa po meste rozchýrila správa, že kráľ a kancelár stratili rozum. Boli iní, ako všetci ostatní. Ľudia si medzi sebou začali hovoriť: Nemôžme predsa pripustiť, aby nám kraľoval chorobomyseľný kráľ. Musíme ho bezpodmienečne zosadiť. Keď sa o týchto nepokojoch v meste dopočul kráľ, dal nabrať vodu zo studne do zlatej čaše a pred ľuďmi sa napil on aj jeho kancelár.
Celé mesto potom oslavovalo, že kráľ získal stratený rozum.

Pripomína my to tak trochu dnešný svet. Mnoho ľudí sa opilo mamonou a bohatstvom a Pána Boha im netreba, ani vzkriesenie, ani život po smrti. Žijú teraz a pre tento okamih. My sme pre nich bláznami keď hovoríme o večnom živote, o vzkriesení a nádeji. A boli by najradšej, aby sme boli takí ako sú všetci ostatní.
Nemôžeme vynechať z našej viery vieru vo vzkriesenie a večný život. Je to jedna zo základných vecí, ktorou sa odlišujeme od neveriacich ľudí.
Bez vedeckých dôkazov, na základe pevnej viery oslavujeme Pána Ježiša Krista, pretože vybojoval pre nás najväčšie víťazstvo.

AMEN

Piesne: Kristus Pán vstal..; 150; 153; 154; 128; A 32; 656/14
Texty: 4M 27,15–17; Sk 20,28–31; Mt 9,36–38; Ž 23,1–6